Ten, kto zomrel, neodišiel navždy. Odišiel len tam, kam naše oči nedosiahnu, ako keď slnko zapadne za obzor, no jeho svetlo stále osvetľuje oblohu. Smrť je len prechodom, krokom do sveta, ktorý je súčasťou toho nášho – len ukrytý za závojom, ktorý ešte nevieme odhrnúť.

Duša, ktorá odišla, zostáva s nami. Je prítomná v tichých momentoch, keď ju cítime v šepote vetra, v dotyku slnka na tvári alebo v okamihu, keď sa nám vybaví spomienka, tak živá, akoby bola práve teraz. Jej energia pretvára priestor okolo nás, spája nás s tým, čo nás presahuje, a pripomína nám, že láska je most, ktorý nemôže zničiť ani smrť.

Toto odlúčenie je iba dočasné. Čas a priestor sú prepojené v cykle, kde každý koniec prináša nový začiatok. Jedného dňa sa naše cesty opäť stretnú, a keď sa tak stane, budeme kráčať ruka v ruke, nie ako cudzí, ale ako tí, ktorých spojilo niečo večné.

Smrť nás učí, že život je nekonečná pieseň, a každý, kto odišiel, v nej nechal svoje tóny.
Ich melódia znie ďalej, v našich srdciach, v našich životoch a vo všetkom, čo po nich ostalo.
A keď príde čas, pridáme k nej svoje vlastné tóny, aby sme sa znova spojili v harmónii osudu.