Archetyp Kňaza predstavuje jeden z najcitlivejších a zároveň najmenej pochopených stupňov duchovnej cesty v mágii. V línii, ktorá sa formovala už v čase Kamennej Ruže a neskôr pokračovala v tradíciách Anách a Selekcie, nebol Kňaz nikdy vnímaný ako „nižší Veľkňaz“, ani ako technický vykonávateľ rituálov. Kňaz je stav bytia, nie funkcia.

Vždy, keď idem trénovať na cintorín, si uvedomujem, že je nevyhnutné rešpektovať samotný cintorín aj všetko, čo sa na ňom a v ňom nachádza. Základy vstupu väčšina z nás pozná, no napriek tomu považujem za dôležité pripomenúť, že je potrebné požiadať lokalitu a bytosti v nej o vstup a vnímať jej „náladu“.

Poznámka pre čitateľa

Tento príspevok je odborne náročný a pracuje s pojmami, ktoré presahujú bežné chápanie mágie či spirituality. Nemusí dávať okamžitý zmysel každému – a je to v poriadku.
Niektoré texty prichádzajú skôr, než dozrie čas ich pochopenia. Keď sa k nim človek vráti neskôr, často zistí, že zrazu hovoria jasne.

V Ašaratových knihách sa ukrývajú vrstvy poznania, ktoré sa neodhalia pri prvom čítaní.
Nie sú to knihy určené na jednorazové prebehnutie očami. Sú to živé učebnice mágie, mapy duchovných svetov a brány k hlbšiemu vedomiu, ktoré sa otvárajú postupne, podľa úrovne zrelosti toho, kto do nich nahliada.

V mágii sa často hovorí o presnosti, disciplíne a citlivosti pri práci s energiou.
Žiaci aj mágovia majú prirodzený rešpekt pred rituálom a často sa boja, že ak urobia chybu, môže to mať následky. Tento strach je pochopiteľný, no ak má človek kráčať cestou mágie, musí pochopiť jednu základnú pravdu:

V začiatkoch mojej práce s adeptmi mágie som ešte nemal vytvorený dnešný ucelený systém výučby. Bolo to obdobie hľadania, neustáleho pozorovania, vnímania energie a priameho vedenia žiakov bez predpripravených osnov. Napriek tomu existovali štyri základné body, ktoré tvorili pevný základ výučby mágie ešte pred vznikom dnešného deväťstupňového systému.