„Realistická introspekcia je tiež dobrý nástroj na skrotenie ega. Musí byt však vykonávaná pravidelne a poctivo, bez príkras. Náš duševný svet sa mení každým dnom, každou novou skúsenosťou, takže toto je práca na celý život. Žiadne také, že raz som si už na seba posvietil, tak mám vystarané do dôchodku. Samozrejme, niektoré kľúčové vlastnosti človeka sa len tak zo dňa na deň nezmenia, ale treba mať stále niekde na pozadí hlavy spustený taký malý sken a nastavený alarm v prípade, že sa objaví nejaká novinka, ktorú treba zhodnotiť a zapracovať do celkového obrazu.“                                                                                              (VVK Tara 2020)

Neospravedlniteľný strach

Smrť každého človeka je jedinečná, no niektoré zmeny v správaní a fungovaní tela sú jej prirodzenou súčasťou. Pre ľudí, ktorých blízky dosiahol vysoký vek, alebo trpí nevyliečiteľnou cho-robou, môže byť prínosom, ak dokážu signály blížiaceho sa konca rozpoznať. Hoci neuľahčia odchod milovaného človeka, pomôžu im pripraviť sa na nevyhnutné a rozlúčiť sa. Umieranie je často aj dlhší proces, nie vždy je to tak, že zaspíme a umrieme. Niekedy sa človek na svoju smrť týždne vnútorne pripravuje a mení sa nám pred očami. Niekedy sa „spája s mŕtvymi“, je akoby v ich prítomnosti a komunikuje s nimi, teda emočné telo umierajúceho a emočné telo zosnulých sa dokážu na seba nakontaktovať a komunikovať spolu.

Zo spomienok skôr narodených ľudí sa dá zistiť, že ľudia zomierali doma, v kruhu svojej rodiny, známych a susedov. Smrť bola spoločenskou udalosťou, bola prirodzeným pokračovaním životnej cesty. Kedysi sa žilo v širšom kultúrnom spoločenstve, ľudia spolu zdieľali radosť i smútok. O smrti sa hovorilo otvorene, tieto slová počuli a registrovali aj malé deti a cítili, že téma nie je tabu. Mŕtvy zostal po svojom odchode istý čas v rodinnom dome, bol navštevovaný, … , bol vnímaný. Pohreb člena rodiny bol slávnosťou, ktorej sa zúčastňovali aj deti. V knihách a vo filmoch máme množstvo príbehov, keď človek cítiaci blízkosť smrti dá zavolať svojich najbližších, rozlúči sa s nimi, povie im slová ktoré považuje za potrebné povedať a spokojne zomrie.

Chcem týmto príspevkom pokračovať v téme „Umieranie a blížiaca sa smrť“. Možno to nezaujme každého, ale je to realita pre nás všetkých.

Mágia a jej rozsah sa len ťažko dá obsiahnuť len v jednom pozemskom živote. Mág na svojej ceste musí prekonať množstvo prekážok. Tou najväčšou na začiatku jeho cesty je on sám.

„Najväčší boj, ktorý musí mág zvládnuť je boj seba samého so sebou samým.“

(NVK Ašarat) 

Myslím si, že zatiaľ čo smrť je definitívna, ohraničená v čase, nesmrteľnosť nekončí, trvá. Túžba po nesmrteľnosti sa najčastejšie opisuje ako prejav strachu zo smrti. V skutočnosti však znamená oveľa viac. Sme smrteľní a zároveň nesmrteľní. Nesmrteľnosť je v tom, že existuje reinkarnácia. Naše duše v nás žili už skôr a budú žiť v nás zase. To je naša nesmrteľnosť. Po narodení neprichádza na svet čistá, panenská duša, pretože každá duša má za sebou dlhú reťaz pozemských životov. V každom živote bola konfrontovaná s určitým učebným plánom, ktorý lepšie, alebo horšie splnila. Ak zomrie človek, len vo veľmi zriedkavých prípadoch splnil a pochopil všetky úlohy a požiadavky osudu. Takmer vždy zostáva niečo, čo nevy-riešil a nepochopil.