Pre lepšie pochopenie súvislostí si skúsme predstaviť, že cesta každej duše niekde začala a niekam smeruje. Na začiatku svojej cesty je duša ešte veľmi nevyvinutá, neskúsená, takpovediac na najnižšom možnom vývojovom stupni.

Postupne počas jednotlivých inkarnácii zbiera skúsenosti, posilňuje sa a zvyšuje sa aj jej sebauvedomenie a vnútorná sila. Tento postupný vývoj si môžeme predstaviť ako určitú špirálu, po ktorej sa duše pohybujú. Každá duša je na určitom leveli, na inom stupni vývoja na tejto špirále, podľa toho, kam už sa stihla od začiatku svojej cesty dopracovať. V iných kapitolách je uvádzané, ako sa duša posilňuje a čo ju naopak oslabuje a brzdí. V princípe platí, že ak duša zvládne prekážky, ktoré si pre danú inkarnáciu stanovila, posúva sa vždy o maličký kúsok vpred. Naopak, pokiaľ svoj boj v tomto živote vzdá, alebo sa úplne minie cieľa, ktorý si tu predsavzala, ostáva akoby stáť na mieste, v horšom prípade môže aj o pár priečok klesnúť. A to sú tie najhoršie momenty, ktoré duša môže zažiť. Z hľadiska svojho vývoja a posunu jednoducho stojí na mieste, nikam sa nehýbe a musí to v ďalšej inkarnácii podľa možností prácne naprávať.

Túto špirálu si predstavme ako niečo, kde má každá duša svoje miesto, svoju úroveň, ktorú už dosiahla. V tejto rovine neberieme do úvahy príslušnosť duší ku konkrétnym paralelným svetom, či ich vzájomné šachové partie, ani „kradnutie“ duší z domovských svetov do cudzích. Vývoj všetkých duší postupuje pomaličky vpred akoby nezávisle od všetkých týchto kotrmelcov. Skúsme si to predstaviť ako určitý vyšší princíp, ktorý tu funguje naprieč všetkými svetmi a všetko je zariadené tak, aby sa duše mohli vyvíjať a posúvať sa na tejto pomyselnej špirále smerom hore. Nepozerajme sa na tento pojem „priestorovo“ v zmysle – keď je duša vo svojom domovskom paralelnom svete, tak ako môže zároveň byť aj na nejakej špirále? Ak to budeme chcieť obsiahnuť mozgom, pravdepodobne neuspejeme.

Takto sa duše pomaličky posúvajú na svojej púti vpred a každou inkarnáciou silnejú – pokiaľ teda splnia to, čo si samé do toho života predsavzali. Stavajú si do cesty prekážky, ktoré ich posilňujú a učia sa. Každou zvládnutou prekážkou sú silnejšie a rozvinutejšie. Samozrejme, ak zlyhajú, skúška sa opakuje znovu, prípadne ešte aj so sťaženými podmienkami. To je ten toľkokrát spomínaný princíp karmy. Karma je vlastne akýsi všeobecne platný zákon, ktorý umožňuje dušiam postupne sa v jednotlivých inkarnáciách rozvíjať. Je to súbor prekážok a stanovených podmienok, ktorý si duša sama dobrovoľne postaví do cesty, aby ich prekonaním posilnila seba samú.

Pri tejto téme asi každého napadne otázka, čo je pomyselným cieľom duší pri ich púti po tejto špirále. Tu trošku zabŕdneme aj do mierne kontroverzných tém. Možno logický predpoklad by bol, že ak duša absolvuje celú túto vývojovú špirálu, dostane sa na jej vrchol a stane sa z nej niečo ako karmický majster, ktorý bude ostatným dušiam pomáhať pri výbere vhodných inkarnácii a určovaní prekážok, ktoré ich môžu posunúť vpred. Avšak toto všetko sa deje z tohto pohľadu len „tu dole“, na úrovni paralelných svetov. Celé inkarnačné cykly, ich zákonitosti a pravidlá sa týkajú len duší, ktoré sa ešte po špirále pohybujú a postupne sa vyvíjajú. Samozrejme sú niektoré duše viac vyvinuté, ktoré majú možno už len pár krokov do cieľa a potom sú také, ktoré budú mať pred sebou ešte veľmi dlhú púť.

Ale vráťme sa naspäť k pôvodnej otázke – čo je na pomyslenom konci tejto špirály? Keď duša absolvuje naozaj všetko, čo ju nejakým spôsobom malo sformovať, posilniť a posunúť vo vývoji vpred, ocitne sa na vrchole tejto špirály. Tu nastáva zlomový moment, ktorý je akousi záverečnou skúškou pre dušu, či sa už naozaj naučila všetko, čo sa tu v hmotnom svete naučiť mohla. Či má zvládnuté všetky body programu, či je takpovediac očistená od všetkých väzieb, ktoré ju spútavajú s hmotnou úrovňou a či je dostatočne silná na to, aby mohla postúpiť do úplne iného levelu. Pokiaľ túto skúšku, respektíve akýsi filter prejde úspešne, dostáva sa do úrovne, odkiaľ sa už inkarnovať nemusí. Stáva sa akýmsi strážcom tejto úrovne, dostáva možnosť tu zotrvať. V prípade, že týmto filtrom neprejde, je potrebný ešte čas na to, aby v nej všetky skúsenosti nadobudnuté tisíckami inkarnácii jednoducho dozreli, aby duša sama o sebe dozrela. Nevracia sa už späť do inkarnačných cyklov, necúva po špirále smerom dole, ani nepadá na samý začiatok. Jednoducho je v procese čakania a dozrievania. Po nejakom čase sa môže pokúsiť prejsť túto pomyselnú hranicu znovu.

Stáva sa však aj to, že duše, ktoré týmto filtrom prešli, sa akoby prepólujú a miesto toho, aby sa pridali k spoločnému boju a ochrane tejto úrovne, stávajú sa protipólnymi prvkami. Obrazne by sme to mohli prirovnať k padlým anjelom. Síce majú silu, vedomosti a skúsenosti na úrovni tých, ktorí týmto filtrom prešli na novú úroveň bytia, ale začnú vyvíjať aktivity akoby v opačnom smere, proti tejto úrovni. Snažia sa dostať do toho pomyselného bodu, ktorý sa nachádza za týmto „filtrom“, avšak tu zasahujú práve tieto duše, ktoré ochraňujú túto úroveň pred „nepovoleným vstupom“. Tu už zachádzame do dosť filozofických štruktúr ohľadne dobra a zla. Všetko na svete potrebuje akýsi svoj protipól, aby bola zachovaná rovnováha. Prečo to tak funguje, ťažko povedať, ale je to zakorenené v princípoch celého sveta. Takže odpoveď na to, prečo sa toto deje práve takto, hľadajme zrejme niekde tu.

Z tohto bodu, z úrovne, odkiaľ sa už duša nemusí vracať späť do inkarnačného cyklu, je už len akoby pomyslený krôčik k popisovanej nirváne. Sem sa dopracujú len duše, ktoré sú naozaj očistené od všetkých slabostí a väzieb s hmotnou úrovňou bytia, aby mohli zotrvať v blaženom stave vedomia/nevedomia.

Tagy: čierna mágia, duša po smrti, Mágia, okultizmus, škola mágie, výučba mágie