I čítajte bytosti pozemské a zamyslite sa nad týmto písmom!
Ó ty bytosť ničotná, ty červ pozemský, ja vedomosť mám o mnohých veciach, ktoré nie sú ani tu v tomto písme spomenuté nebude a to čo veky bytostí svojimi činmi a tým, čo potom emóciami lásky zvali. I viem i to, čo ste si schovali do toho, aby ste prehlušili pravdu pred svetom bytostí ľudských!
Zveď teda, bolo, nebolo, jedno údolie a v ňom i ja sám žil som i ku podivu života samotného. I žil som svoj život podľa vlastných cieľov i tak jak to životná situácia svojou nevôľou voči mne i dovoľovala.
I hľaďte i nato jak ocitol som sa i hore, inokedy i dole.
A to jedine podľa vôle toho, kam som sa práve v ten daný moment môjho žitia sa ja zberal.
I počas púte života prestal som i nekonečné bezútešné momenty. I zbytočne hľadieť po pravde i už na tých, o ktorých som i už zvedel, že nanič je ich už viesť za ručičku, jak čerstvo od kojené decko.
Veď ubehlo už mnoho rokov odvtedy, ako sa ku mne oni pristavili svoje Ja jak mladí akoliti. I pravda jest i to o nich, že boli oni plný elánu, entuziazmu, i často mali hlavu privysoko v oblakoch. I keď pravda jest i to o mne, že jak mladý akolit jestvoval som, i môj duch netrpezlivosti, i u mňa jestvoval nabudený a plný elánu.
I ja som v sebe nosil i vtedy hnev. I mal som ten vnútorný dojem, že i mne neumožňujú, ba priam istý pocit som mal, že i nechcú ma pustiť dosť urýchlene vpred.
Hoc i ja jak akolit zvedel som ja vo svojom vnútri o sebe – I ja na to mám, oni brzdia môj rozlet!
Nuž i ja som bol i tak občasne otravný jak oná bzučiaca mucha, uprostred kvitnúcej lúky plnej krásnych kvetín. A vy si na nej práve chcete hovieť i v tom letom upotenom stave.
I teda vidíte, i ja som mal slabosti mladých akolitov. I otravoval som i ja jak ten hmyz.

A teraz iným spôsobom.
Nemohol som byť však tak silne bzučiaci hmyz, ako títo dnešní mladí.
A nebol som ako ani ako “poniektorí starí” čo do očí úsmev ti venujú, a pritom dýku do tvojho chrbta si u teba odložia.
Ja som si to bzučanie nemohol dovoliť, musel som síce okolo dotieravo lietať, ak som niečo chcel, ale zvlášť opatrne som okolo lietal a hlavne som lietal bez bzukotu.
Ach moja mladosť, pochabosť, ktorú už dávno odniesol vietor času niekam do neznáma, do toho neznáma, čo nazývame minulosťou.
Tam veru, tam teraz blúdia moje spomienky na to, čo bolo, a aký som bol. Bol som iný, alebo len bola iná doba?
Vraví sa, že každá generácia je úplne iná, má úplne iné myslenie a možnosti. Ja som mal smolu, alebo šťastie, že som mal iné „šance“, ako dnešní mladí kolegovia. Majú dostupnú literatúru, internet, rôzne kurzy. Ja som mal len „nedeľné návštevy pri káve“, kde sa v istých úzkych kruhoch viedli inotajové debaty, tu a tam veštenie z kariet a samozrejme veľmi riedke stretnutia Anách. Áno, mal som ešte jednu výhodu, že ja som ja!
A čo bolo predsa úplne iné?
Iné bolo aj to, že neboli tak sprofanované vplyvy síl paralel. Toto si možno trošku vyčítam.
Poznali sme ich, ale akoby sme boli voči ich vplyvu viacej chránení. Viacej sa zameriavalo fyzické – biologické hrozby, ako na svety paralely.
Prečo tomu tak bolo? Nuž hlavne preto, že sme v rámci mágie inak pracovali. Ako? Mali sme väčšiu úctu voči silám mágie a umeniu mágie ako takému.
Po revolúcii tu nastal obrovský rozmach napríklad rôznych ezoterických skupín, ich odnoží a rôznych kultov, ktoré v podstate produkujú často budúcich povolávateľov.
Čo týmto slovom povolávateľ myslím?
Proste kurzy rôzneho druhu, ktoré niektorým ľuďom dávajú pomyselné Ikarove krídla. A majú aj pseudo literatúru rôzneho druhu, ktorá však nikomu nevysvetlí riziká, ale skôr ich len ku niečomu nabáda a dáva im pocit hrdinstva.
Potom sa tu z času na čas objaví kvantum horko krvných „ezoterických bádateľov“ ktorí tvoria armádu, ktorá svojím konaním bez vedome tvorí prestupovú bránu síl, ktoré dovtedy kým tu neboli títo povolávači, tak mali obmedzený vstup do našej reality.
Povolávači totiž často aj náhodne stretávajú bytosti, bytosti, ktoré pred tým boli ponechané na pokoji vo svojej realite.

My sme kedysi sa tiež stretali s týmito bytosťami, ale proste sme sa len venovali tomu, čo sme naozaj potrebovali ako určenie na svojej ceste, a hlavne sme vedeli, čo a ako sa tam môže a má!

I ctili sme si Anách, spoločenstvo “ktoré vraj nejestvovalo”. Nuž ak nejestvovalo nemohlo ani plynule vytvoriť dcéru ako nasledovníčku. A to čo vzniklo ako spoločenstvo Selekcia, teda nie je nasledovníkom?! Tak zvažujem načo a prečo, o to niekto chce zvádzať ľúty boj ak to nemá hodnotu? Veď načo je niekomu také niečo čo má”len dvadsať ročnú históriu”?  Kladiem si otázky a kladiem ich i vám, aby ste uvažovali i vy sami, že prečo teda ten ľúty boj?

Tagy: ,

Tento príspevok bol odoslaný v Streda, Apríl 29th, 2015 o 10:04 a je zaradený pod Príbehy, Zamyslenia. Môžete sledovať akékoľvek reakcie cez RSS 2.0 feed. Môžete zanechať reakciu, alebo spätná odkaz - trackback z Vašej strány.

3 komentárov

 1 

Nemá zmysel bojovať na šachovnici kde má každý vopred určenú svoju pozíciu...Čo generácia to iný prístup ale cieľ je spoločný.

Apríl 30th, 2015 at 17:12
 2 

Naša mládež miluje prepych. Nemá slušné správanie. Neuznáva autority a nemá úctu pred staršími. Deti odvrávajú rodičom a tyranizujú svojich učiteľov...

Toto netvrdím ja, tvrdil to Sokrates. 🙂

Nuž a čo sa týka boja? ...Načo sú hlúpe spory,
čo vedú podaktorí a vyzerajú pritom nevinne.
Je lepšie zaťať zuby a ak Ťa jazyk svrbí,
tak si ho radšej omoč vo víne. Toto tiež netvrdím ja, dokonca ani Sokrates, tentokrát to bol Jaro Filip a tiež mal pravdu...

Apríl 30th, 2015 at 21:05
 3 

Vtipné je, že raz sa aj na túto dobu bude spomínať ako na "staré dobré časy" 🙂

Nie je možno ani tak podstatné, či majú dnešní žiaci tú "staromódnu" úctu a rešpekt k učiteľom. Tento rozdiel je dnes daný možno aj tým, že učitelia sa v priebehu času občas stávajú priateľmi a tá priepasť medzi vyššími a nižšími stupňami sa nejako postupne ľudsky rozplýva. Je to dobré alebo zlé? To ukáže až čas. Každá doba má svoj vlastný štýl. Dôležité je hlavne zachovať si rešpekt k učiteľovi, keď ide o výučbu. Ak spolu ideme len tak na kávu, malo by to byť o niečom inom. Aj to nás učí prepínaniu. V jednej situácii učiteľ-žiak, v inej priateľ-priateľ. A ak sa táto hranica udrží, je všetko v poriadku.

Čo je však horšie, ako Ašarat podotkol, že dnes sa mnohí bezhlavo púšťajú do kontaktu so silami a svetmi, o ktorých majú len pramálo vedomostí. Tu sa tá úcta, či možno až pokora k silám mágie asi naozaj vytráca. Často k týmto silám chceme pristupovať z pozície príkazov a povolávania bez toho, aby sme mali akékoľvek "diplomatické zázemie" na danej pôde, aby sme si to vôbec mohli dovoliť. A potom sme prekvapení, že veci nefungujú, ako by mali, prípadne sa zvrtnú proti nám. Na toto môžme ľudí upozorňovať donekonečna, ale ak človek sám seba presvedčí o tom, že jemu predsa všetky bytosti všetkých svetov ležia pri nohách... Niektorí sa skrátka potrebujú najprv dobre popáliť, aby začali počúvať dobre mienené rady, či zákazy. Len či potom ešte bude komu radiť...

Máj 1st, 2015 at 11:51

Zanechajte reakciu

Musíte byť prihlásený aby ste mohli komentovať.