Náhody majú svoj obrovský význam. Náhodne bol objavený penicilín, ktorý zachránil milióny životov. Náhodne bol objavený teflón, ba i bakelit a náhodne bola objavená skutočná hračka plastelína. Niekedy je náhoda prínosom a niekedy sa proste náhoda vymkne z rúk.
Pokusy sú rôznorodé a občas aj podivné.

Jedného dňa ku mne zavítala jedna známa s tým, že pozná partiu mladých ľudí, čo sa náhodne pokúšali o evokáciu ducha mŕtveho. Usmial som sa, ale nevedel som v ten moment, že tentoraz to nebolo len o náhodnom hraní sa. Bola to reálna náhoda, ktorá sa vymkla kontrole.
Všetci sa občas zamyslíme či naozaj jestvuje Boh, alebo je to len výtvor ľudskej mysle. Ak pripustíme, že Boh skutočne jestvuje, tak je len krok k tomu, že jestvujú aj anjeli a rôzni svätí. A takto sa prepracujeme kamkoľvek, kde sa už však cirkev dištancuje a jasne striktne hovorí istým veciam svoje nie.
Ak som však uznal Boha, jeho existenciu a jeho vplyv na naše životy, prečo nemôžem veriť aj v iné sily?

Toto si povie väčšina tých, čo naberú odvahu ísť aj ďalej, ako sú oficiálne dogmy cirkví. A tu je potom často len náhodný krok k tomu, aby sa veci vymkli spod kontroly. A takto sa často hľadajú premostenia od cirkví ku svetom a ich silám, ktoré vraj na nás pôsobia tak, ako na nás pôsobí aj Boh.
Sily a pôsobenia svetov sú tu nepochybne, ale vieme s nimi pracovať?
O takúto formu práce sa pokúsila partia mladých ľudí.

Pokúšali sa vyvolávať ducha mŕtveho človeka spôsobom, ktorý videli kdesi v televízii, alebo si o tom náhodne niekde prečítali a sami si potom poskladali svoj postup. Nech je to ako chce, stalo sa to, čo asi nikto nečakal. Niečo prišlo a samozrejme to potom ani od náhody nechcelo ísť preč.
Najprv to bolo len o tom, že ich mrazilo a mali dojem, že ich je akosi viac, než by malo byť.
Radosť, ktorá nasledovala po úvodnom strachu, však bola veľmi veľká. Veď reálny úspech ani len náhodou nečakali.

Možno to bol len úlet mladých ľudí, ktorí chceli zažiť niečo, čo ich bude chvíľu baviť a potom sa prinavrátia do bežnejšej reality života. Držali sa hesla „kedy, keď nie teraz, keď máme na to ten správny vek, vek na robenie hlúpostí.“

Potom však chceli svoj úspech zavŕšiť tým, že to, čo sa im náhodne podarilo privolať, s istotou pošlú späť a budú toto “niečo” ovládať. Snáď sa v ich hlavičkách zrodilo, že to budú predvádzať kamarátom a stanú sa evokačnými hviezdami, alebo možno mali iné smelšie plány.
No každopádne to, čo sem ako náhoda prišlo, samozrejme nechcelo ísť späť. Zrejme je u nás lepšie ako tam. A keď to naštvali, začali sa diať aj patričné veci.
Najprv sa začalo prudko ochladzovať. To bolo ešte znesiteľné, ale keď nastúpil posmrtný zápach rozkladajúceho sa tela uprostred teplého leta, sranda prestala a úsmevy zamrzli presne tak, ako teplota v miestnosti, kde sa akt evokácie udial.

Toto už nervová sústava nikoho z prítomných nezvládala a všetci sa pustili utekať preč. Preč odtiaľ, kde sa udiala vec, s ktorou nikto nerátal.
Z toho miesta síce ušli a mysleli si, že sa tomu takto vyhnú. No realita býva často iná a táto náhoda dávala o sebe vedieť aj naďalej. Najprv to boli mihnutia, ktoré periférne videli. Postupne sa to rozšírilo do stavu, že dievčence sa báli pozerať do zrkadla, lebo sa im tam často na sekundu niečo zjavilo. Výskot, ktorý vtedy zaznel, sa potom niesol celým bytom a i domom. Postupne sa aj chlapci začali vyhýbať zrkadlu, lebo ani oni neboli imúnni voči tomu, čo sa im zjavovalo.

Unikali, ako sa dalo, ale potom sa to zhoršilo. V noci sa budili na zápach a hlasy, ktoré počuli len oni. Zápach sa však občas poprieť nedal a cítili ho aj ostatní. Pach bol nie len nepríjemný, ale zhoršoval sa aj celkový vnem okolia voči nim.

Časom vraj všetko pominie, no toto sa práve naopak stupňovalo. Zháňali rôznych na slovo vzatých odborníkov, ako aj neodborníkov. Stačilo, že prisľúbili pomoc. Mnohí to však vzdali a nebolo nič nezvyčajné, že im odborníci, ktorí sa sami núkali, neskôr nadávali, že im zničili život. Lebo toto bolo ako nekontrolovaný požiar, ktorý sa rozširuje. Čo na tom, že mnohí sa dokonca sami núkali, pretože chceli slávu a zábavu. Realita im však priniesla tvrdú ranu a rýchlo zistili, že toto nie je zábava. Ako to potom skončilo? Nikto si tu nepripísal slávu, lebo sila ducha odišla skrze smrť.

Happy end sa tu tentoraz nekonal. Ja som sa nestihol ani zorientovať v tom, čo sa deje, keď sa stalo to najhoršie, čo sa mohlo stať.  A vtedy som vedel som, že toto je koniec toho pôsobenia, že to skončilo bohužiaľ spolu s koncom jedného života.

Jedno mladučké dievča to celé nezvládlo a spáchalo samovraždu. Vyskočila z okna bytu.
Nikto z okolia si nevedel vysvetliť, prečo to spravila, veď mala celý život pred sebou. Jej smrťou to, čo privolali spoza brány smrti, odišlo späť. Všetko, čo sa dialo, v ten moment ustalo.

Všetci preživší by si mohli vydýchnuť, avšak celý život musia žiť s vedomím, že ich kamarátka nežije pre jednu náhodu, ktorá sa začala ako mladícka zábavka. Náhodná zábavka s duchom a so smrťou.

Tagy: duch, duch mŕtveho