Kedysi som niečo napísal. Určite sa to dá nájsť na starej stránke. Zrejme ste zvedavý, prečo to idem dať opäť sem a teraz. Pretože sa treba zamyslieť. Zamyslieť len tak každý sám a v tichosti, nad myšlienkou, ktorú tu prezentujem. No to, aká je to myšlienka, je však už na vás samých, aby ste si ju tu našli. Každý si  preto môže sám podľa svojej úvahy zobrať to, čo sám uzná za vhodné. Ponaučenie, alebo len tak zamyslenie sa nad sebou a svojou minulosťou.

Sviečka stála majestátne a svietila jasným plameňom.
Stála a svoj jas dávala najavo úplne sebaisto. Ku jasu sa pridalo príjemné teplo, ktoré vyžarovala.
Stála pred inými sviečkami, ktoré vydávali jas a teplo. Ona však stála na čele sviečok.
Všetky boli zhromaždené vo veľkej sále a napĺňali ju spoločne prekrásnym jasom. Ten jas bol plný tepla a sily. Dav sa díval na sviečku, ktorá mala najintenzívnejšie svetlo a mala aj najintenzívnejší jas vo svojom plamienku.

Tento plamienok bol majestátny, ale nie pyšný. Bol len proste jasný sám o sebe. Sila jasu vychádzala zo samotnej podstaty sviečky. Všetky sviečky svietili podľa vzoru tej, ktorá ich viedla. Úplne vzadu však sa jedna sviečka začala rozsvecovať viac a viac. Pridávala na sile a intenzite jasu svojho plamienka. Jej sila neušla pozornosti ostatných sviec. Rozostúpili sa, aby mohla ísť v pred. Pustili ju na čelo a sviečka ktorá stála vpredu ju pustila na svoje miesto. Pred tým však mala chabý pokus upozorniť, že ten jas a sila plamienka nie je správna a vychádza z podstaty sily nekontrolovanej. Jas ostatných sviečok však hovoril jasnou rečou. Je tu niekto nový, kto udáva tempo svetla i tepla súčasne. Sviečka ustúpila do úzadia a zaujala miesto úplne vzadu a pomaly už aj v zabudnutí. Ten obrovský jas, ktorý začali prítomné sviečky vydávať, a to teplo, čo sa pri tom začalo šíriť bolo veľmi intenzívne a nemohla tam ostať, aby sa neroztopila. Začala preto ustupovať smerom ku dverám ktoré viedli von z miestnosti. Sviečka vpredu neustále udávala vyššie tempo a nezastavila sa pred ničím. Ostatné, ako sfanatizované ju nasledovali.
Sviečka sa naposledy pozrela na zhromaždenie sviečok, ktoré doteraz viedla tak, že rozumne rozkladala silu jasu a silu tepla. Teraz všetky svietili tak, ako im kázala nástupkyňa.
Dvere sa za ňou zavreli a ocitla sa vonku na dvore. Jej plamienok okamžite začal ohrozovať vietor a jemný dážď, ktorý práve začal padať. Dážď i vietor silneli a strhla sa búrka. Plamienok sviečky nevydržal a zhasol. Sviečka ostala stáť a snažila sa udržať rovnováhu. Bičoval ju nemilosrdný vietor i dážď. Bola nešťastná zúfalá a jej plamienok bol uhasený. Ako tam stála zbadali ju zápalky v škatuľke, ktorým sa uľútostilo sviečky pokúsili sa zapáliť jej plamienok. Vietor a dážď vyvolali smršť, ktorá zničila všetky pokusy. Krabička sa rozmokla, zápalky rozniesol vietor a voda. Sviečka ešte chvíľu odolávala, ale nakoniec padla do vody. Voda ju niesla so sebou preč od budovy z ktorej vyšla. Prúd vody ju odniesol von na cestu a niesol ju krajom cesty ku kanalizačnému splavu.
Cez mesto kráčal muž. Bol ošumelý a zanedbaný. Tackal sa hore chodníkom ku cintorínu. Myšlienkami bol veľmi ďaleko. Tak ďaleko, ako len to dovolí ubolená duša a hladné telo, ktoré už druhý deň nedostalo žiadnu stravu. Tento človek kráčal, či sa skôr tackal smerom ku cintorínu kde v hrobe ležala jemu tak blízka osoba. Bol to deň, keď každý komu niekto umrel sa poberal na toto miesto si zaspomínať na svojich blízkych. On však neniesol nič, ani kvet ani sviečku ku hrobu. Nemal za čo kúpiť ani jedno ani druhé. Len tak išiel so svojimi spomienkami a svojou bolesťou v srdci, a sám sa nestaral do nikoho koho stretol. Len pokračoval pomalým neistým krokom stále ďalej. Začalo fúkať a pršať. Dážď a vietor boli čoraz viac intenzívnejšie. Nemal teplé oblečenie tak si iba vyhrnul golier a ešte viac zohol hlavu. Inak si nič neuvedomoval len svoju bolesť v srdci, čo ešte znásobil aj veľký hlad.
Voda tiekla dolu cestou a dážď, akoby ustával. Ustával až sa všetko utíšilo. Vietor a dážď vystriedalo zubaté slnko, ktoré však nepreniklo cez premoknuté šaty na telo človeka s bolesťou v srdci. On stále hľadel len dole. Pri ceste pred vpustom do kanalizácie na odvedenie dažďovej vody čosi ležalo. Pozrel sa tam a sám nevedel prečo ho to zaujalo. Áno, teraz si to uvedomil čo to je, na čo sa tak díva. Je to sviečka – nič len sviečka. V srdci sa mu niečo máličko pohlo. Slzy sa tisli do očí, a tiekli dolu prúdom po tvári. Aspoň tá sviečka, ktorá tam len tak ležala mu snáď pomôže. Na hrob svojej milovanej manželky môže doniesť aspoň tú jednu sviečku. Zodvihol ju a premkol ho jemný pocit tepla. Slzy sa teraz rinuli voľne po jeho tvári, ale pohľad a držanie tela nabrali väčšiu silu a istotu. Aj on už niečo má pre tú, ktorá mu bola drahšia, ako život. Je to len jedna sviečka, ale nepríde tam len tak bez ničoho. Prešiel bránou cintorína a pobral sa ku hrobu. V blízkom okolí nik nebol. Všetky hroby boli ozdobené a plné kvetov, čo doniesli ľudia ku svojim blízkym. Len ten hrob ku ktorému zamieril tento človek mal na sebe zvädnuté kvety od leta. Boli tam lebo rástli priamo na hrobe. Hrob bol čistý, ako aj jeho okolie. Človek položil sviečku tak, aby bola krytá pred vetrom. V tom si uvedomil že nemá ani len zápalky čím si tú sviečku zapáliť. Poobzeral sa bezradne okolo, lebo nemal odvahu ísť ju zapáliť ku inému hrobu. Opodiaľ stál iný muž a sledoval toho pri tom pustom hrobe. Videl jeho bezradnosť a podišiel ku nemu. Zohol sa a zapálil tú sviečku. Muži pozreli na seba. Ten čo pristúpil bol evidentne majetný a bol slušne a teplo oblečený. Pozreli sa jeden druhému do očí a ten ktorý pristúpil riekol.
“Mne sa niekto stratil vo svete a nemám ani kam uložiť kvety a zapáliť sviečku na hrobe.”
“Môžem tak urobiť tu pri vás ak dovolíte.” Prvý muž prikývol, ale nepreriekol ani slovko. Druhý muž priložil ku sviečke ďalšie dve sviečky a zapálil ich. Sviečky svoj jas prispôsobili tej prvej ktorá vedela, aký jas je najvhodnejší. Obaja muži pocítili v srdciach teplo a spomienky im zaplavili myšlienky. Keď odchádzali rozprávali si svoje osudy. Tu sa dva osudy súčasne aj spojili. Ten majetnejší ponúkol spoluprácu a pomoc tomu, ktorý to teraz tak potreboval. A sviečky horeli jasom svetla a tepla, ktoré udávala sviečka z nášho úvodu. Horeli a vydávali jas aj vtedy, keď ostatné na cintoríne už dávno, dávno dohoreli.
Hlavne však horeli a vydávali jas ešte aj vtedy, keď tie ktoré spomedzi seba vylúčili tú ktorá ich tak dlho viedla už nesvietili a nevydávali teplo ani jas. Mnohé z nich sa roztopili a mnohé zničili seba svojim vlastným plameňom, ktorý prestali kontrolovať. Tieto na cintoríne však vďaka tej jednej rozpustili aspoň trocha utrpenie a bôľ v srdciach dvoch ľudí a svojim plamienkom tepla a jasu im pomohli prekonať utrpenie a nájsť cestu pomoci jeden druhému.
Ašarat