S odstupom času si spomínam aj na ďalšie momenty. Vyrastal som pod kopcom, na ktorom sa týčil jeden starý kaštieľ. Ako každý takýto kaštieľ, aj tento bol opradený históriou, legendami o tajomných chodbách a o stej komnate, ktorú nebolo vidno. V tom čase neboli tie chodby žiadnym tajomstvom, keďže sme v tom veku poznali každé zákutie a každú tehlu toho kaštieľa. Teraz sa pri spomienkach na tie tajné miestnosti len sa usmievam. Ale za tým úsmevom je aj trpkosť, trpkosť poznania. Pretože som možno jediný človek, ak sa tak môžem pomenovať, ktorý vie, že ten kaštieľ skutočne má aj svoje tajné miesta, ktoré sú však akoby v inom svete, v inej dimenzii. Je to miesto, kde sa za určitých okolností otvorí dimenzná brána a vy sa ocitnete v priestoroch podzemia, kde však okrem takých istých zrúcanín, ako je aj samotný kaštieľ, nie je nič. Má to však jednu výhodu: dá sa tam ukryť. A to tak, že si ľahnete medzi tie rozvaliny a tí, ktorí vás hľadajú, vás nemôžu nájsť. Je to chodba, miestnosť a v nej výklenok. Dostať sa do toho výklenku nie je nemožné. Prejsť tou bránou sa tiež dá. Ale prežiť to tam… Priblížim vám to slovami katolíckeho kňaza, ktorý hrešil nejakého nezbedníka: budeš sa smažiť v horúcom pekle. Tam sa síce smažiť nebudete, ale ak ste niekedy prežili ohromný strach, ak ste niekedy pochopili slovíčko duševná bolesť, tak pochopíte, o akom mieste píšem. Je to miesto, ktoré vás ukryje, je to neštandardný hotel zrúcaniny, za ktorý však draho zaplatíte. Keď však ide o prežitie, asi radšej zaplatíte. Závisí to samozrejme od sily a povahy jedinca, pretože to, že to opisujem, neznamená, že to prežije každý. Peklo, nazvime to v tomto prípade duševným peklom, si svoju daň zoberie.
Samozrejme, je tam aj niečo iné. Na inom mieste, v inom čase a v inej dimenzii. Je to druhá miestnosť, opak tej predchádzajúcej. Nádherne zariadená izba, pohodlie na druhom mieste. Miestnosť, ktorá je ukrytá v čase a v priestore, do ktorej vojdete a môžete v nej pobudnúť v úplnom pohodlí a bezpečí. V čom je teda rozdiel? Dostanete sa tam možno raz za život, ak vôbec. Ako som už povedal, aj táto miestnosť je ukrytá v čase a priestore. No a do tretice všetko dobré. Je tu jedna z tajných chodieb, chodba, kde sa začína poznanie smrti. Toto poznanie smrti je samozrejme skôr metaforický výraz, pretože ak prídete do stredu tej chodby a zabočíte dverami vľavo, čakajú vás vojaci, ktorí tam v plnej zbroji počkali na svoju smrť. Ukryli tam veci, ktoré mali zostať ukryté a ktoré už nemali ľudské oči uvidieť. Povesť hovorí o obrovskom poklade. Videl som tie miestnosti a sám som ich opisoval. Otázka znie: čo je ten obrovský poklad pre koho? Napríklad pre takého paleontológa je obrovským pokladom nájdenie neznámeho živočícha z čias dinosaurov. Pre hľadačov pokladov je to zlato alebo diamanty. Povedzme, že táto miestnosť obsahuje čo-to pre tých hľadačov pokladov v zmysle zlata a diamantov. Ale nemyslite si, že je to niečo extra veľké. Sú to len rodinné cennosti, nejaké šperky a zlato, ktoré sa snažili zachrániť a takto uložiť. Tú miestnosť by som nazval miestnosťou smrti. Asi preto, že tí, ktorí do nej vošli, už z nej nevyšli. Pre mňa najväčšou zaujímavosťou bolo, že v tomto prípade na tvárach tých mŕtvych bol pokoj. Sedeli v pokoji, akoby mali vstať v ktorejkoľvek chvíli pripravení chrániť to, čo tam priniesli. Boli tam meče, nejaké zlato a šperky, ako som už písal. A mnoho zaujímavostí, ktoré prenechám vašim schopnostiam, aby ste mali po čom pátrať. Ak sa vám podarí tam vniknúť a odhaliť tretiu komnatu času a priestoru, nebudete ľutovať. V druhej miestnosti, ktorá bola oproti, čiže v chodbe sa odbočilo doprava, bol akoby stredoveký bunker. Bola tam obrovská posteľ potiahnutá bordovým baldachýnom s ťažkými páperovými perinami, bol tam stôl a stoličky, vstavané skrine a nejaké drobnosti na prežitie, ako fakle, nádoby na vodu a podobne. Žiadny extra luxus, ak si odmyslíme tú posteľ a to krásne pohodlie v nej. Zrejme bola určená niekomu, kto sa tam nikdy nedostal, alebo stade vedel včas odísť. Môžete si to zistiť sami, keď preskúmate tú miestnosť a vyskúšate tú posteľ tak ako ja. Ak sa vám to podarí, majte na pamäti, že nech už je to akokoľvek lákavé, nech už to dráždi fantáziu akokoľvek, nič stade sa nesmie preniesť do tohto času a priestoru, alebo ak chcete, do vášho terajšieho času a priestoru. Áno, tým mám na mysli aj teba.
Do týchto dvoch miestností bol zvláštny vstup cez chodbu, ktorá slúžila ako kanalizácia. Najväčšou zvláštnosťou bolo, že ja som sa tam dostať vedel, ale iba sám. Keď som sa s tým ako dieťa pochválil svojim kamarátom, ktorých to strašne zaujalo, hlavne keď som im opísal to, aké stredoveké zbrane tam sú, tak boli okamžite pripravení do tej chodby vstúpiť a pod hrozbou vtedajšieho najvyššieho násilia som im musel sľúbiť, že ich do tých priestorov dovediem. Myslím, že ten priestor bol neskutočne dobre chránený, lebo keď sme do tej chodby vošli a išli sme do jej hĺbok, zvláštne sa zatáčala smerom doprava a bola zrazu taká úzka, že ani 10-ročné dieťa sa tade nevedelo dostať ďalej, aj keď bola dosť vysoká, aby sme pokrčení mohli kľudne kráčať do jej útrob. Akoby chodba chránila tajomstvá, ktoré ukrývala. Ešte väčšou zvláštnosťou, ktorú som si vtedy vysvetliť nevedel, bolo to, že keď sme z tej chodby vyšli, moji dvaja spoločníci si len veľmi matne pamätali, na čo sme tam vlastne liezli a keď som im vravel, prečo sme tam išli a že tie miestnosti tam sú, pozerali na mňa zvláštnym neveriacim pohľadom. Znova až s odstupom rokov som pochopil, že z ich podvedomia boli veľmi šetrným spôsobom odstránené spomienky na náš rozhovor, ako aj na to, kvôli čomu sme tam pôvodne išli.

Tagy: Asarat, spomienky