Nie je vždy prázdno, prázdnom a samota samotou.
Dnes prebehlo naše ďalšie pravidelné výučbové stretnutie s Ašaratom. Ašarat nás rozdelil a ja som išiel do podzemia. Kamene v podzemí sú priam nasýtene minulosťou, možno pre laika sú len chladné a tmavé. V stene jedno maličké okno ktorým prenikajú slabé slnečné lúče, ktoré osvetľujú tak dvadsať percent priestoru.
Tu v tomto priestore som si ako stále obliekol svôj plášť a začal som sa duševne pripravovať na to, čo má prísť. O malú chvíľku za mnou prišiel Ašarat spolu s Osse Nuri A.
Ašarat mi ukázal miesto v rohu miestnosti, kde som mal ostať po zvyšok času ktorý tam strávim. Pripravil som si teda na zem podložku na ktorú som si aj hneď ľahol.
Ašarat pokojne počkal kým sa ukončí celý môj prípravný proces a dal mi na koncentráciu asi tak päť sekúnd. (Inak podľa jeho mienky ten, kto nevie reagovať na jeho otázku za uvedenú dobu piatich sekúnd už nemá čo povedať. No a presne toľko času mi teda aj doprial na moju psychickú prípravu) a pristúpil k jednej zo stien v ktorej bol akoby otvor dverí ktoré ktosi zamuroval. Osse Nuri A stál po jeho boku a asistoval mu. Za svetla sviečky ktorá vydávala svetlo potrebné k čítaniu kliatby Ašarat prečítal kliatbu potom sa otočil a odišiel z miestnosti spolu s Osse Nuri A.
Pred vstupom do teraz mojej miestnosti sa zastavili a zapečatili priestor v ktorom som ostal. Potom som už len počul ich kroky, ako odchádzali.
Ostal som teda ležať v miestnosti a započúval som sa do toho ticha, čo nastalo po ich odchode. Skúmal som priestor a priznám sa telo som mal napäté. Potreboval som sa uvoľniť a dychovými cvičeniami som si postupne uvoľnil telo.
V myšlienkach som šiel sám do seba. Snažil som sa nájsť odpovede na moje otázky o tom kto som, kam idem a ako tam vlastne mám ísť. Počas toho, ako som sa snažil o tieto veci a spojiť myseľ, telo a túžbu som si začal uvedomovať aj to, že sa niečo zmenilo v miestnosti v ktorej som dal spočinúť môjmu telu. A tak som opäť  precítil priestor v ktorom som sa nachádzal.
Tento priestor bol dokonale hermeticky uzamknutý energiami. A ak som aj mal predtým pocit, že priestor je prázdny, tak teraz som pocítil, že je ale úplne prázdny.
Energie ktoré tam predtým boli ustúpili nahradila ich energia prázdna a doslova temna.
Po nejakom čase som ale nadobúdal pocit, že nieco alebo niekto je pri mne. Vtom som si to uvedomil a zameral som sa na siluetu muža v plášti. V prvom momente som si pomyslel že sa vrátil Ašarat alebo Osse Nuri A. A tak som sa pozornejšie pozrel na stenu pred ktorou stál Ašarat.
Stena tam však už nebola a ja som si uvedomil, že sa dívam na otvor vyplnený zvláštnou bielou hmlovinou. Pozoroval som ten otvor a hmlovinu a ona sa premenila, či stratila a zrazu sa otvor premenil na chodbu. Je to možno divný opis, ale snažím sa byť presný. Ba čo viac v celom priestore, ako keby sa zastavil vzduch. Postava vedľa mňa zmizla a ostal priestor, otvor a chodba. (je jasné, že tam nikto nestál a teda to nebol jeden z vtipov Ašarata, aby mi dokázal, že sa vie vrátiť ticho, ako duch) Otvoril som pomaly oči a preskúmal priestor aj fyzickým zrakom. Miestnosť bola v šere, iba dve miesta boli tmavé a čierne a to stena kde bol otvor a otvor cez ktorý sa do miestnosti vchádza.
Pozrel som na vchod cez ktorý som vošiel a mal som z neho pocit ako keby tam zrazu boli oceľové dvere cez ktoré nič neprejde. Zavrel som teda opäť oči a znova som akoby išiel sám do seba ale tento raz to bolo už úplne iné.

Svoje telo som cítil, ako rakvu ktorá ma obkolesuje a udržuje v jej útrobách. Bol som stiesnený sám v sebe a pochopil som svoju nemohúcnosť spôsobenú fyzickým vplyvom tela.
V tom prišla nová vlna ktorá zmenila priestor okolo mňa a pocítil som, ako sa stupňuje chlad. Miestnosť sa zmenila a ako keby sa s nej zrazu stal obrovský priestor. Bolo to prázdno, a energia ktorá na mňa pôsobila, ako ťažká kamenná doska, ktorá ma tlačila do zeme.
V tom nekonečnom priestore chladu a tmy som precítil svoje telo a bola to jediná vec,
ktorá v tom priestore žila. (Hm o svojom tele vlastne uvažujem, ako veci, ale ja som to proste tak vnímal. Ja som bol v tej veci, čo sa volá telo.)
v tom som dostal vnuknutie, že musím telo nechať zomrieť. (Koľko krát som tieto slová počul od Ašarata, ale ich význam je stále iný a nech som sa pokúšal ich pochopiť i teraz ten význam bol iný- „nechať telo umrieť “)

Začal som teda svoju energetiku sťahovať do seba a žiara tela sa mi postupne oslabovala.                                             A konečne sa mi po prví krát  aj podarilo si uvoľniť hlavu. A v tom som uvidel niečo, čo pripomínalo zasnežené kopce v Tibete. Steny podzemia sa stali priesvitné a ja som bol v priestore medzi kopcami vo vzduchu v plastickej bubline. Cítil som ten priestor, priestor, ktorý bol za bublinou aj keď som tam bol sám cítil som, že je v bubline ešte niekto. Bublina aj keď sa vznášala v priestore okolo mňa, aj tak som ju cítil ako je v jednom bode spojená s týmto fyzickým svetom. Neviem, či som mal niekedy taký pocit pokoja a zároveň pocit spojitosti zo všetkým v tom priestore. Po nejakom čase som pocítil opäť chlad zo zeme na ktorej som ležal. A tento pocit chladu ma vrátil späť do podzemia, kde som spočíval. Bol tam chlad a atmosféra aká je tomuto miestu samozrejmá. Otvor mi zmizol a v myšlienkach som sa vrátil na miesto, kde som bol pred chvíľou. Snažil som sa oživiť túto myšlienku, ale bolo to zbytočné. Počas ďalších chvíľ sa atmosféra v miestnosti neustále menila. Prichádzali nové a nové vlny, ktoré zhustili energetiku celého priestoru, telo oťaželo a vzduch ochladol. Steny sa stali plastické a v nich sa niečo pohybovalo. Medzi tým, ako keby sa v miestnosti objavoval Luis ktorý, ako keby mi dával návrhy nech len  odídem s miestnosti a nech to nechám všetko tak. Proste, aby som to vzdal, že je to aj tak len ilúzia. Táto komická a tragická postava mi spôsobila, že ku koncu som opäť pocítil svoje emócie, ktoré zosilňovali môj hnev a moje nie malé ego. Uvedomoval som si, že nemajú prečo teraz sa prejavovať a zo všetkých síl som snažil ich upokojovať, ale ako keby niečo, či niekto chcel, aby boli vo mne predsa len vyburcované.

Neviem presne, ako by dopadol tento môj boj, pretože do podzemia vstúpili tri osoby a z toho jedna bola Osse Nuri A. Okamžite sa vo mne emócie zamerali na jeho bytosť, ale ovládol som ich. Veď o nič nešlo len ma akoby prichytili nepripraveného na svetlo maličkej sviečky.
Ašarat zabezpečil opäť priestor a dal mi pokyn aby som skončil.
Samozrejme sa neunúval ani sa ma opýtať, či som už pripravený skončiť, ale aspoň mi dnes nevynadal do bezstavovcov a vcelku bol pokojný, čo nebýva jeho zvykom.

A čo dodať na záver? Emócie, jedine emócie.
Emócie sú základ, ako by mi teraz iste povedal Ašarat a ja som túto výzvu prijal. Sám sa teším na ďalšiu novú skúsenosť, stretnúť opäť sám seba a spoznať nepoznané hoci iným už známe svety.

Tagy: Astralne bytosti, energie v priestore, jemnohmotné svety