Ján si teda sadol na šamlík pri otvorenej piecke a svite ohňa. Začítal sa do knihy mágie, nebola veľkého formátu, bola to klasika ako sa vydávajú knihy aj dnes. Počet listov v knihe bolo približne stoosemdesiat strán. Boli v nej aj nejaké nákresy. Bolo ich však málo a Jánovi, ako laikovi veľa nehovorili. Boli tam čiary a symboly ako aj cudzie názvy. No ako špekuloval a uvažoval nič mu to nehovorilo.
Začítal sa teda do knihy a slová mu v úvode aj tak nehovorili vôbec nič. Čítať teda vedel, ale zmysel slov mu unikal pretože gramatika nesedela a slová zneli tak prapodivne a tak staro.
Svojím spôsobom ho kniha hlavne zaujala hlavne pre slová ktoré mu utkveli v pamäti, že ak sa jej nezbaví v čas bude ťažko umierať.
Vyložil si to tak, že neumrie zrejme vôbec pokiaľ bude mať knihu mágie u seba, ale ak ju bude mať u seba bude žiť vari večne? No nie nebude! Potom si spomenul na ďalšie Ondrové slová: „budeš umierať veľmi ťažko!“

Toto mu už dávalo zmysel sa vybavil si že aj Ondro žil nejako nadčas. Lekári mu nedávali nijakú nádej a Ondro predsa len žil mnoho dní navyše. Aj keď je pravda, že tú bolesť ťažko nazvať životom.
Lekári sa mu všemožne snažili pomôcť, ale vtedajšia veda a možno ani dnešná by neodvrátila to čo nasledovalo.
Čítal teda knihu po troške ďalej a veru ani o niekoľko večerov nebol veľmi múdrejší. Ako čas plynul čítal viacej a viacej, pomaly akoby chápal v čom tkvie tajomstvo uvedenej knihy. No ako sa tak zahlboval bolo to čoraz zaujímavejšie čo sa týka diania aj uňho doma.

Všetko začalo len náhodnými zvukmi po nociach. Ľudia sa v dome budili a mali dojem, že im niekto po dome kráča pokiaľ oni spia. Menili si teda stráženie aby zistili či sa im nejaký kmín (zlodej) nedostáva do domu a či tam veru niečo nehľadá na ukradnutie.
No veci nemizli a kroky nestávali. Dokonca sa dostali do situácie, že sedeli v izbe potme pripravený posvietiť si baterkou na toho kto tam chodí a kroky boli vedľa nich, keď však v ten moment rozsvietili náhle baterku, veru nebolo tam nikoho.
Strach začal rodinu ovládať, ale priznať sa ku tomu nemali chuť. Veď v tej dobe rozvíjacieho sa socializmu, kde bola hlavná ideológia a téza materializmus, kostoly boli zakázané, nuž kto by sa verejne priznal ku takémuto problému?

Čas plynul a Ján knihu občas čítal i radšej niekedy už zase nečítal. Bolo to však ako droga ktorá ho ťahal už potajme čítať. Rodina sa naňho hnevala chceli knihu hodiť do ohňa. A len čo sa o tom rozprávali, že ju zničia sa veci ešte nabrali na intenzite. Kniha akoby sa bránila!
Na nočné pochodovanie po dome si museli pomaly privyknúť. Toto bolo však len do času, keď sa veci začali po dome pohybovať akoby žiť svojím vlastným životom. Ak ste niekde najprv položili nejakú menšiu vec, tá odrazu tam nebola a objavila sa inom mieste. Následne však veci prerastali do absurdít typu, že počas varenia obeda hrniec s polievkou skočil zo sporáka dole.
A nič sa nepoškodilo, nič sa nerozlialo len hrniec miesto na rozpálenom šporáku bol zrazu na zemi pred ním.
Takto skákali aj taniere z políc. Niekedy sa rozbili a niekedy nie.
Sranda sa už dávno pominula a úsmev stvrdol aj majiteľovi domu Jánovi, uprostred slnečného dňa vošiel z dvora do kuchyne a niekto mu zhodil klobúk z hlavy.

Jedného dňa sa ale chýr aj napriek tvrdému socializmu a nemožnosti veriť vo veci duchovné rozšíril po dedine. Najprv len po dedine no onedlho prerástol do štruktúr okresu, kraja, štátu a nakoniec celého štátu až sa tým začala zaoberať samotná Praha.
Tomu celému, ale predchádzalo nasledovné.

Za Jánom prišiel nejaký sused a ako je dobrým zvykom, keď vstúpil do domu slušne pozdravil. No namiesto pozdravu a privítania od suseda, dostal také zaucho až mu tak zacvengalo v ušiach. Najprv sa nasrdil, že či si toto zaslúžil a čím si to zaslúžil, ale potom ostal ako prikovaný, keď si uvedomil, že je v kuchyni úplne sám. Nebolo tam nikoho okrem neho samého a on si veru hádam facku sám sebe nedal. A veruže tá facka bola slušná!
Na to sa otvorili dvere na dennej svetnici a vošla do kuchyni gazdiná domu, lebo počula, že niekto prišiel.
Sused jej porozprával čo sa mu udialo a opýtal so a čo to má znamenať, či si s neho robia dobrý deň a kto mu teda dal to zaucho?!
Jánova manželka toho mala dosť posadila sa so susedom a vyrozprávala mu čo prežívajú a že veru si už nevedia rady. Medzi tým prišiel dnu aj Ján a veru aj on pridal svoje postrehy. Pomedzi to sused na vlastné oči videl, že veci občas skočia z police dolu a či naopak. Do smiechu mu veru nebolo. A takto sa odrazu o všetko dozvedela dedina o pár dní okres, kraj a tak to šlo ďalej.
Došlo to tak ďaleko, že sa o to začali zaujíma aj vtedajší príslušníci ZNB.
(Zbor Národnej Bezpečnosti – dnes je to Polícia)

Moje rozprávanie tohto príbehu ktorý sa udial v dedine ktorú som nazval Nef dokončím tak, ako ju prerozprával jeden príslušník ZNB v hodnosti Majora, niekomu známemu a ja som osobne pri tom rozhovore bol.

„ Ahoj Janko som rada že ťa vidím, môžem jednu otázku?“
„Á Martuška ahoj samozrejme, že áno v čom ti pomôžem?“
„Janko ako to bolo s tým domom v dedine Nef?“

Tu nastalo ticho príslušník ZNB si dal brigadírku dozadu, dopredu akoby uvažoval, či odpovedať. Nakoniec sa dohodli, že si sadnú u jedného z nich na kávu a porozprávajú sa o tom. Boli prakticky susedia na ulici ich delil jediný dom spoločného suseda od seba.
Ako povedali tak učinili a sadli si u Martušky na kávu. A debata pokračovala.

„Vieš Martuška ja som materialista nie preto, že som príslušníkom ZNB, ale pretože neverím v boha. Poviem ti však, že to čo som zažil so mnou otriaslo. Dostali sme na okres hlásenie, že čo sa to deje v tej dedine a v tom dome u Jána. Tak sme sadli na motorku Jawa 250 a šli sme do dediny.
Keď sme tam prišli a aj keď ich poznám som musel zachovať vážnosť situácie. A tak som rázne vošiel predstavil som sa že Bezpečnosť. Ako som vstúpil do kuchyne som dostal takú facku, až mi brigadírka zletela z hlavy dole. No čo bolo najhoršie, tak bolo zistenie, že v miestnosti nikto nie je a kolega stál za mojím chrbtom. Ostal som ako obarený stáť a nechápavo som pozeral okolo seba. Odrazu hrniec vyskočil a s treskotom padol na zem. Potom som si zdvihol brigadírku, ale ako som si ju dal na hlavu už aj mi zletela z hlavy a aj kolegova obe sa odrazu váľali na zemi.
Do smiechu nám nebolo a keď prišiel majiteľ Ján rovno som ho vyzval, aby mi vydal onú inkriminovanú knihu. Bez otáľania tak urobil a my sme sa chceli odisť, keď v tom zastalo pred domom auto Tatra 603, a to s nejakými ľuďmi priamo až z Prahy. Že vraj vedia čo sa deje v dome, že to prišli vyriešiť, že im máme odovzdať knihu. Z akého oddelenia boli ti, ale nemôžem povedať.
No nakoniec som im nedal nič. Zobral som knihu pod pazuchu a povedal som im. Toto teda nie kým neprebehne vyšetrovanie, tak Vám nič nedám! On na to, že s tou knihou si aj tak neporadíme!
Sadli sme teda s kolegom na motorku a odišli sme preč. No už za prvou dedinou na tej rovine sem do našej dediny, našu motorku spolu snami niečo zdvihlo do vzduchu a hodilo nás dobrých päť metrov cez jarok do poľa. Dopadli sme do oráčiny a tak mäkko, že sme nemali ani len škrabanec. A to ber tak, že spolu s motorkou sme vážili okolo tristo kíl.“

Tu nastalo troška ticho ešte si doplnili kávu a debata pokračovala.

„Vytlačili sme spolu motorku na cestu a ja som sa vrátil pre knihu mágie do poľa. No na moje prekvapenie som zistil, že knihu nevládzem zdvihnúť zo zeme. Tak som zavolal kolegu, ale ani dvaja sme ju nie a nie odtrhnúť zo zeme.
Vtom vedľa našej motorky zastal ten chlap na Tatre 603 a vyšiel za nami do poľa. Díval sa ako snažíme knihu odtrhnúť a nedarí sa nám. Potom sa zohol on a dvoma prstami bez akejkoľvek námahy ju zdvihol a odniesol do auta. Na rozlúčku nám povedal, že nás upozornil, že si nedáme s knihou rady. Sadol do auta a odišiel.
Keď sme sa vrátili na okres dozvedeli sme sa že sa tým niekto celým bude zaoberať naozaj priamo Praha. My to máme nechať tak a tváriť sa, že sa vlastne nikdy nič nestalo.
A o pár dní prišli do dediny Nef a do Jánovho domu ľudia z Prahy. Niečo tam robili, ale vraj sa všetko už nedá zvrátiť späť. Odporučili im nebývať v dome.“

___________ nedávna minulosť – namiesto záveru______________

V roku 2012 som viezol známeho autom a keďže nemal spoj do dediny Nef odviezol som ho tam. Pre mňa tých desať –dvanásť kilometrov tam a späť nebol problém.
Pri tom som si spomenul na to ako som v uvedenej dedine riešil boží chrám a spomenul si i na tento príbeh. Preto som sa Jozefa na to opýtal. Jozef mi ochotne ukázal miesto kde stál ten dom a povedal:

„Vieš Ašarat aj keď prešli desaťročia v tom dome sa nedalo bývať a tak ho museli zbúrať. Aj v tom novom poschodovom dome sa občas niečo vraj udeje, ale nič závažné to už nie je.“

Ján umrel pred mnohými rokmi umrel, ale tajomstvo darovanej knihy vtedy preslávilo obec široko ďaleko po republike.
Dnes už priami pamätníci – účastníci zrejme nežijú, ale povesť o strašidelnom dome asi v dedine zostala.

Tagy: dom v ktorom strašilo, Kniha, kniha mágie