O niekoľko rokov som sa hral na jednom dvore so svojimi príbuznými a manželka tohto pána bola práve tesne pred smrťou. Bola vo svojej izbe u dcéry, ktorá ju posledné roky opatrovala. Ako dieťa som si veľmi neuvedomoval svoje schopnosti a preto mi pripadalo úplne prirodzené, že som sa díval cez zavreté dvere do miestnosti, kde bola jedna moja príbuzná, malé dievčatko v mojom veku, (vzhľadom na okolnosti jej zmením meno) a povedal som dospelým, ktorí boli okolo nás: “Zavolajte Bebu von, lebo starkej padá ruka (tak som ju volal, aj keď to nebola moja starká) a ona o chvíľu zomrie a keď to Beba uvidí, tak sa strašne zľakne a bude revať.“ To, čo nasledovalo potom, si veľmi presne pamätám. Dcéra dotyčnej tety zmeravela spolu so všetkými príbuznými, pozerali na mňa, že čo to vlastne hovorím. Ja som s mojou detskou prostoduchosťou a s absolútnou úprimnosťou povedal dívajúc sa na zavreté dvere: „Vy nevidíte, že starkej stále padá ruka a Beba jej ju stále vracia na posteľ? A keď starká za chvíľu zomrie, tak Beba bude z toho úplne v šoku.“
S odstupom rokov, naozaj neviem, či boli šokovaní viac z toho, že som prehovoril hlasom a štýlom dospelého človeka, alebo z toho, že som sa pozeral cez múr a videl som, čo sa deje vo vnútri. V tej chvíli som totiž stál na dvore, hral sa so svojimi príbuznými a počas tej hry som tieto veci videl a s úplnou samozrejmosťou som ich vyslovil. Samozrejme, s odstupom času si viem predstaviť, ako tí ľudia reagovali a to berme do úvahy, že sa s týmito fenoménmi už stretli. O niekoľko sekúnd sa spamätali, Bebu zavolali von a potom to už išlo všetko veľmi rýchlo. Poslali nás hrať sa na dvor, o niekoľko minút začalo byť v dome rušno a zrazu nás poslali domov. Starká skutočne zomrela. Tesne pred tým, ako Bebu zavolali von, padli slová: „Ježišmária, starý to všetko nechal naňho!“ Tieto slová mi utkveli v pamäti a ako mnoho vecí z toho obdobia, som ich pochopil až oveľa neskôr.
Manžel umierajúcej starkej bol ten pán, ktorého som opisoval v truhle a bol to ten istý pán, ktorý ma navštívil tesne po tom, čo som prvýkrát prišiel do svojho domova. Tie slová znamenali, že mi zanechal všetky svoje schopnosti. V dobe, v ktorej žil (narodil sa na prelome 19. a 20. storočia) ho nazývali bosorákom, ľudovým liečiteľom, čarodejníkom. Môžete si vybrať. Rozumel mágii a vedel ľuďom i zvieratám pomôcť, tam kde zlyhala vtedajšia veda. Z počutia viem o jednom príbehu, ktorý svojím spôsobom dokazuje, nakoľko známy dotyčný pán bol. Čitatelia týchto riadkov asi nebudete vedieť, aké luxusné auto bolo v tej dobe Tatra 603. Prirovnajte si ho k nejakému terajšiemu super-papalášskemu vozidlu. No a takéto vozidlo sa jedného dňa premávalo po našej obci, sedeli v ňom dvaja úctyhodne vyzerajúci páni a zastavili sa u jednej panej. Slušne sa pozdravili a opýtali sa, kde by mohli tohto pána nájsť. Pani bola chvíľu zaskočená, ale potom im povedala, že žiaľ im nevie pomôcť, pretože dotyčný pán umrel. Títo páni sa však nemienili uspokojiť s takouto odpoveďou a vehementne ju uisťovali, že tomu pánovi nič nehrozí, aj keď ich vozidlo patrilo medzi typy vládnych vozidiel tej doby a že proste potrebujú jeho pomoc vo veľmi závažnej veci. Je pravdepodobné, že som v rámci rodiny aj počul, o čo išlo, ale počas písania týchto riadkov si na to už presne nespomínam a nemá zmysel si niečo vymýšľať. To, že dotyčný už skutočne umrel a že ho ľudia v obci len nechránia pred „nebezpečenstvom“, pochopili až keď sa im tá pani predstavila ako jeho dcéra. Aj toto je svojím spôsobom určité vyjadrenie toho, aké schopnosti evidentne tento človek mal a ako ďaleko siahala jeho sláva. Najmä ak si uvedomíme, že sa vtedy písal rok, keď náboženstvo bolo zakázané, keď ľudové liečiteľstvo bolo trestné a hlásiť sa k čomukoľvek, čo nemalo úzku spätosť s robotníckou triedou, socializmom a komunizmom znamenalo jednosmerný lístok do niektorého špeciálneho zariadenia so zabezpečenou ostrahou na štátne náklady. Mnohí sa teraz zamyslíte, či to bola ilúzia, alebo skutočnosť o jeho schopnostiach. Príbehy o ňom zapĺňali časť môjho detstva. Príbehy o tom, ako prišiel pomôcť gazdovi, ktorému krava dojila krv a ako sa mu potom jedna z miestnych bosoriek vyhrážala. Príbehy o tom, ako kapal statok a on prišiel a dokázal viac ako miestny veterinár. A samozrejme ľudové príbehy o bosoráctve, mágii, ľudovom liečiteľstve a povedzme ľudovom liečiteľstve zvierat. Viete si teda asi predstaviť, ako bola moja fantázia vyburcovaná v spojitosti so schopnosťami, ktoré som si nevedel vysvetliť a že som vnímal a počul tieto veci iným vedomím, ako to vnímali moji rovesníci. Kým u nich to bola len nejaká rozprávka, či už hrôzostrašná alebo úsmevná, pre mňa to bolo čosi ako pre mladú včielku v úli nektár. Boli to kašičky, ktoré mi dodávali vedomosti, vnútornú silu a ktoré ma pripravovali na to, aby som vďaka tomuto nektáru mohol z toho úľa vyletieť von do sveta aj ja.

Tagy: Asarat, spomienky