Za neposlušnosť sa platí
Sneh padal na okolitú prírodu a vietor bičoval snehové vločky do tváre každému, kto sa práve ocitol vonku. Aša si to nevšímal, lebo sa skoro až vznášal od šťastia vo víre informácie, ktorá mu tak úžasne zdvihla náladu. V duchu bol hlavou vysoko v snehových oblakoch a skoro lietal. To, čo mu tak pozdvihlo náladu bolo, že ho niekto požiadal o magický zákrok.
Prečo toľko radosti z niečoho dnes tak bežného? Pretože sa vtedy písal rok 1986, takzvaný socializmus zúril ešte na plné obrátky a všetko duchovné, ako aj náboženské, bolo zakázané. O tom sa Aša na vlastnej koži presvedčil už pred niekoľkými rokmi, keď vo svojich štrnástich rokoch, zacítil, ako chutí perzekúcia totalitnej moci, ak ste v ich nemilosti. A Aša „mal tú česť“ sa dostať do nemilosti komunistov ešte pred tým, ako sa fyzicky inkarnoval na túto Zem a do tohto života.
To, čo mu tak pozdvihlo náladu bolo, že príbuzní sa mu zdôverili, že majú doma problém – magický problém a požiadali Ašu, aby sa ujal riešenia. Aša dobre vedel, čo treba urobiť, ale niekde v zátylku sa mu ozvalo poplašné zvonenie, taký podivný pocit ani nie strachu, ani nie pocit, že to nezvládne, ale také podivné šimranie varovania, že niečo na tom celom nie je v poriadku.
Hlavu mal v oblakoch a nohy ho zaniesli akoby automaticky pred dom, kde žil Maxo. Maxo bol o štyridsaťpäť rokov starší od Ašu. Mali však medzi sebou zvláštne nadčasové puto, ktoré si postupom času vybudovali. Maxo bol v Ašovom živote veľmi dôležitou postavou, veď sa mu už roky venoval a mnohé ho naučil. Bola to síce podivná výučba, ale Aša mu veril. Keď sa ocitol pred jeho domom, chvíľu váhal, či zazvoniť, alebo odísť. Vedel, že ak Maxo bude mať jednu zo svojich “nálad”, aj tak ho oblúkom pošle kade ľahšie a slová bude strieľať ako guľometom. Ale Aša už bol na toto zvyknutý. Inokedy, keď mal Maxo dobrú náladu, mal pod nosom zvláštny úškrn, ktorý z tohto postavou pomenšieho chlapíka robil celom milo uvraveného pána. Bola tu ešte možnosť, že vôbec nebude doma.
Aša zazvonil a čakal. Po chvíli sa spoza rohu vynoril Maxo osobne, aby sa pozrel, kto zvoní. Na sekundu či dve sa zastavil, akoby rýchlo uvažoval, čo má urobiť, ale nakoniec šiel otvoriť bránu a pozval svojho žiaka dovnútra. Po niekoľkých všeobecných vetách, ktoré boli pomaly ako folklórne predstavenie, kedy si Maxo vždy na niečo pofrflal a dal jednu zo svojich konšpiračných teórii, sa opýtal, o čo vlastne ide, že ho Aša navštívil.
Ašovi sa opäť v zátylku ohlásilo to varovné šimranie, ale už bol tu a tak sa zdôveril svojmu učiteľovi, o čo bol požiadaný. Maxo zostal potichu a bolo vidieť, že je zamyslený. Nakoniec sa ozval a slová, ktoré zazneli, Ašu zaskočili. Jeho učiteľ ho varoval, aby sa tejto veci vyhol, aby to nerobil, pretože to bude mať neblahé následky. Maxo sa potom prepol do svojej mlčanlivo úsečnej nálady a odmietol túto tému ďalej rozvádzať. Ašovi nezostalo nič iné, ako sa to s tým zmieriť. Pomaly sa rozlúčil a odišiel domov. Avšak vo svojej duši sa nedal nijako odradiť od toho, čo si zaumienil. Veď za komunistov sa až tak veľa podobných príležitostí nenaskytlo.
A tak ďalší deň šiel do domu, v ktorom mali jeho príbuzní problem a urobil to, čo si zaumienil. S pocitom dobre vykonanej práce zamieril domov za svojimi povinnosťami.
Tu treba povedať, že okrem mágie sa Aša zaujímal aj o chov rôznych zvierat, a to aj úžitkových. A tak večer šiel nachovať svoje prasiatka, kde medzi iným mal aj osemdesiat kilovú budúcu mladú prasničku. Už sa tešil, aké mladé mu vrhne, keď nadíde jej čas. Všetko nachoval a opatril, zamkol maštaľ a šiel domov.
Na druhý deň bola sobota a ako obvykle šiel ráno nachovať svoj statok. Všade bola súvislá dvojcentimetrová vrstva snehu a podľa toho, ako videl celý dvor, spokojne usúdil, že v noci tu žiadna nepovolaná návšteva nebola. V tom čase sa totiž v iných dvoroch stávalo, že tu a tam nejaké to prasiatko zmizlo. Aša prišiel k maštali, odomkol a vošiel, aby pred kŕmením ako obvykle všetko skontroloval. Hneď mu udrelo do očí, že sa stalo niečo zlé. Mladá budúca prasnica ležala uprostred koterca na boku mŕtva.
Ašom prešiel hnev a smútok, ako u každého správneho gazdu, ktorý sa venuje svojím zvieratkám so zanietením a láskou. Nedalo sa už však nič robiť a tak sa o všetko postaral a nachoval ostatné živé zvieratká. Keď vyšiel z dvora, ani s nevšimol, že na druhej strane cez cestu po chodníku kráča Maxo. Oslovil Ašu priamo a bez zbytočných okolkov:
„Tak, čo uhynula ti prasnica? Uhynula? To preto, že nerobíš – teda robíš to, čo nemáš. Keby si ma bol počúvol, nebolo by sa ti to stalo. Nabudúce budeš počúvať a čakať, až budeš mať oprávnenia na takéto zásahy.“
Aša ostal stáť ako prikovaný. Odkiaľ Maxo mohol vedieť, že to nakoniec urobil a ako vedel, čo sa stalo? Maštaľ bola zamknutá a sneh by odhalil, že tam niekto bol. Maxo sa ďalej nezapodieval Ašom a jeho rozpakmi, či možnými otázkami a pokračoval po ceste ďalej do obchodu, kam mal namierené. Takže toto stretnutie nebolo plánované, ale náhodné, čo v duši Ašu vyvolalo ešte väčší zmätok a ešte viac otázok.
Ponaučenie?
Nikdy, ale naozaj nikdy nepodceňujete svojho učiteľa, nech už ste na akomkoľvek stupni a verte jeho úsudku. Roky praktických skúseností sa nedajú nahradiť ani tými najlepšími knihami o mágii a ezoterike.
4 komentárov
Zanechajte reakciu
Musíte byť prihlásený aby ste mohli komentovať.