Jednou zo zdanlivo drobných, no významovo hlbokých čŕt nášho spoločenstva Selekcia je to, že si všetci navzájom tykáme – bez ohľadu na vek, postavenie či počet rokov strávených na ceste mágie. Tento zvyk nie je prejavom nedostatku úcty. Práve naopak. Je to vedomé vyjadrenie spolupatričnosti, blízkosti a vzájomného rešpektu, ktorý sa zakladá na niečom inom než spoločenskej hierarchii.

V Selekcii veríme, že keď vstúpime na cestu poznania a duchovnej práce, stávame sa bratmi a sestrami v duchu mágie – bez ohľadu na to, kde sme sa narodili, koľko máme rokov či aký je náš pôvod. Tykanie medzi nami nie je znakom familiárnosti v bežnom zmysle. Je to jazyk, ktorý odráža vnútorné puto. Tykáme si, pretože sa stretávame ako bytosti, ktoré spája vyšší cieľ – služba svetlu, pravde, vedomiu a liečeniu sveta.

Hierarchia v Selekcii existuje, ale nie ako pyramída moci. Je to duchovné usporiadanie, ktoré slúži rozvoju a ochrane práce. Ale nikdy nesmie byť prekážkou ľudskosti. Týkame si teda preto, lebo veríme, že práve tykanie vytvára živé puto – nie povrchné, ale zakorenené v spoločnej ceste, v spoločnom zápase o svetlo a v tom, že všetci sme si v duchu rovní.

Úcta sa predsa neprejavuje tým, že niekoho nazveme „pán“ či „pani“ alebo mu vykáme, ale tým, ako ho počúvame, ako ho podporujeme, ako vnímame jeho skúsenosti a ako sa k nemu správame. Týkame si, ale zároveň vieme, kedy skloniť hlavu. Vieme, čo sa patrí. A vieme aj to, že byť si blízki neznamená znevažovať múdrosť či skúsenosť druhého.

Historická poznámka

Keď som ako mladý vstupoval na duchovnú cestu mágie, moji učitelia z Anách si medzi sebou tykali. Bolo to prirodzené – spájal ich duchovný život, rituály a spoločná práca.
No ja som im napriek tomu vykal. Bol som mladý a vychovaný v úcte ku starším. Ten vekový rozdiel bol značný a považoval som za prirodzené, že ich oslovujem s odstupom, hoci oni samotní to odo mňa nevyžadovali. Vnímali to s porozumením – a aj keď v Anách panovalo tykanie, nebol problém s tým, že ja som niektorým vykal. Pri tykaní totiž dokážeme byť úctiví – a pri vykaní zasa pokorní, ak pramení z úprimného postoja.

Neskôr, pri zakladaní Selekcie, som si však uvedomil, že nové duchovné bratstvo potrebuje nový jazyk – jazyk bez bariér, bez umelých odstupov, bez formálnosti, ktorá niekedy oddeľuje viac než chráni. Zaviedol som preto pravidlo jednotného tykania. Od najvyššieho Veľkňaza až po čerstvo prijatého člena – všetci si tykáme. A toto pravidlo sa dodržiava dodnes. Je to znak duchovnej rovnosti – nie v poznaní, ale v zámeroch duše.

Jedinou výnimkou z tejto zásady je moja kolegyňa, s ktorou si mimo oficiálnych stretnutí Selekcie vykáme. Sama na tom trvá, pretože ma – podľa jej slov – vníma s takou úctou, že si jednoducho nevie predstaviť, že by mi tykala. Rešpektujem to. Na oficiálnych rituáloch a zasadnutiach si však, ako všetci ostatní, tykáme. Táto výnimka ukazuje, že pravidlá môžu žiť v súlade s ľudskosťou – a že skutočný rešpekt nie je o forme, ale o vzťahu.

Preto si v Selekcii tykáme. Nie preto, že by sme zabúdali na úctu. Ale preto, že ju žijeme.
Tykáme si, aby sme sa mohli navzájom vidieť ako spojenci na duchovnej ceste – a nie ako tí, ktorých delí vek, pozícia či formálny jazyk. Tykáme si, aby sme nezabudli, že sme tu spolu – nie kvôli titulu, ale kvôli pravde.