Teraz sa vrátim k jednému stretnutiu, ktoré ma opäť posunulo ďalej. Mohlo to byť približne rok od tej smutnej udalosti (pohrebu mamky môjho kamaráta), keď som absolvoval ďalšiu z návštev so svojou mamou u jedných známych, ktorí sa akurát prisťahovali do dediny. Je to človek, ktorého som už spomenul, že sa stal (či nestal) mojím učiteľom. S touto dilemou sa ešte v tomto príbehu stretnete,, ak ho vydržíte čítať ďalej.
Návšteva prebiehala ako vždy, dostal som pokyny o tom, ako sa mám správať a tak ďalej… A predsa bola niečím iná. Dospelí sa rozprávali o niečom, čo znovu zaujalo moju myseľ, moje uši a celé moje vnútorné ja. Hovorili o predpovedaní budúcnosti z dlane. Dotyčný pán sa díval do ruky mojej mamy hovoril jej niečo o budúcnosti. Keby ste ma akokoľvek mučili, nespomenul by som si, čo vlastne povedal. Celé moje ja totiž bolo nasmerované niekam úplne inam. Zhodou okolností, ktorú som si vtedy nevedel nijako vysvetliť, som si uvedomoval, že to poznám, že viem, o čo ide, že mi to nie je cudzie. Neviem, koľko času ubehlo, ale ako sa tak rozprávali a skončili pri veštení z dlane, strčil som svoju dlaň pred oči dotyčného pána. Najprv ostal v pomykove, potom sa zasmial a pozrel na moju mamu. Tá sa zasmiala tiež a súhlasila, nech mi teda niečo povie. No a on mi začal predpovedať moju budúcnosť – čo ma čaká a neminie, aký dlhý budem mať život a tak ďalej. Z toho všetkého je však toto najmenej podstatné. Podstatné bolo, že som v sebe pocítil zvláštnu silu. Pocítil som, ako dotykom mojich a jeho rúk všetka sila a schopnosť tejto techniky, ako aj mnoho iných vecí, prechádzali akoby do mňa. Akoby som mu vykrádal vnútro. Bol som nadšený a prekvapený, všetko súčasne. Otvárali sa vo mne nové veci, vedel som presne, o čom hovorí, videl som to, čo videl on. Vedel som, čo povie v najbližšej chvíli a videl som, že sila, ktorou pôsobí, je mi úplne prirodzená a cítim sa neskutočne dobre. Bolo mi veľmi ľúto, že sme museli odísť. No našťastie táto návšteva nebola posledná.
Odvtedy sme ich navštevovali častejšie a jedného dňa som sa tomu pánovi zveril, čo sa udialo pri našom prvom stretnutí. V mojej hlave už boli plány o tom, kam a ako ďaleko dôjdem, čo všetko ma naučí a aký bude rád, že som tak talentovaný. Na moje veľké zdesenie ho to úplne vykoľajilo, zarazil sa a akoby mal strach. Až s odstupom rokov som sa dozvedel, že aj keď o mne vedel, chcel so mnou tieto veci riešiť, až keď budem starší. To, čo sa raz stalo, sa už však neodstane. Vedomosti, ktoré som zrazu mal, už boli v mojej hlave otvorené a jemu nezostávalo nič iné, iba sledovať a korigovať moje kroky.
Neustále ma obrazne nakopával do zadku, pretože ako mladý chalan som túžil všetko spoznať a vyskúšať. Postupne sa mi snažil vštepovať do hlavy, že ešte nie je čas na to, aby som tieto veci využíval. Opakoval, že mám zostať chlapcom podľa svojho veku, že sa mám hrať s kamarátmi. A ja som sa pritom už tak neskutočne vzďaľoval svojim rovesníkom… Neskôr na prelome dospelosti sa to prejavilo najjasnejšie. Ale k tomu prídeme neskôr. Skúšal som techniky veštenia z rúk, predpovedania budúcnosti, skúšal som spoznať pravdu o svete tieňov, ktorý som videl, rozprával som sa s mŕtvymi, skúšal som sa hrať s myšlienkami o čiernej mágii, ktorú som vtedy ešte tak nenazýval. Bola to pre mňa len zvláštna tajomná sila.
Nakoniec sa mu podarilo ma udržať do 14.roku života v relatívne neškodnom stave a to tak, že mi dával rôzne úlohy na premýšľanie, aby som sa niečomu venoval a pochopil, že slovo „škola“ môže mať dva rôzne významy. A tak namiesto toho, aby som bol aspoň ako-tak dobrý v škole, som slovíčko dobrý chápal ako naozaj „dobrý“. Škola sa pre mňa stala niečím absolútne druhoradým. Nieže by som dovtedy nejako extrémne vynikal, to určite nie. Ale systém učenia u mňa bol asi nasledovný: čo najviac zošitov a kníh rozložených po stole a pod tým knihy z inej školy, knihy o iných pravdách, knihy, ktoré otvárali iné obzory a dávali iné vedomosti, než učil materiálny svet. Popravde on ma v tom podporoval, lebo vedel, že život, ktorý ma čaká, nie je životom inžiniera či doktora, ale že to bude život, ktorý začne na samom dne, aby vystúpil niekam do oblakov, prekonal inžinierov i doktorov a aby skončil znovu niekde na samom dne. Pretože môj život sa postupom rokov v skutočnosti zmenil tak, že ma v určitom slova zmysle vyniesol hore do oblakov, ba dokonca až do vesmíru, videl som planéty a hviezdy tak, ako ich nevidel nikto iný a videl som hroby mŕtvych tak, ako ich nevidel nikto iný. Naučil som sa pohybovať medzi životom a smrťou, medzi neskutočným a skutočným, naučil som sa ísť hore, ale naučil som sa aj klesať dolu. Pochopil som smrť fyzického tela, aby som aspoň ako-tak čiastkovo pochopil vesmír a tam našiel niečo, čo som opísal na iných stránkach iných príbehov a svojím spôsobom v inom životopisnom príbehu seba samého. Ako to však celé skončí, to sa zrejme z týchto riadkov nedozviete, ale môžete si to prečítať neskôr z epitafov na mojom náhrobnom kameni. A to hlavne preto, aby som zachoval dekórum svojej osobnosti. Aby som vám priblížil, čo vás čaká, keď navštívite môj hrob, dovolím si pár príkladov:
„Neteš sa, ja sa vrátim.“ „Ja som tu, ty si tam, ale aj ty raz budeš tu.“ „Zle som sa narodil, zle som žil, zle som zomieral a zle ma pochovali. A preto ti hrozí, že práve v tejto chvíli ťa už držím za členok.“ „Nevyškieraj sa, aj tak budeš pochovaný nižšie, ako ja.“ „Maj na pamäti, že treba vedieť včas prísť, včas aj odísť, pretože v tom sa skrýva najväčšie umenie života.“ „A hlavne si pamätaj, že nie je podstatné, kto sa pokladá za môjho žiaka, ale kto dokáže to, čo som dokázal ja.“ „V tejto chvíli určite už poznáš život. Ja už však poznám aj smrť a tak zase viem viac ako ty.“

„Myslím, že týchto pár príkladov určite postačí na to, aby si, si uvedomil, ako ďaleko si od právd, ktoré ešte musíš odhaliť. A ak si to neuvedomuješ, tak si zhnitý tupec, a zaslúžiš si jeden kopanec oceľovou špicou do svojej deravej riti od samého Súdruha.“

A kto bol Súdruh, to sa možno dočítaš, ak budeš mať ešte odvahu tými vypleštenými očami hľadieť ďalej na tieto písmenká.

Tagy: Asarat, spomienky