Kráčala chodníkom ktorý sa klenul do malého kopca. Na tom kopci v tichu piesne prírody bol umiestnený domček. Stačila myšlienka a vôľa a bola by sa preniesla priamo dnu, ale chcela byť súčasťou tejto piesne a byť súčasťou života. Každý chceme stále to, čo nemáme?
Táto myšlienka jej náhle preletela hlavou a na moment ju táto myšlienka primäla k tomu, že zastala a uvažovala nad ňou. Kedysi bola živá a túžila byť nesmrteľná a teraz nesmrteľná je a túži po živote. Nie však len po živote, ale aj po smrti ktorý život má. A tým dosiahnuť pokoj duše.
Myšlienky spomienok sa rozbehli ďaleko v pred i vzad. Vzad chápeme myslieť na minulosť, ale spomínať na budúcnosť? Zrejme niekto dokáže myslieť i tak.
Pandorína dokázala myslieť v spomienkach na budúcnosť. Prišla do cieľa svojej cesty a otvorila dvere. Vošla dnu do domčeka a sadla si za stôl. Už tu bola ako doma. Doma, ale kde je to doma? To bolo dávno, čo bola doma, ak vôbec bola niekde doma.
Na stole otvorila šuplík a knihu posunula ďalej. Dnes ju nezaujímala kniha. Dnes si spomenula na to, čo sa stalo i stane. Bol to jeden daný moment jedna udalosť a predsa mnoho obsiahnutých životov.
V rukách držala dávno zabudnuté momenty života zapadnuté prachom času. I toto patrí k tomu, čo vytvárajú súrodenci Život a Smrť.
Jeden podvečer nie tak dávno a predsa dosť dávno, aby na to sadol prach nánosu zabudnutia prišla skupinka ľudí na určité miesto. Plný očakávania a napätia. Už predtým sa rozhodli a učinili preto krok k prejavu vôle svojej toho kam a prečo kráčajú. Boli to len malé bezvýznamné kúsky a nerovnomerných tvarov a veľkostí. Boli však použité práve na to čo sa nakoniec uzhodli, že bude vhodné pre ten účel, ktorý sa uzhodli učiniť. Učinili to na podnet jeho a v budúcnosti to bude opäť on, čo podnieti ich k tomu aby prehodnotili svoj čin.
Čo sa však dá zmeniť na tom, čo sa stalo? Mnoho, mnoho vecí sa dá pozmeniť upraviť, či napraviť, ale poniektoré sa nedajú zvrátiť a preto je tu jediná záchrana, a to je zabudnutie.
Ó, aké príjemné je zabudnúť a ponoriť sa do ne-vedomia svojej duše a snívať sen, že to, čo sa udialo sa vlastne nikdy nestalo a bol to len zlý sen. Avšak sen pripomína, že nedošlo k zabudnutiu a tak treba ešte väčšiu vôľu k tomu, aby zabudli.
Pandorína sa cez tie maličkosti dívala na tieto drobnosti a videla v nich úplne všetko. Všetko to, čo potrebovala vidieť. Chápala súvislosti v akých a prečo vznikli no i tak jej unikal zmysel, že prečo tak učinili, keď to vtedy od nich nežiadal.
Boli taký zaslepený ním, alebo boli tak zaslepený tím, čo to navrhol? A čo on? Robil to preto čo deklaroval, alebo to bolo len chladné premyslené a cieľavedomé rozhodnutie?
Ani Pandorína to nevedela pochopiť hoc, to bolo cez taký krátky nános času. Život niektorých je tak zvláštny a konanie tak nepochopiteľné, že nedošla k žiadnemu záveru.
Dali mu tie veci. On od nich niečo žiadal, ale nemal na mysli nič konkrétne. A ten, čo bol medzi nimi prvý to navrhol ostatným, že ten ku komu idú a k nemu vzhliadajú ich požiadal, aby niečo priniesli. Neurčil však čo to má byť. A tak sa rozhodol ten, čo to navrhol aby doniesli práve to.
A tak mu teda dali zo slovami, že priniesli niečo čo uznali, že je to najvhodnejšie.
On to prevzal od nich bol prekvapený, ale v podzemí toho miesta bolo prítmie a tak jeho prekvapenie na jeho tvári nebolo vidieť.
Pozrel sa na to opäť a opäť a potom to s úsmevom prijal. Ak niekto dáva treba prijať. Ak niekto dáva viac, ako je žiadané evidentne vie prečo tak činí.
Pandorína sa opätovne pozrela do svojich spomienok na budúcnosť i minulosť. Pousmiala sa nad snahou pozmeniť dejiny budúcnosti tých, čo tak učinili. Pousmiala sa i nad ich snahou zmeniť skutočnosť a zabudnúť.
Pozorne si pozrela každú jednu látku s kvapkami krvi skupiny ľudí, ktorý sa sami rozhodli, že toto bude to najlepšie a v prítmí podzemia sami a dobrovoľne dali na tých fragmentoch látky svoju krv a počula slová, ako sa rinú z úst toho čo ich viedol, že to najcennejšie je ich život a duša.

Od toho momentu sa životy aj tak mnohými vekmi prepojené neviditeľnými putami v ten moment života opäť spojili tie zvláštne putá.
Oni to vedia a aj tak možno pre niekoho umelo v ich mysli zaniknú, či zanikajú.
To, čo však nezaniká je čas im daný a putá v nadčasovosti životov veď nakoniec nikto tomu už neunikne. Nikto, kto tam bol.

V tento moment Pandorína prestala myslieť na túto pre niekoho bezvýznamnú epizódu života, čo bola, či ešte len bude, pretože niektoré myšlienky sa rozhodla nechať si len pre seba, pretože:
… niektoré vety sa nedajú vysloviť a aj tak majú pre nás hlboký význam
… a niektoré vety majú ostať nevypovedané a aj tak majú zmysel.

Tagy: Pandorína