Nadviažem touto kapitolu z práce o Duši, na predchádzajúci príspevok kolegu Majstra Theosa. Nám, čo sme vo vnútri spoločenstva je táto práca známa, ale náhodnému čitateľovi to niečo možno dá. Ako komentár, by sa kapitola nehodila, takže miesto komentáru, dám sem takto svoj názor. Názor aj na regresné techniky.

Je to aj preto, aby človek svojím tzv. slobodným rozhodovaním nenarúšal určité plány a koncepty vyšších záujmov svetov paralely. Aby nedošlo k narušeniu plánov, ktoré duša dostala do „vienka“ ako plnohodnotné informácie, v rámci kolektívneho vedomia sa inkarnáciou akoby stierajú spomienky na to, prečo duša prichádza. Viac o tejto téme nájdete v kapitole v kapitole Duša pred narodením.

V skratke, duša sa do fyzického sveta chodí učiť, ale súčasne v niektorých konkrétnych prípadoch sem prináša nové poznatky zo sveta paralely, ku ktorým ľudstvo musí dospieť postupnými krokmi a ktoré ho pozdvihnú na vyššiu úroveň existencie. Napríklad jedna konkrétna duša mala kedysi dávno „dané“, že má vynájsť telegraf. Skúsme si to predstaviť tak, že niekde vo sférach paralelných svetov sa už dávno o princípe fungovania telegrafu vedelo a keď prišla vhodná doba, na fyzickej úrovni bolo možné zrealizovať to, čo už bolo myšlienkovo vytvorené vo svete paralely dávno predtým (toto bližšie opíšem v kapitole „Duša pred narodením“).

Poďme sa teraz bližšie pozrieť na rôzne formy regresov. Je skutočne také jednoduché len tak cestovať v čase? Skoro každý, kto podstúpil regres, bol v svojom predchádzajúcom živote niečím strašne významným a dôležitým. Akoby nikto nikdy nebol obyčajným roľníkom, robotníkom, či snáď otrokom. Prečo je to tak? Prečo si každý vybaví práve takéto „spomienky“?

Sú ľudia, ktorým regresná terapia pomohla riešiť rôzne životné situácie. Nuž prečo nie, ak niečo ľuďom pomáha, netreba to hneď a priori zatracovať. Avšak skúsme sa na to pozrieť aj z iného uhla pohľadu. Je niečo takéto naozaj reálne možné? V mágii málokedy môžeme povedať, že niečo je nemožné. Tak skúsme na úvod pripustiť, že sa duša prenesie do doby pred svojím narodením. Duša si svoje predchádzajúce vtelenia nepamätá preto, že sú presne určené dôvody, prečo si nemá pamätať. Kam sa teda vlastne regresom dostávame, keď väčšina sa v regrese vidí ako Ľudovít XIV, Ramzes I. František Jozef I. a podobne? V regrese sa v skutočnosti duša nedostáva do stavu, kedy by skutočne prekonala časopriestorovú priepasť, ale napája sa na určitú formu kolektívneho vedomia. Kolektívne vedomie reálne existuje, je to v podstate súčasť paralelných svetov, ktorá slúži ako obrovská knižnica, alebo encyklopédia všetkého, čo sa udialo na Zemi. Sem sa však duša nepresúva.
Duša je súčasťou nedeliteľného celku, ale za určitých okolností je možné, aby sa mozog dostatočne uvoľnil, spojil sa s dušou a táto jednota vytvorí niečo ako vysunuté vedomie, ktoré sa „napojí“ na kolektívne vedomie. Odtiaľto môže čerpať informácie, ktoré sa potom interpretujú ako údajná predchádzajúca inkarnácia danej duše. Prečo sa však duši zobrazujú práve takéto informácie, keď to nie je pravda? Pre potreby vysvetlenia tejto témy to trošku zjednoduším. Netrénovaný človek, ktorému sa podarí na toto kolektívne vedomie napojiť, si umelo nájde vibračnú niť informácie, po ktorej jeho podvedomie túži. Niektorí jedinci sa v tomto živote cítia potláčaní, či už všeobecne životom, rodinou, prácou a podobne. Práve takíto ľudia si najčastejšie nájdu v regrese informáciu o tom, že boli krutými vládcami a preto v tejto inkarnácii vraj musia trpieť. Je to ako také ospravedlnenie pre svoj život, ktorý si nezvládame usmerňovať sami.

Nájdu sa aj jedinci, ktorí povedia, že videli život z bežnej strednej vrstvy a žili úplne obyčajný život. Duša sa bojí nepríjemností a teda si obvykle vyberie niečo, čo jej pomôže, alebo úplne neutrálnu informáciu, ktorá jej nijako neublíži. Aby som to uzavrel, regres bez prinajmenšom plného hypnotického stavu je len systém pokus – omyl, ktorý však väčšinou nikomu neubližuje. Ak aj ublíži a niekto sa začne plnohodnotne vydávať za Napoleona, je to obvykle prípad pre psychiatra.

Ak duša prichádza z inkarnačného sveta, nemá možnosť si pamätať predchádzajúce vtelenia, prichádza sem čistá. Má poslanie, ktoré je však zakódované v jej podvedomí a nemusí si to priamo uvedomovať. Mladá duša sa v inkarnačnom svete správa tak trošku ako malé dieťa, snaží sa zo všetkých síl zapamätať si skúsenosti, ktoré nabrala počas svojej púte na Zemi. Karmickí majstri sa zase snažia o to, aby odišla s čo možno najmenšou pamäťou o predchádzajúcej inkarnácii. Všetko, čo duša potrebuje vedieť, je jej dané do vienka, alebo do podvedomia duše. Toto sa však v detstve postupne vytráca do úzadia, keď nadvládu nad životom začne preberať emočné telo. Toto emočné telo bude duši buď pomáhať na jej ceste, alebo bude spôsobovať problémy a prekážky. Najmä mladé duše sa boja a myslia si, že ak si „ukradnú“ nejakú tú spomienku, budú to mať v ďalšej inkarnácii ľahšie. Pred narodením sa totiž dozvedia všetko, čo ich čaká a čo majú splniť, aby sa posunuli vpred. Toto sa občas prejaví pocitom zvaným déjà vu – už videné, resp. v tomto prípade skôr „už prežité“. Spomienka sa zachovala, ale je to potlačená a do veľkej miery zabudnutá vedomosť o tom, čo duša videla ako plán pred svojím narodením do tohto života. Táto spomienka je však daná do vienka duše aj preto, že vymazanie pamäte nie je v takýchto prípadoch až také intenzívne. Pri tomto pocite sa stretne uvedená spomienka s realitou života, ktorý aktuálne žije.

Duša často pozná prakticky kompletne celé svoje poslanie a svoj údel. Je to obvykle vtedy, ak prichádza mimo inkarnačný svet priamo z domovského paralelného sveta. To sú samozrejme prastaré duše, ktoré nemajú až tak blokovanú pamäť. Aj prastaré duše, ak mali tú smolu a išli cez inkarnačný svet, sa nevyhli tomu, aby mali pamäť blokovanú. U nich ale nehovoríme o vymazaní, ale o blokovaní. Ide tu skôr o to, aby túto dušu nemohol niekto po ceste zastihnúť a nasmerovať inam, prípadne si ukradnúť vedomosti spolu s dušou. Väčšinou sa im v tomto prípade postupne ukazujú potrebné informácie, ako postupujú po svojej určenej ceste vpred. Tieto informácie sa v potrebnom rozsahu postupne otvárajú a pretavujú do roviny vedomých myšlienok. Avšak aby to nebolo také jednoduché, aj domovský paralelný svet môže z už uvedených dôvodov niekomu blokovať informácie na ceste do fyzického sveta z bezpečnostného hľadiska. Tieto informácie sa potom začnú postupne uvoľňovať počas života podľa potreby.

Ďalšou formou uvoľnenia informácii je to, ak takúto dušu nájde duša, ktorá takéto duše cielene vyhľadáva. Následná interakcia medzi dušami zabezpečí správne nasmerovanie na cestu a postupné uvoľnenie blokov v pamäti. Niekedy si ale duša nevie spomenúť aj preto, že ešte nenastal ten správny čas.
Stáva sa, že informácie sú blokované aj starým dušiam nielen z bezpečnostného hľadiska, ale aj preto, že by sa náhlym konaním mohol narušiť ucelený stanovený program viacerých životov, ktoré až po smrti človeka majú priniesť skutočné ovocie. Preto sa informácie drobia a duša ich vie použiť až vo momente reálnej potreby. Môže sa stať, že sa dve prastaré duše stretnú, jedna je v pohode, druhá padne a tá prvá sa akoby len bezmocne prizerá. Avšak ak by nesprávne zasiahla, mohol by sa narušiť vyšší zámer, ktorý však tu na Zemi kvôli obmedzeniam ľudského mozgu nedokáže plne obsiahnuť.
Môže sa stať, že sa duše nevedia pohnúť z miesta. K tomuto dochádza preto, že ani na základe miliónov rokov skúseností nedokážu vo fyzickom tele správne vyhodnotiť a dešifrovať situáciu, aby sa pohli správnym smerom. Či sa to už pre niektoré životy skončí tragicky alebo nie, do cieľa sa nejako postupne dopracujú. Síce možno na úkor toho, že im v danom živote niečo unikne, ale kto z nás je dokonalý a bez chýb? Sme tu aj na to, aby sme sa učili a aby to bolo v ďalšom inkarnačnom kole o to jednoduchšie.

Tagy: Duša, regres