Myslím si, že moje vnútorné „volanie“ po tichu ja znamením našej doby. Ašarat nám na stretnutiach niekedy povie, „učte sa Tichu…“. No nie je ticho ako ticho. Ticho je aj mlčanie, stíchnutie a je aj ticho smrti, ticho noci, ticho meditačné, …

Pravdepodobne u každého z nás sa ozýva nejaký hlas. Ide o vnútornú reč, ktorá je neustále prítomná v našej mysli, aj keď s ňou v plnej miere neuvažujeme. Je to akýsi priebežný komentár nášho života, s ktorým má každý svoju skúsenosť. Dnes je ale vnútorná reč potlačená mnohými starosťami a prehlušovaná vonkajšími stimulmi, s ktorými sa musí myseľ vysporiadať.

Chcem sa s Vami podeliť o svoje myšlienky k tréningu kontroly myslenia (myšlienok). Nemyslím teraz na tréning podľa Knihy mágie od Ašarata, či iné tréningy, chcem sa tu zamyslieť nad potrebou kontroly toho, čo v myšlienkach spracúvame, čím sa v myšlienkach zaoberáme a či je to pre nás potrebné a či nás to posunie tam, kam sa posunúť chceme.

Povedaním, že musíme odstrániť kameň z našich vlastných očí predtým, ako odstránime slamu z očí nášho suseda, dospejeme k nášmu rozvoju, postupu.

Dnešné zamyslenie
Vstávam s tým, že život má zvláštne pravidlá, no zároveň si túto myšlienku vyvraciam. Predsa život žiadne pravidlá ani obmedzenia nemá. My ľudia si ich tvoríme sami. Predsa keby mal život pravidlá, dostaneme pri narodení manuál. Je totiž pravdepodobné, že vždy bude nejaká časť cesty v rekonštrukcii. A na nej obmedzujeme seba, obmedzujeme druhých. Prečo? Myslím si, že zo strachu. Máme strach zo samoty, z neprijatia, zo života bez lásky, teda z mnohých vecí.
Byť sama sebou, to je práve to, z čoho máme najväčší strach.

V tomto príspevku chcem ozrejmiť prácu v teréne, energie v priestore a prepínanie.