Takýmto zvláštnym spôsobom som dosiahol vek 10-11 rokov a vtedy do môjho života vstúpil človek, ktorého tu budem spomínať častejšie. Samozrejme vás asi zaujíma, či som sa niečo počas tých rokov učil. Keď si vezmete, tak človek, ktorý mi prvýkrát niečo dal, zomrel, keď som mal 5 rokov a zrazu som sa ocitol vo veku 10 rokov a chcem opisovať niekoho ďalšieho. Počas tých piatich rokov života som chodieval so svojou mamou k jednej tete, o ktorej sa v dedine hovorilo, že je bosorka. Občas som sa s ňou ocitol sám, obvykle keď prišla skontrolovať, čo robím medzi sliepkami v jej kurníku a čo asi ostane z vajíčok, ktoré sa pokúšam doniesť dnu. Vtedy sa občas ku mne naklonila, pohladkala ma, zobrala si vajíčka, poďakovala za pomoc a len tak mimochodom povedala dve-tri vety. Tie vety malému chlapcovi nehovorili absolútne nič, ale starej duši, ktorá obývala jeho telo, to otváralo nové dvere, nové obzory a nové dimenzie. To mi po čase pomohlo k tomu, aby som pochopil, čo vlastne vidím, keď vidím svet tieňov, keď vidím bytosti, ktoré iní nevidia, keď sa rozprávam s mŕtvymi, a tiež čo znamená pochopiť slovo smrť.

Toto slovo som mal žiaľ možnosť pochopiť práve v desiatom roku života jednou tragickou udalosťou. Mal som veľmi dobrého kamaráta, ktorý bol odo mňa o pár rokov mladší. V určitom veku si deti ten rozdiel ani neuvedomujú, rástli sme spolu a boli sme si blízki. On mal o dosť staršie sestry, ktoré už mali iné záujmy a ja som nemal brata. A tak naše zblíženie logicky vyústilo do blízkeho kamarátskeho vzťahu chalanov v skoro rovnakom veku. Najmä keď naši rodičia sa tiež dobre poznali.
Jedného dňa mi povedali, aby som sa snažil tohto kamaráta čo najdlhšie zabaviť a keďže vedeli, že vecí vnímam trošku ináč, tak mi na rovinu povedali, že jeho mama umiera a že by boli neradi, keby ju videl práve v tej chvíli. Logicky som sa snažil ho zabaviť vzhľadom na svojich 10 rokov čo najlepšie, ako sa dalo. Avšak aj desaťročný chlapec má v sebe niečo, čo môžeme nazvať „puto medzi matkou a synom“. Cítil, že sa blíži niečo zlé, že potrebuje ísť domov a nech som sa snažil akokoľvek, nevedel som ho zadržať a upútať žiadnou hrou. Neustále opakoval, že musí ísť za svojou mamou. Bolo to veľmi silné a nakoniec to moja mama nevydržala a povedala: „Dobre teda, ale Aša ťa odprevadí.“ A tak ma poslala s ním k nemu domov. Ten moment si budem pamätať zrejme navždy. Ľudia pri ceste stáli v bránkach a keď ho uvideli, ako ide domov, tak mi nenápadne kývali, aby som ho skúsil zastaviť. Jedna teta sa ku mne naklonila a povedala: „Aša, zastav ho, nech nejde domov, lebo jeho mamka pred chvíľou umrela“. Sila, ktorá toho chlapca hnala dopredu, však bola nezastaviteľná. Snažili sa ho zadržať v bránke, vo dverách, v chodbe.. Všade bolo plno ľudí. Všetci plakali a chceli mu vysvetliť, čo sa stalo. Boli sme síce len malí chlapci, ale zastaviť nás bolo proste nemožné. Vošli sme do miestnosti a slová, ktoré som začul, ma prikovali k zemi a vec, ktorú som uvidel, si budem pamätať do smrti. Slová vyslovil privolaný kňaz: „Mali by ste ju už obliecť, pretože o chvíľku telo začne tuhnúť a budete s tým mať ťažkosti.“ Tie slová ma šokovali. Môj kamarát už vtedy plakal v náručí svojej sestry, lebo mu oznámili, že jeho mamka je mŕtva.
Vec, na ktorú nikdy nezabudnem, je spoznanie smrti z ďalšieho uhla pohľadu. Nešokoval ma pohľad na zničenú, vychudnutú ženu, ktorá mi bola druhou mamou, ale šokovalo ma to, ako o nej môžu tvrdiť, že je mŕtva, keď som jasne videl, že sa pohla a že sa otočila, aby naposledy videla svojho syna. Telo síce bolo mŕtve, no to niečo, čo nazývame dušou, tam stále bolo a ona neodišla, až kým sa nedočkala svojho vlastného syna. To, čo som videl, nebol pohyb tela fyzického, ale tela, ktoré sa ešte neuvoľnilo zo svojej fyzickej schránky a nazývame to telom emočným, duševným alebo astrálnym. V tomto veku som si samozrejme myslel, že to sa vlastne pohlo telo, že pohyb, ktorý som videl, bol pohybom fyzického tela. Trvalo určitú dobu, kým som pochopil, že to okrem mňa v tej chvíli nevidel nikto iný.

Takýchto podobných momentov som neskôr zažil v živote viac. Bola to neskutočne smutná udalosť a ak môžem povedať, i tento pohreb patril k tým, kde sa dedina úplne vyprázdnila. Na ten pohreb som sa díval z diaľky, osobne som sa ho nezúčastnil, pretože dospelí mali dosť čo robiť sami so sebou pri pohľade na tie tri siroty a tak ma radšej nechali doma. No ako som už spomínal, dom smútku v tom čase ešte nestál, pohrebný voz išiel cez celú dedinu a ja som mal možnosť sprevádzať ho pohľadom skoro celú cestu na cintorín. Dnes sa hanbím za to, ako som sa vtedy správal, pretože som nebol pri kamarátovi, ktorý mi bol vtedy najbližším, ale som len stál na ulici a rozmýšľal som čo mám robiť, kam ísť, ako sa zabaviť, keď on na mňa nemá čas kvôli pohrebu. Možno nikto iný by sa k týmto spomienkam nepriznal, ale patria k môjmu životu, ako ku každému životu patrí všetko negatívne aj pozitívne. Jediným ospravedlnením mi môže byť, že som mal iba 10 rokov a smrť som si uvedomoval v úplne inom kontexte, ako ju dokážem vnímať a uvedomovať si teraz.

Tagy: Asarat, spomienky