Chvíľka to nie je večnosť, ale večnosť je len chvíľka. A tak cesta ku večnosti je len chvíľka, ktorá je lemovaná životom.
Život žijeme chvíľku a potom sa posunieme opodiaľ do večnosti. A vo večnosti pobudneme chvíľku a potom znovu vraj prežijeme chvíľku, ktorá nie je večnosť, ale cestou ku večnosti.
Čím však bude lemovaná táto cesta ku večnosti, čo netrvá večne, ale len chvíľku, chvíľku ktorá niekomu pripadá len ako okamih.
Okamihy sa striedajú na ceste v živote ako vo večnosti pokoja a odpočinku.
A to sme sa v živote posunuli len kúsok opodiaľ od kráčania ku večnosti.
Pretože v istom okamihu sme sa vo večnosti ocitli na chvíľku a možno len na moment, moment ktorý je ilúziou.
Ilúziou života, či smrti?

Bolo to dôležité v daný moment, ale v tento moment je to už jedno. Niet na svete nikoho komu na tom záleží pretože je tu nový moment, moment života i smrti.
A tento moment má iné priority.
V ten minulý moment sa nedalo pozerať cez tieto priority pretože tento moment vtedy ešte nejestvoval.
Ale kedy to bolo? Bolo to dávno, či nedávno, čo ten moment niečo znamenal.
Pretože to, čo je dôležité v tento moment bude v budúcnosti v novom momente nepodstatné.

Raz som povedal, že najväčšie umenie života je včas prísť i odísť
Život to je aj staroba a staroba je dôsledok života a strachu s trochou zmesi bez umenia.
V skutočnosti nie je umenie prísť.
Skutočné umenie života je vedieť odisť tak, aby sme sa vyhli trápnosti staroby a spomienok na bolesť života.
A tak ostáva teda pochopiť, čo je to umenie odchodu a ako správne odísť, aby sme sa ne strápnili.

Vlastne je to zaujímavý prvok neexistencie primárneho bytia, čo sekundárne pôsobí na existenciu nebytia.