Ako sme prežili v tichu: Spomienka na Anách v čase totality
Spoločenstvo Anách dnes znova žije. Ale aby mohlo žiť, muselo najprv prežiť.
Táto úvaha prináša osobné svedectvo o tom, ako sa duchovné učenie Anách zachovávalo počas desaťročí útlaku, sledovania, zakázanej komunikácie a tichého odporu. Je to rozprávanie o odvahe, ktorá sa neraz odohrávala v skrytosti, o pamäti, ktorú nezlomil ani systém, ani strach.
Aj v dobe, keď sa nesmelo hovoriť, sme sa stretávali. Aj keď nás vymazali zo škôl, práce a funkcií — mlčali sme, ale nezabudli. A dnes, keď Spoločenstvo Selekcia oslavuje 30 rokov svojej cesty, je čas pripomenúť si, čo jej predchádzalo.

Spoločenstvo Anách nieslo v sebe niečo, čo žiadny režim nevedel pochopiť ani zniesť — vedomie starých síl, duchovno, ktoré sa nevpisovalo do žiadneho z oficiálnych rámcov.
Po druhej svetovej vojne, keď sa krajina ešte len spamätávala z trosiek, prichádzalo na jej miesto nové jarmo — ideológia, ktorá chcela ovládnuť nielen národy, ale aj ich duše.

A tak Anách nezažilo veľkú obnovu. Práve naopak. Spoločenstvo sa rozpadlo do drobných ohnísk.
V mojej obci sme boli len niekoľkí, no vedomie pretrvávalo. Ďalšie skupiny boli vo Zvolene, Bratislave a jej okolí. Boli to fragmenty — tiché, opatrné a veľmi osamelé.
Tieto skupiny boli izolované nielen priestorom, ale predovšetkým systémom, ktorý im bránil spojiť sa.

Komunikácia bola extrémne obmedzená. Pevnú telefónnu linku nemal každý — bola to vtedy výnimočnosť. A aj to málo, čo existovalo, bolo spoľahlivo odpočúvané Štátnou bezpečnosťou.
Listy kontrolované. Slová vážené. Dôvera sa musela rodiť v tichu pohľadu, v podaní ruky, v rituáli, ktorý sa odovzdával ústne. Komunikačný problém medzi členmi Anách na Slovensku nebol len technický — bol existenčný.

A o tom, čo znamenalo byť „iný“ v takej dobe, môžem hovoriť aj z vlastnej skúsenosti.

Bol som mladý a uvažoval som čo študovať — ale niekto už vtedy rozhodol za mňa. „Nie, Ašarat. My ti povieme, čo budeš študovať, a kam pôjdeš na školu. A na vysokú školu rovno zabudni.“
Boli to rozhodnutia, ktoré nevychádzali z mojich schopností, ale z ich záznamov. Už vtedy ma mali v hľadáčiku. Ešte som nebol na svete, keď tajomník MNV Brisuda rozhodol a do spisov uviedol, že mojim rodičom sa pri prípadných potomkoch vzhľadom na pôvod matky a, že otec odmietol, ako profesionálny dôstojník armády vstúpiť do KSS sa nedoporučuje stredoškolské ani vysokoškolské vzdelanie.
Keď som po škole nastúpil do zamestnania, nebolo to miesto pre mňa — tak som po pol roku prešiel inam. A tam sa stalo niečo, na čo nikdy nezabudnem. Môj nadriadený mi po čase povedal: „Zmenili sme ti kádrové papiere, lebo sme si urobili úsudok, aký si naozaj.  Tie, čo poslali z bývalého zamestnania, boli také strašné, že ani recidivisti z Ilavy nemali horšie.“
Roztrhali tie papiere a napísali vlastný posudok. V tej chvíli som si uvedomil, že nie všetko bolo stratené — že aj v systéme sa dali nájsť ľudia, ktorí videli ďalej než cez príkazy zhora.

Napriek prenasledovaniu, sledovaniu, priekom som sa snažil žiť medzi ľuďmi a pre ľudí. Viedol som mládežnícky klub, ale niekoľkokrát ma na príkaz OV KSS odvolali z funkcie. Mládež si ma však vždy zvolila späť. A takto sme, aj proti vôli režimu, stále budovali akési tiché spoločenstvo dôvery.
Aj to bolo Anách. Aj takto sme žili.

A predsa… raz sme sa aj nadýchli.

V roku 1988, ešte pred pádom režimu, sa podarilo zorganizovať jedno z najodvážnejších stretnutí v novodobých dejinách Anách — na zámku Vígľaš. Bol to zázrak a zároveň čin veľkej odvahy.
Keby nás vtedy chytili, šli by sme do väzenia. Ale ten pocit, keď sa po rokoch niekto odvážil vysloviť staré slová, otvoriť duchovné brány, bol nezabudnuteľný. Bol som tam — vyslaný za našu skupinu.

Lenže ani po roku 1989 neprišlo okamžité prebudenie. Sloboda je proces. Dôvera v ňu nevznikne cez noc. Ľudia, ktorí žili desaťročia v strachu, nemohli len tak hneď veriť, že sa to nevráti. Dlho trvalo, kým si jednotlivé zvyšky Anách dovolili opäť veriť. Kým opäť začali hovoriť nahlas, učiť, liečiť, vyučovať.

Anách takmer zomrelo nie preto, že by v ňom zhasol plameň — ale preto, že sa musel skrývať tak dlho, že aj nositeľov jeho svetla zasiahol tieň. No nezaniklo.

Anách dnes žije. A dýcha.

A nielen to. Z koreňov Anách povstalo nové Spoločenstvo – Selekcia, ktoré na seba prevzalo dedičstvo starých časov, ale zároveň ho rozvinulo do nových foriem. Priniesli sme nové učenia, novú silu, nový poriadok — ale zostali sme verní duchu tých, čo kráčali pred nami.

Teraz, v roku 2025, bude Selekcia sláviť 30 rokov svojej existencie – 22. mája. Tri desaťročia cesty, hľadania, obetí aj víťazstiev. Je to dôkaz, že to, čo malo byť umlčané, sa vrátilo.
A že duchovné spoločenstvo môže prežiť aj najtemnejšie časy, ak v niekom zostane kúsok odvahy a iskra pamäti.

Výzva:

Ak si nositeľom pamäte, ktorá sa ešte nepremenila na slovo — hovor.
Ak v tebe horí plameň, ktorý sa bojíš ukázať — zapáľ ním pochodeň ďalšiemu.
A ak cítiš, že ťa duchovná cesta volá, ale nepoznáš jej meno — vedz, že aj my sme raz hľadali.

Spoločenstvo Anách prežilo, pretože niekto veril.
Selekcia dnes žije, pretože niekto konal.
A budúcnosť sa rodí z oboch.