Bolo to pred pár rokmi, presťahoval som sa z môjho domovského mesta na miesto kde momentálne žijem. Bola to pre mňa veľká zmena. Nové prostredie, nový známy. Ako prechádzali dni a týždne pomaly som sa začal prispôsobovať prostrediu do ktorého som sa dostal. A začal zvykať aj na podivné nočné návštevy.Občas som sa v noci zobudil na to, ako pri mne niečo stojí, alebo sa mi niečo prechádza po izbe. Zo začiatku som sa toho samozrejme bál. Postupne sa však u mňa prebúdzala aj zvedavosť, že čo to tak asi je. Stále to však dopadlo tak, že keď to prišlo radšej som sa zakryl paplónom a tváril sa, že nič nevidím a prial som si, aby som nič nevidel. Ráno som samozrejme ľutoval to, že sa toho bojím a povedal som si: ,, keď to príde nabudúce nebudem sa báť“. V jeden takýto večer, ako obyčajne som sa chystal spať. Bol som unavený, ľahol som si a zaspával. Po chvíli som pocítil, že ma niečo drží za ruku a zároveň mi dáva ruku na krk. Hneď som si pomyslel na to, že moja manželka nevie zaspať a tak si kráti noc tým, že ma hladká. Otvoril som oči otočil som hlavu a v ten moment by ste sa vo mne krvi nedorezali. Manželka spala vedľa mňa otočená ku mne chrbtom. Poobzeral som sa po izbe, nikto v nej okrem nás tam nebol. Keď som sa upokojil tak som si pomyslel, že to bol len desivý živý sen. Vstal som s postele lebo som cítil veľký smäd. Spálňu máme na poschodí, takže som musel prejsť na prízemie, kde bola kuchyňa. Ako som vyšiel z izby prešiel som chodbou ku schodom a keď som prechádzal, okolo okna automaticky som sa pozrel z okna pred dom. Boli asi dve hodiny ráno. Pred domom som mal zaparkované auto a pri aute stála akási postava. Aj keď bola noc videl som tvár postavy úplne jasne. V tej chvíli mi ešte nič nedošlo, lebo som bol v polospánku. Schádzal som po schodoch a na postavu som v sekunde aj zabudol. V hlave som mal len predstavu čaju, ktorý utíši môj smäd. Prešiel som prvú polovicu schodov a prechádzal som na druhú. V tom momente som sa pozrel pred seba. Stál som na medziposchodí predo mnou osem schodov a na konci schodov stála postava. Bola to postava, ktorú som pred chvíľou videl pred domom pri mojom aute. Zastavil sa mi dych, precítil som neskutočný strach. Ta postava sa mi pozerala do očí. Stála tam ani sa nepohla. V ten moment, ako keby zastal čas. Neviem koľko som takto stál a pozeral na danú postavu, v reálnom čase to mohla byť len sekunda, no mne to pripadalo, ako niekoľko minút. Po čase postava proste zmizla. Otočil som sa zabudol som na svoj smäd a išiel som do postele. Ľahol som si a snažil sa upokojiť. Ráno, keď som vstal, hneď som si prechádzal v pamäti celú udalosť ešte raz. Vo vnútri som danú postavu odniekiaľ poznal, nedokázal som si však spomenúť na to, kto to bol. Vnútorne som len pocitovo zrazu vedel, že tá postava na mňa čakala, že toto stretnutie sa muselo a malo takto udiať. Tiež som pochopil, že ja som sa nebál danej postavy, (tá bola pokojná a nijako ma neohrozovala) ale takto mi len niečo naznačila a súčasne mi dala čas, na to aby som ju prijal. Ja som sa zľakol len toho, že som ju zrazu z nenazdajky videl. Naraňajkoval som sa a šiel do práce. Cez deň som si potom daný dej prechádzal znova a znova. Prišla noc a ja som sa pripravoval ešte na jednu pracovnú úlohu, ktorú som mal večer urobiť. Bolo desať hodín večer a ja som sadol do auta a začal som sa presúvať na pracovisko. Pracovisko bolo vzdialené asi 20 km. Noc bola pokojná a ja som sa započúval do hudby, ktorá hrala v aute. Cesty boli prázdne všade vládol pokoj. Tieto nočné cesty som mal rád. Bola to možnosť, ako si v hlave usporiadať myšlienky. Po pár minútach cesty som však začal mať zvláštny pocit. Atmosféra v aute sa mi zmenila a čas, čas sa spomalil. Pozrel som sa do spätného zrkadla v aute a stuhol som. Na zadnom sedadle sa objavila postava z predchádzajúcej noci. Bola tam a len tak, sa na mňa pozerala. Okamžite som auto zastavil a otočil som sa dozadu, ale postava bola preč. V tej chvíli som nevedel, že čo mám robiť. Bola tma ja som bol sám. Po pár minútach som opäť upokojil a pokračoval som v ceste. A od toho momentu, ako mi zmizla z auta, som postavu už nevidel. Až dnes som si na ňu pre niečo spomenul. A ja viem, že mi je niekde nablízku a čaká. Čaká mimo čas a priestor, na naše opätovné stretnutie, aby som sa ja mohol dostať ďalej.

Tagy: Nočný návštevník