Zo spomienok skôr narodených ľudí sa dá zistiť, že ľudia zomierali doma, v kruhu svojej rodiny, známych a susedov. Smrť bola spoločenskou udalosťou, bola prirodzeným pokračovaním životnej cesty. Kedysi sa žilo v širšom kultúrnom spoločenstve, ľudia spolu zdieľali radosť i smútok. O smrti sa hovorilo otvorene, tieto slová počuli a registrovali aj malé deti a cítili, že téma nie je tabu. Mŕtvy zostal po svojom odchode istý čas v rodinnom dome, bol navštevovaný, … , bol vnímaný. Pohreb člena rodiny bol slávnosťou, ktorej sa zúčastňovali aj deti. V knihách a vo filmoch máme množstvo príbehov, keď človek cítiaci blízkosť smrti dá zavolať svojich najbližších, rozlúči sa s nimi, povie im slová ktoré považuje za potrebné povedať a spokojne zomrie.

Ako začať s introspekciou?
Uvedomiť si seba samého, byť k sebe úprimný, hľadať v sebe svoje silné a slabé stránky, zmapovať seba samého, ako na tom som, svoje negatívne stránky.

Na začiatku to nebude a nesmie byť o tom, že si klameme. Budeme klamať sami sebe, že nie sme na tom tak zle, že… ale veď to poznáte. Keď ste sa už raz rozhodli na sebe pracovať, je dosť pravdepodobné, že ste boli, alebo práve ste na dne. Ale vy to viete a načo vám to mám ešte pripomínať, však?

Chcem týmto príspevkom pokračovať v téme „Umieranie a blížiaca sa smrť“. Možno to nezaujme každého, ale je to realita pre nás všetkých.

Umieranie je prekročením prahu, ktorý oddeľuje od seba ríšu života a ríšu smrti. Tieto dva svety nie sú odlíšené priestorovo, ide tu skôr o rozdielne stupne vnímania, alebo vedomia.
Umieranie je cesta, smrť je cieľ. Pozemská smrť nie je nič iné, ako zrodenie sa do duševnej domoviny, do príslušného paralelného sveta z ktorého sme prišli na terajší svet, teda vrátiť sa domov.

Mágia a jej rozsah sa len ťažko dá obsiahnuť len v jednom pozemskom živote. Mág na svojej ceste musí prekonať množstvo prekážok. Tou najväčšou na začiatku jeho cesty je on sám.

„Najväčší boj, ktorý musí mág zvládnuť je boj seba samého so sebou samým.“

(NVK Ašarat) 

Každý z nás, kto sa vydáva na cestu na Ohnivú horu, musí niekde začať. Na tom začiatku je jeho vnútro celé obalené a zaťažené. Určite vás napadlo, čím obalené, čím zaťažené? Odpovedať si ale môžete len sami. Najjednoduchšia odpoveď by bola – životom. Pod týmito slovom si môžeme konkrétne predstaviť každý niečo iné, tak, ako to naozaj pre každého z nás predstavuje niečo iné. Vrstvy, ktoré sú navrstvené na našom vnútri, ako jednotlivé vrstvy na cibuli, nás od nášho vnútra vzďaľujú, komplikujú nám cítiť energiu, upokojiť si myšlienky, kontrolovať si svoje emócie vnímať vlastnú dušu. Je len na nás, ako sa postavíme k práci so svojím vnútrom. Nazval by som to vyrovnanosťou a prijatím samého seba. Všetkého, kým sme, ako dobrými stránkami, tak aj tými menej príjemnými. Keď sa poznáme a sme si vedomí svojich nedostatkov ako aj silných stránok, môžeme obe tieto poznania využiť k tomu, aby sme mohli na svojej ceste napredovať.