Dá sa povedať, že tu niekde nastala smyčka, lebo obdobie potom ubiehalo skoro až normálne. Žil som si svoj detský život a ohuroval ľudí vecami, ktoré nechápali. Škôlka bola minulosťou a začalo sa niečo, na čo spomíname ako na prvé krôčiky na základnej škole. Ako každého prváčika ma niekto musel odprevádzať do školy a samozrejme niekto ma po vyučovaní vyzdvihnúť. Po nejakom čase bolo to doprevádzanie čoraz kratšie, aby sme sa učili samostatnosti. No a tu niekde sa začína ďalší z momentov, ktorým som priviedol dospelých na pokraj zúfalstva z toho, že nechápu a z toho, aký strach zrazu o mňa mali.
Keď mi doma vysvetľovali, ako si mám dávať pozor pri prechode cez cestu, ako sa patrí na vzorných rodičov, ktorí sa starajú o svojho prváčika, som s absolútnou samozrejmosťou odpovedal, že sa o mňa báť nemusia, pretože mňa odprevádza môj mŕtvy brat. Viete si asi predstaviť pohľady, ktoré v tej chvíli na mňa upreli. Moja mama bola jedinečná, musela prežiť dve obrovské tragédie za sebou – smrť vlastného syna a o rok neskôr smrť matky – a zrejme aj preto reagovala v kľude a v pohode a nevyletela na mňa, že čo to táram za nezmysly. Normálne si ku mne sadla a položila mi otázku asi najvhodnejším možným spôsobom: „Aša, a ako ťa odprevádza tvoj brat?“ Moja odpoveď bola taká, ako som to vtedy cítil a videl: „No, niekedy je to obláčik, niekedy ho cítim, niekedy ho počujem a rozpráva sa so mnou.“ „A čo také ti hovorí?“ Tak som opísal, ako ma odprevádza po chodníku, ako hovorí, že si mám dávať pozor cez cestu, že vždy, keď prídem ku škole, tak sa stratí a keď zo školy odchádzam, tak tam zase je.
Rodičia nejaký čas počkali, ale keď som aj naďalej tvrdil, že ma sprevádza môj brat, ktorý je už niekoľko rokov mŕtvy, začali mať strach. Asi prirodzenou reakciou rodičov v danej situácii bolo, že sa obrátili na odborníka z oblasti psychológie a psychiatrie. Najmä keď si uvedomíme, že v tej dobe slová ako mágia, reinkarnácia či ezoterika boli nielen neznámym pojmom, ale aj pojmom zakázaným. Zrejme som mal obrovské šťastie, pretože lekár, ktorý ma mal vyšetriť (toto už viem len z rozprávania), po rozhovore so mnou dospel k takémuto záveru: „Pani, môžete byť úplne pokojná. Váš syn je v poriadku. To, čo hovorí, je reálne, i keď sa to zdá byť také strašné. Viete, dnešná veda nám nedokáže odpovedať na mnohé otázky a je toho veľa medzi nebom a zemou, čomu ešte nerozumieme. Osobne si myslím, že s vekom postupne bude na toto všetko zabúdať.“
Uvedený lekár by sa zrejme ani veľmi nemýlil, čo sa týka toho zabúdania. Dnes už vieme, že deti do veku siedmych rokov si bežne pamätajú mnoho zo svojich predchádzajúcich životov a postupne na to zabúdajú. To by som však nebol ja, aby u mňa niečo išlo tak, ako u ostatných. Narodil som sa, aby som boli iný. A tak s pribúdajúcimi rokmi som síce nezabúdal, ale postupne som prichádzal o to, čo som vedľa seba mal – o ochranu svojho brata. Postupne boli naše stretnutia stále zriedkavejšie a len veľmi matne si pamätám slová: „Už ťa musím nechať, musím ísť za našou starkou. Ale maj na pamäti, že stále budem na blízku a stále budem dozerať na tvoj život.“ Už presne neviem, v ktorom období sa to presne stalo. Detský život je plný zázrakov a spoznávania nových dobrodružstiev a možností.

A tak som rástol čiastočne ako normálny chalan na dedine, ktorý nesmel chýbať pri žiadnej výtržnosti patričnej k tomu veku, a súčasne som si uvedomoval, že v určitých kritických situáciách som dokázal veci, ktoré nikto nevedel pochopiť – ani ja sám. Boli to maličkosti a postupne som si uvedomoval, že nemusím mať fyzickú silu na to, aby som dokázal odvrátiť nebezpečenstvo, ktoré sa na mňa valilo. Tým myslím na naše chlapčenské boje pri vytváraní bánd, bunkrov a samozrejme náležitých klbčení sa, keď starší chlapci „tĺkli“ tých menších. Ako každý chalan som sa veľmi rýchlo naučil, že nie je dvakrát výhodné nechať sa chytiť staršími a potom sa stať ich hračkou. Tak som dokázal v sebe objaviť zvláštnu vec: vnútornú silu, ktorú zhrniem do jedného slova – pohľad. Toto slovo vystihuje úplne všetko. Ak som sa ocitol v takejto kritickej situácii, niečo sa vo mne zmobilizovalo a môj pohľad spôsobil to, že všetci starší chalani si to rozmysleli a dohadovali sa, kto sa do mňa pustí a kto nie. Samozrejme, nebol som majster sveta, aby som zvládol každého. Najmä ak som sa dotyčného v podvedomí bál. Pri tých, kde som nedokázal ovládnuť svoj vnútorný strach, mi evidentne ten pohľad nepomohol, lebo som v sebe zrejme tú vnútornú silu zablokoval.
Takto šli roky ďalej. Bol som dobrým i zlým chlapcom, tak ako každý v tom období v našej dedine. Myslím, že som sa vtedy od rovesníkov až tak nelíšil. Bol som iný len v tom, že vo svojom vnútri som sa čoraz viac zaoberal vecami, ktoré oni nevedeli pochopiť. Slovo strach som vnímal v úplne inej rovine a slovo bolesť bolo posunuté tiež niekde inde. Ale o to viac to bolo vykompenzované tým, že som bol citlivý skoro ako dievča. Táto citlivosť ma však v niektorých situáciách ochránila a bola mi ohromnou zásterkou, ktorá ma skryla pred očami všetkých ľudí. Avšak to bolo až neskôr…

Tagy: Asarat, spomienky