„Pokoj.“
Toto slovo zaznelo v ušiach toho, kto čakal.
Bol pokojný, ale mal aj emócie. Svoje emócie. Nemienil sa o ne deliť, ale myslel si pri tom, že je pokojný. No asi nie som, pomyslel si.

„No tak, pokoj.“
Opätovne mu to zaznelo v ušiach.
Znervóznel z toho, lebo predsa je pod kontrolou, tak čo ho musí stále napomínať?

„Dýchaj pokojnejšie a sleduj si svoje okolie, sleduj ako prúdi vzduch.“
Opätovne sa v ňom zdvihla vlna emócií – aký vzduch tu mám sledovať, stojím, čakám, som pokojný a stále ma naviguje. Čo si myslí o sebe, kto je? Tuší on vôbec, kto som, aké ja mám schopnosti? Ja som predsa niekto, niekto koho si musia uctiť a byť radi, že sem chcem patriť. Ja som toho toľko prešiel, toľko som toho absolvoval. Čo ma tu napomína a ešte ma ani len nevidel.

A opäť sa ozval ten hlas.
„No tak sa konečne poriadne upokoj a utíš svoje rozbúrené myšlienky, takto to nepôjde. Nikdy nedosiahneš to čo chceš a svoj cieľ strácaš, ak si len ty sám myslíš, že máš seba pod kontrolou.“

Toto už bolo priveľa. Toto teda nie. Emócie sa začali nekontrolovane drať von a on im nechal voľnú cestu. Celý svoj hnev, že musí čakať na tejto chodbe a ešte ho pri tom neustále niekto poučuje bez toho, aby si ho najprv vypočul a urobil si o ňom normálny úsudok. Toto je vrchol! A začal na plné hrdlo kričať svoj názor.

Keď skončil, videl, ako sa naňho díva vo dverách nejaký majster a jeho žiak. Boli prekvapení, lebo nevedeli, že na chodbe niekto čaká a oni sa venovali výučbe. Majster sa pozrel na čakajúceho a usmial sa. Všetko mu razom došlo.
A jemu, červenému od zlosti, len povedal: „Pokoj, dýchaj pokojne“ a s úsmevom mu pokynul, aby vošiel do učebne.

Vošiel zahanbený a celý červený dnu.
Majster sa opäť usmial a povedal mu: “Dobrý začiatok, ak si pochopil, kde si chybil. A teraz upokoj svoje vnútro a začneme.”

Tagy: čierna mágia, Mágia, okultizmus, škola mágie, výučba mágie