Každé spoločenstvo, ktoré chce žiť, rásť a plniť svoje poslanie, musí neustále uvažovať samo nad sebou.
Selekcia nie je len skupinou ľudí – je živým organizmom.
A tak ako každé živé telo, aj naše spoločenstvo potrebuje pohyb, obnovu a energiu.

Úvod

Možno to bude pôsobiť trochu neskromne – a možno to niektorí pochopia inak, ako bolo zamýšľané. Ale keď sa dnes, po štyridsiatich dvoch rokoch intenzívnej práce v oblasti mágie, pozriem späť, uvedomujem si, že to, ako som s mágiou  žil a pôsobil, nebola len služba a učenie, ale zároveň úloha posunúť ďalej to, čo bolo kedysi dané.
Pred štyridsiatimi dvoma rokmi som sa stal najmladším Majstrom mágie v histórii Spoločenstva Anách. Bolo to rozhodnutie, ktoré predbehlo dobu – no neprišlo náhodou.
Od detstva som vnímal svet inak, a už ako desaťročný som bol vedený jedným z troch mojich učiteľov, ktorý ma viedol až do svojej smrti. Bol svojský, prchký podivín, ktorý sa nebál postaviť žiadnej autorite a nemal strach z moci pánov. A práve jeho spôsob myslenia ma naučil stáť sám za sebou – a raz stáť aj v čele.

Jednou zo zdanlivo drobných, no významovo hlbokých čŕt nášho spoločenstva Selekcia je to, že si všetci navzájom tykáme – bez ohľadu na vek, postavenie či počet rokov strávených na ceste mágie. Tento zvyk nie je prejavom nedostatku úcty. Práve naopak. Je to vedomé vyjadrenie spolupatričnosti, blízkosti a vzájomného rešpektu, ktorý sa zakladá na niečom inom než spoločenskej hierarchii.

Upozornenie čitateľovi:
Tento príspevok je dlhší, než býva zvykom. No nejde o bežný text.
Téma, ktorú otváram, patrí medzi najvážnejšie, s akými sa mág môže stretnúť.
Hovorím o dotyku paralelného sveta – o skúške, ktorá neprichádza len ako duchovný jav, ale ako zásah, schopný narušiť celé vnútro človeka.
Preto prosím čítaj pomaly, sústredene, a nechaj si čas na porozumenie.
Niektoré skúsenosti si nežiadajú rýchle pochopenie – ale hlboké precítenie.

Úvod:

Tento príspevok je dlhší, než býva zvykom – a nie náhodou. Niektoré témy si žiadajú viac priestoru, aby sa mohli rozvinúť do hĺbky. Píšem o dverách medzi svetmi, o tých, ktoré sa neotvárajú na povel, ale mlčia, čakajú a skúšajú nás. Aby bolo možné vystihnúť ich podstatu, bolo potrebné kráčať pomaly – slovami, symbolmi, aj tichom medzi riadkami.

Text je určený tým, ktorí vedia čítať nielen rozumom, ale aj vnútorným cítením. Odporúčam čítať ho pomaly – ako rozhovor so svetom, ktorý sa zjaví len vtedy, keď sa prestaneme ponáhľať. Niektoré vety sú dvere. A nie všetky sa dajú otvoriť hneď.

Vieme, že existovalo niečo aj pred Kamennou Ružou, no stratilo sa to v priebehu storočí, keďže išlo o skryté spoločenstvo, ktoré po sebe nemohlo zanechávať stopy. Ani písmo si asi nemohli uchovať (alebo aspoň o tom nevieme) – boli podobní Druidom: svoje učenie odovzdávali z majstra na žiaka pravdepodobne len ústne, prostredníctvom praktických ukážok a činov. No vieme, že tu boli, a ich umenie si hlboko vážime.