“Straší tam!”
„Ba čo viacej poviem ti straší tam až na fyzickej úrovni. Bol som tam a dostal som takú po papuli, že mi klobúk z hlavy zletel. No a poviem ti nikto tam nebol, vo svetnici som bol úplne sám!“

Takto nejako by mohol začať rozhovor a príbeh ktorý opíšem.
No celé sa to začalo niekde v strede. Nešlo to len tak, že som sa tento príbeh dozvedel len tak.
Začalo to nasledovne:
Písal sa rok 1978 a jedna vtedy ešte súdružka učiteľka sa pýtala chalana v triede.
„Peter straší u vás ešte v tom dome?“
Odpoveď prišla spontánne a nenechala nikoho na pochybách, že Peter vie na čo sa ho pýtajú.
„Viete súdružka učiteľka v novom ani nie, ale v starom sa už nedá bývať!“

Jednoduchá otázka a jednoduchá odpoveď. Tí starší sa, ale pri troške pozornosti zamyslia nad oslovením a rokom, kedy sa toto udialo. Bol to rok, keď ešte nedoznela v našej vtedajšej ČSSR aféra okolo Charty 77.
Bolo to obdobie tvrdej línie materializmu a všetko náboženské duchovné bolo striktne potláčané a tvrdo sledované príslušníkmi ŠTB. Preto táto jednoduchá otázka bola tak zarážajúca z pohľadu otázky na verejnosti ako aj z pohľadu odpovede, že ak sa tá otázka a odpoveď dostanú von, tak sa o uvedenú vec, ako aj o aktérov začne zaujímať všemocná ŠTB. Bola to proste doba novodobého temna, temna dvadsiateho storočia a nemožnosti mať svoj duchovný svetonázor v našej socialistickej vlasti.

Poďme, ale po poriadku ako to vlastne naozaj celé za počalo a kedy v akom približnom roku bol počiatok tohto príbehu.
Aby som to spresnil stalo sa to nie v roku 1978, keď padla uvedené otázka o strašení, ale mnohé roky pred tým.

Píše sa rok 1965 a pán z dediny Nef ochorel. (Túto dedinu, som už v inom príbehu a s inou problematikou spomenul.) Jeho zdravotný problém si vyžiadal hospitalizáciu vo vtedajšej okresnej nemocnici na internom oddelení. Dni tam ubiehali o niečo dlhšie ako sme navyknutý dnes. A aj ľudia si boli nejako bližší. Tak sa teda pán Ján rýchlo zoznámil sa pánom Ondrejom. Pustili sa do dlhých debát pretože vtedy ani návštevné hodiny neboli každý deň. Lenže osud chcel, aby toto priateľstvo trvalo len krátko.
Pán Ondrej umieral a osud mu nedoprial ani len blízkych príbuzných a ani potomkov. Bol viac menej ako sa to hovorieva – sám na tomto svete.
Jeho majetok nevieme aký bol, a to je aj nepodstatné, lebo to čo si zrejme cenil najviac na svete bola kniha, kniha mágie, ktorú mal pri sebe aj v nemocnici.
Ondrej cítil a i vedel od lekárov, že jeho život sa na kolese osudu už blíži tu na tejto zemi ku svojmu koncu.

A tak jedného dopoludnia podal Jánovi knihu so slovami:

„Vezmi si Jano túto knihu mágie, nemám nikoho komu by som ju mohol zanechať a tak ju darujem tebe, aby som už mohol skonať v pokoji. Aj ty ju časom niekomu radšej daruj. Ak ju nedaruješ veru neumrieš v pokoji a tvoj život sa stane na jeho konci len utrpením. Preto ťa ja zaprisahám ak nájdeš podľa teba niekoho komu je treba darovať daruj mu ju! Ak ju chceš čítať varujem ťa, nečítaj ju súvislo a nedočítaj plynulo naraz celú kapitolu. A ešte jednu radu, ak ju chceš predsa celú prečítať vyvaruj sa ju čítať pri otvorenom ohni a na drevenom šamlíku v ktorom sú spoje bez klincov. Ak tak učiníš začnú sa diať veci s ktorými si už veru nikto nedá rady.“

Prapodivné slová pre laika a mnoho hovoriace pre ľudí, ktorí poznajú tajomstvo mágie a špiritizmu a tajomstvá knihy mágie.
Ondrej teda podal Jánovi knihu a po niekoľkých minútach, tak ako očakával v tichosti skonal. Ján niekoľko dní čakal, či sa niekto príde opýtať na podivné dedičstvo, ale nik nechodil. A Jánov stav sa počas nasledujúcich dní zlepšil natoľko, že lekári rozhodli o jeho prepustení do domácej liečby. A kniha putovala s ním do jeho domu a do dediny Nef. Ani netušil, keď šiel domov, ako veľmi on a jeho kniha na celé desaťročia preslávi uvedenú dedinu, ktorú som tu nazval ako dedina Nef.
Po príchode domov sa najprv nedialo istú dobu nič.

Vír udalostí ho pohltil Jána na istý čas do každodennej rutiny a pracovných povinností. No potom prišli dlhé jesenné a zimné večery. Nemal toho toľko na robote, veď aj rodina pomohla čo mohla. A tak jedného večera siahol opätovne po tej knihe mágie ktorú si priniesol ako prapodivnú pamiatku na nebohého Ondreja.
Za počal ju čítať a keďže sa vtedy šetrilo aj elektrinou ako sa dalo otvoril si dvierka na peci a žiara ohňa mu dala dosť svetla na čítanie. Sadol si na malý šamlík, aby aj výškovo bol vhodne svetlu s pece takto nastavený.
Pre Jána toto nebolo nič nezvyčajné, takto čítať. Veď svetlo, ako svetlo.
Pre starých rodičov napríklad mojej generácie, keď boli ešte deťmi, to bol často jediný spôsob ako sa v zime mohli učiť do školy. Pretože, keď prišli zo školy domov museli sa ešte najprv starať o statok, či rúbať drevo, nanosiť vodu zo studne a podobne. V tých dobách sa večer petrolejka nezapaľovala pre takú daromnosť, ako je učenie sa deťom do školy. Ján vyrástol a dospieval práve v tejto dobe a zvyk je teda železná košeľa. A ani jeho nenapadlo podaromne plytvať elektrinou aj keď elektriku samozrejme už mali.

A tu v tento jesenný a či zimný večer sa začalo to, čo presiahne generácie a stane sa z toho povesť ktorú si generácie budú ústne podávať ešte hodne dlho aj potom ako dočítate tento príbeh.
Ján si ani na chvíľu už nespomenul na varovanie umierajúceho, že nemá čítať pri otvorenom ohni na šamlíku, čo nemá v sebe ani jeden klinec. Kov bol v čase, keď ten šamlík vyrábali tiež drahý a tak majstri stolári šamlíky zhotovovali umne tak, že veru nepotrebovali na spoje klince.

Tento príbeh bude pokračovať už čoskoro druhou časťou.

Otázka: Šamlíky sú v mágii často používali, odpovie mi niekto načo sa šamlíky používali?

(Slovo Šamlík je tu ľudovo odvodené z Maďarského pomenovania Sámli a vlastne v skutočnosti znamená Hokerlík 🙂 )

Tagy: dom v ktorom strašilo, Kniha, kniha mágie