… Aký je rozdiel medzi tým, ak sa do niečoho vciťujeme a ak niečo precítime?

Ako mi pomôže smrť likvidovať fenomén strachu?
Myslím, že jej „spoznaním“, pretože je pre nás neznáma. Spoznáme ju, až keď ju „zažijeme“ a je normálne, že veci ktoré nepoznáme v nás vyvolávajú úzkosť, obavy a nepohodu. Teda čoho sa vlastne bojíme, z čoho máme strach? Hlavne sa asi bojíme bolesti pri umieraní, teda utrpenia pred smrťou. Bolieť nás môže nielen telo, ale aj duša. Fyzická bolesť sa dá medikamentami zmierniť, ale zvládnuť bolesť duše je možno náročnejšie. Duša sa môže báť toho, čo ju po smrti čaká. Sú okamihy, keď je človek zraniteľný a závislý od pomoci iných. Dnes sa vyzdvihuje samostatnosť, úspech, mať veci pod kontrolou, no a toto je práve presný opak toho, čo prežíva človek, keď sa blíži k smrti.
Bojíme sa tiež prijať pomoc druhých, aj keď sa bez ich pomoci nezaobídeme.

Keď začnete skúmať a dávať mená svojim pocitom strachu a emóciám, dostávame sa už jednou nohou do inej roviny, kde si uvedomujeme, že niečo cítime, vnímame, že sa bojíme.

Strach pochádza už z jaskyne, vtedy bol veľmi potrebný, dokázal zachrániť a ochrániť ľudí v rámci pudu sebazáchovy. V mágii tento strach voláme intuitívny strach, ktorý nás nesmie ovládnuť. Môžeme niekde pracovať a zrazu niečo upúta našu pozornosť. Keď sa vám vynorí v mysli obraz, prinesie nám to istý vnem, ktorý sa premení v strach z neznámeho.

Za zmienku stojí fakt, že prvá pitva pre overenie správnosti diagnózy úmrtia sa podľa dostup-ných prameňov uskutočnila na lekárskej škole v egyptskej Heliopole v 5. tisícročí pred Kristom.

Ľudia sa snažia na smrť nemyslieť. Snažia sa schovať pred touto dráždivou, znepokojujúcou myšlienkou ako pštros – zaboriť hlavu do piesku, a zdá sa, že tam nebezpečenstvo nehrozí … Najsmutnejšie na tom je, že každý človek, až príde jeho čas, pochopí nenávratnosť uplynulých cenných okamžikov, ale to je už neskoro, príliš neskoro … Smrť sa nikoho nepýta, či je dotyčný pripravený, ona prichádza väčšinou nečakane …
Rodíme sa, sme šťastní, darí sa nám, no zrazu sa „niečo“ udeje a musíme javisko opustiť. Opona spadla, naša hra života je ukončená. Nik nám netlieska, všetci plačú. Prečo svoju životnú rolu musí človek tak skoro ukončiť? Kto píše scenár?

Za zmienku stojí fakt, že prvá pitva pre overenie správnosti diagnózy úmrtia sa podľa dostup-ných prameňov uskutočnila na lekárskej škole v egyptskej Heliopole v 5. tisícročí pred Kristom. Zmienky o takomto posudzovaní sa objavujú pred 2700 rokmi v starom Egypte, konkrétne Imhotep, kde bola vyvinutá aj technika balzamovania mŕtvol. V roku 1302 v Bologni a v roku 1600 v Prahe (slovenský rodák Ján Jessenuius) sa uskutočnila prvá historicky doložená súdno – lekárska pitva pre overenie správnosti diagnózy úmrtia.