Po našom úvodnom stretnutí a zvítaní sa, nás zaviedli do objektu – Centrály spoločenstva.
V našej budúcej učebni nám ponúkli miesta na sedenie minerálku na pitie. Stoly boli v dvoch radoch, miesta bolo dosť. Po pravej strane steny a na proti vchodovým dverám boli skrine až po strop v tmavej farbe s odtieňom bordová. V policiach boli uložené knihy a ostatné police boli s časti po zariaďované doplnkami. Dostali sme informáciu že je to budúca knihovňa a aj naša učebňa.

Po úvodnom rozhovore a zoznámení nás začali oboznamovať s programom a pokynmi na prijatie do spoločenstva. Bolo sa treba sústrediť a zapamätať si. Nejako mi to nešlo. Ascher sa to snažil podať trochu aj humorne a cvičil s našimi emóciami, ako však sám podotkol on na emócie v rade veru dva krát nestál.
Prišlo mi to čudné, keďže v emóciách je poriadne veľa energie a on s energiami pracuje.
Snažil sa byť však ozaj milí napriek tomu, že sme sa videli iba prvý krát. Mohli sme sa aj jeho opýtať na všetko čo nás zaujímalo. Trochu ma to prekvapilo skoro stále ma niečo napadne a zrazu nič….mala som dojem ako by som mala v hlave dieru. Nech som sa ako veľmi snažila nič mi na myseľ neprišlo. Odsunula som to do pozadia s tým, že veď neskoršie ma určite niečo napadne. Myšlienky lietali a blúdili a ja som sa snažila ich upratať. Občas som pozerala na Aschera s tým, že na pozadí bielej steny bolo pekne vidieť kontrast a obrys jeho aury.
Doletela mi do mysle myšlienka ahá tak na to je ta biela stena. …V tom Ascher zachytil môj pohľad a opýtal sa že čo sa deje a prečo tak pozerám? Nedialo sa vlastne nič len som bola ako vždy zvedavá.

Druhý kolega, Stratus, ktorý sedel po pravej ruke Aschera nám tiež chystal podklady a spolupracoval s ním. Kolegu Stratusa sme už aj s Amukou poznali. Vedela som, že s ním je sranda a môžeme sa porozprávať o čomkoľvek.
Tak ako aj Ašarat je to jedna veselá humorom sršiaca kopa, čo sa vlastne aj oveľa neskôr potvrdilo.
Keď sa obaja zhodli na tom že je to už s nami OK tak sa rozhodli že odídu. Ascher si ešte pred odchodom prezrel naše plášte, ktoré mali byť použité pri prijímacom ceremoniáli. Zjavne ho zaujali, no najmä látka s ktorej bol plášť Amuky ten si aj ohmatal.
K môjmu plášťu sa staval s rešpektom. Zjavne asi na ňom registroval energie a to, že sa sním už pracovalo, nakoľko sa ma opýtal či sa ho môže dotknúť.

Asi o 18 hodine nás iná kolegyňa odviezla autom na miesto kde sa malo konať naše prijatie. Zaparkovali sme auto a vybrali sa hore kopcom. Cesta hore kopcom trvala asi 10 minút. Po ceste sme si štebotali. Niekto tam v okolí pálil trávu a ťažký dym sadal všade po okolí. Veľmi mi to vadilo.

Zem a aj tráva bola neskutočne suchá a veľmi popraskaná a mňa napadlo, či nemajú strach tí ,,podpaľači,, že sa to tam môže všetko vznietiť.

Bolo šero a pri našej ceste nás zastavila ochranka spoločenstva Selekcia.
Ochranke sme odovzdali všetky poverovacie listy a po kontrole nám kázali počkať tam na mieste až nás zavolajú. Tuto nás naša kolegyňa ktorá nás sprevádzala opustila, aby sa pre nás znovu vrátila po ceremónii prijatia.

Tak sme tam všetky stáli a čakali. Všetky sme boli nejako tak nesvoje. Vôbec sa mi to nepozdávalo, ale snažila som sa to premôcť za každú cenu. Dokonca Sára sa mi zdala o dosť nervóznejšia ako ja a Amuka. Stále opakovala odpovede tak sme sa smiali. Po chvíli prestúpil ochrankár a Sára dostala plášť . Obliekla ho a mohla ísť za svetielkom dolu kopcom.

Chvíľu sme s Amukou ešte rozprávali a obzerali okolie. Inak tam bolo veľmi pekne a ticho.
Prišiel rad na Amuku asi tak po 15 minútach. Odišla. Zostala som sama na kopci v tme. Nebála som sa. Moje čakanie ubiehalo dosť rýchlo. Keď prišiel rad na mňa, vo svojom plášti som sa vybrala dolu kopcom za svetielkom v lampáši čo niesol člen spoločenstva.

Dávala som pozor kam stúpam, cesta viedla aj cez húštinu po úzkom chodníčku. Neviem koľko možno to mohlo trvať len päť minút, ale mne pripadala tá doba dlhá. Z napätím som čakala čo sa bude diať. Miestami som si podvihovala plášť, aby som sa niekde nezachytila. Bolo to presne ako v sne , ktorý som rozoberala už raz s Ašaratom. Strašne sa mi tam TO TAJOMNO páčilo. Bolo mi fajn a cítila som sa tak ako že to poznám, že som ,,doma,,. Vŕtalo mi v hlave ako je to možné? Po chvíľke člen spoločenstva s lampášom zastal a pozdravoval les a asi aj bytosti v ňom zo zdvihnutými rukami.

Potom sme prekročili strom a šlo sa ďalej. S členom spoločenstva- ,,svetlonosom,, som sa dostala do tmavej miestnosti pred radu troch členov v plášťoch, kde som mala zodpovedať na tri otázky. Zodpovedala som a oni mi podali čašu s tekutinou. Mala som sa napiť. Chytila som čašu a odpila malý dúšok. Zrejme to bolo prevarené víno. Malo to veľmi príjemnú chuť. Neskôr som vlastne zistila, že to chystal Ašarat. No a ja som si myslela že tam bude nejaký hnus na skúšku. Br…Nebol našťastie, lebo neviem ,neviem ako by sa zachoval môj žalúdok.

Pustili nás a pokračovali sme ďalej do inej miestnosti.
Stala tam zasa trojčlenná rada majstrov, boli tam už aj moje kolegyne. Postavila som sa k stene k ním do radu. Na proti mne po ľavej strane bol nejaký stôl a na ňom poukladané veci, čaše, lebka , fľaše, dosky v ktorých boli texty a kniha. V miestnosti horeli sviečky a bolo tam také mihotavé prítmie.

Do miestnosti pozvali Veľkňažnú Taru. Kňaz vymenil v miestnosti časopriestor , čítaním textu a Veľkňažná Tara miestnosť zapečatila pred prienikmi z iných svetov. Razom sa v miestnosti ochladilo, zaznamenala som zmenu energii, asi to bolo aj tým, že som už doma na to navyknutá. Nevadilo mi to.
Natiahla som si však rukavice a čakala po chvíľke čo sa bude ďalej diať. Poistila som sa pre prípad, že by som sa musela dotýkať niečoho čo by mi nemuselo byť príjemné. Moje očakávanie v tomto smere sa však nenaplnilo.

Ceremoniál pozýval do miestnosti najprv majstrov a potom tiež na jeho pozvanie vstúpili do miestnosti aj iní členovia spoločenstva. Stáli v rade po mojej pravej ruke. Po chvíli ma vyzval , aby som predstúpila znovu pred ďalšiu radu majstrov a šla som odpovedať na otázky a učiniť a podpísať prísahu.
Po mne tak urobili aj moje kolegyne, ktoré sa tiež vrátili na svoje pôvodné miesta.

Potom sme boli svedkami zaujímavého skladania skúšky a ceremoniálu odovzdávania povýšení majstrom.
Na stole sa namiešali nápoje do troch pohárov – čaši. Adepti museli obhájiť svoje povýšenie a zložiť skúšku.
Vybrať si ten správny pohár a napiť sa . Napadlo ma to je odvaha . Zastavili by ich ak sa zmýlia? Skúmali energie ktoré v pohároch boli. Prechádzali nad pohármi rukou hore dolu a zisťovali, ktorý je ten správny. Všetci traja si vybrali dobre.
V hlave mi behala myšlienka či by som to zvládla aj ja. Veľmi ma to pokúšalo. Tá moja zvedavosť , bežne sa tak ,,hrávam,, s kartami a vždy trafím. Všetci traja zložili a podpísali prísahu. Bolo to také zvláštne, zamýšľala som sa nad tým ako veľa to pre nich znamená, akú dlhú a úmornú cestu asi prešli a ako sú všetci v spoločenstve súdržný.
Naším po blahoželaním k ich povýšeniu majstrov a aj ostatnými členmi spoločnosti sa vlastne ceremoniál skončil. Vydýchla som si, že mňa žiadna hrôza nečakala. Pomaly a organizovane na príkazy ceremoniára sme miestnosť a opustili, s tým že sa pre nás kolegynka čo nás na kopci nechala, vrátila.

Znovu nás pekne vyviedla von, späť až k autu. Bola nádherná obloha posiata hviezdami a aj keď bol spln vo štvrtok mesiac krásavec trónil nádherne na svojom poste. Boli sme všetky s toho v nemom úžase. Povyzliekali sme si plášte, sadli do auta a šli späť do budovy spoločenstva. Už nepršalo a cesta bola suchá poznamenala som, že oproti nejde žiadne auto. Razom ten stres nejako opadol a bolo nám fajn. Smiali sme sa. Po ceste sa doriešila ešte aj naša večera.

V budove sa stretlo všetko osadenstvo ceremoniálu. Potešilo ma to lebo konečne prišiel aj Ašarat .
Ako vždy jak ho ja poznám v super v usmievavej nálade. Zvítali sme sa. Bola som veľmi rada, že ho vidím. Chýbala len Tara, no tú sme žiaľ nevideli. Teraz som vlastne vedela podľa postáv v plášťoch kto bol asi kto. Mala som úprimne dojem ako by sa stretla super rodina. Bolo veselo, rozprávalo sa o všetkom možnom aj nemožnom. Dobre to padlo na uvoľnenie celej tej atmosféry.
Ašarat zaujal miesto za vrch stolom na inej stoličke ako boli tie ostatné. Zasa ho boleli nohy a tak som ho v kaštieli na ceremónii zbytočne hľadala.
Spoznali sme kopu nových ľudí, bolo sa o čom rozprávať. Zjavne si tu každý ak chce nájde to svoje.

O 22,30 sme sa rozlúčili s osadenstvom a kolegynka nás odprevadila k nášmu ubytovaniu , popriali sme si dobrú a rozišli sa.
S Amukou sme potom ešte chvíľu rozoberali dojmy z dňa.

V nedeľu ráno od 9hodiny bolo opäť stretnutie v budove spoločenstva. Ráno nás vyzdvihol Ascher , nebolo vidieť na ňom únavu. Šli sme na raňajky a potom do učebne. Predstavili nám portfólio spoločnosti a učebný harmonogram. Netrvalo to nejako dlho. Trochu sme ešte rozprávali a rozišli sa.

Po ceste domov v aute som čítala s Ašaratovej knihy, tým sme si vypĺňali čas.
Zamýšľali sa aj nad tým, čo mi vravel Ascher ohľadom času….a uzavreli to konštatovaním, že aj keď má svojím spôsobom pravdu nie je to až také jednoduché…. teda Ascher nie je to len trebárs biele….to si nás už za tú chvíľku naučil.

Rozoberali sme takto deje a dojmy spolu s Amukou a zhodli sa na tom, že to bolo zaujímavé, záhadné a že sa už teraz tešíme na učenie.

Som svojská a tvrdohlavá, ale bolo mi cťou tam s vami byť.

Tagy: prijatie do spoločenstva, spoločenstvo Selekcia