Tu a teraz som sa rozhodol vsunúť jednu časť – kapitolu ktorá je výňatok z práce o emočnom tele.
Týmto chcem len poukázať a ako tak vysvetliť v čom sa mýlia „kolegovia“ čo sa týka témy „PRISATÝ DUCHOVIA A ENTITY“. Aj toto je totiž akoby nosné téma v terajších ezoterických kruhoch, hoci mnohokrát mnohí ani netušia o čom hovoria.
Opäť je to o tom, že je to jednoduché – lacné tvrdenie, ako napríklad „máš na sebe DVOCH DUCHOV PRISATÝCH“ . Žiaľ musím povedať, že je to totálne scestné tvrdenie. Duch sa môže prisať to áno, ale ak sa to stane a včas sa nespraví náprava tak je človek do šiestich mesiacov mŕtvy.
A tak niekomu tvrdiť, že má roky na sebe dokonca dvoch duchov je povedzme omyl.

Toto môžete brať ako pokračovanie ku predchádzajúcemu príspevku o kliatbe.

V tejto časti sa pokúsim poukázať na to, čo sa deje s emočným telom, ak do tohto všetkého pripustíme existenciu vplyvu karmi, a zároveň pripustíme, že medzi nami sa pohybujú aj takí ľudia, ktorí majú danosť na špiritistické seansy. Vznikne tak zvláštna a mnohokrát veľmi nebezpečná situácia. Pre nás tým aj v skutku zaujímavá téma.
Mnohí ľudia sa totiž témy okolo karmi vyhýbajú, pretože sa jej boja, alebo sa chcú aspoň trocha integrovať so svojím učením pod rúško kresťanskej viery. Preto na túto tému reagujú odmietavo a vyjadrujú sa o tejto téme povýšenecky ako o nezmysloch tých, ktorí zblúdili zo správnej cesty a viery. Čo už pritom všetkom vadí skutočnosť, že kresťanská viera ich učenie mnohokrát neuznáva?
Mne to nevadí a im nech sa ponechá ich vôľa, veď zákony karmi tu boli aj predtým a myslím, že kým bude ľudstvo, tak aj budú.
Karma, počas života človeka, pôsobí na rôznej úrovni a obvykle sa dá povedať, že je tvárna.
Mnohí ľudia pripisujú karme aj to, keď sa im v živote nedarí bez toho, aby toto vedeli bližšie definovať z pohľadu svojho života.
Neuvedomujú si, že časť karmi si priniesli so sebou nielen ako trest, ale aj ako potrebu dostať sa vďaka tomu ďalej na ceste všeobecnej existencie (pre jednoduchšie pochopenie nazývame túto existenciu „duchom“) ducha. Pretože duša človeka pre svoj rast potrebuje určitú formu karmi. Karma je aj tam, kde by sme ju ani nehľadali napr. ju nevidíme, lebo sa nám zdá, že sú ľudia, ktorým sa neskutočne všetko darí a sú aj veľmi bohatý.
Nie stále však vieme posúdiť, o čo sa v danej chvíli jedná z pohľadu karmického.
Ako príklad si priblížime vymyslený životný príbeh, ktorý sa samozrejme začína smrťou človeka. Tento žil v našich podmienkach vo svete kresťanstva a bol veriaci kresťan. Jeho príbeh sa začína v medzipriestore hľadaním tunela, na konci ktorého je svetlo. Týmto tunelom sa chcel dostať do cieľa svojej cesty.
Emočné telo sa odpútalo od svojho fyzického tela a tým sa začala jeho púť.
Z nejakého, pre neho neznámeho dôvodu si uvedomil, že sa nachádza niekde, odkiaľ sa nevie dostať ďalej. Súčasne si uvedomil mnohé nové aspekty v zmysle toho, čomu počas svojho fyzického života veril, ale aj to, že potrebuje pomoc na tejto svojej ceste.
Po určitom oboznámení sa s novými skutočnosťami okolo toho, čo sa s ním teraz deje, kontaktuje svojich blízkych formou snov. Tí požiadajú o pomoc svojho kňaza a ten podľa viery, v akej človek predtým žil, odslúži omšu či iný rituál, aby duša človeka našla pokoj v nebi.

* (v našom prípade vieme, že sa jedná o emočné telo)

Týmto aktom sa otvorí, ako keby cesta do sveta kam sa uberal. V rámci rodiny nastane pokoj a zosnulý prestane vysielať signály, ktorými žiadal o pomoc.
Emočné telo sa dostalo do tunela a vidí pred sebou svetlo. Jeho karmické zaťaženie je však príliš silné na to, aby sa vedel v tomto tunely pohybovať vpred za svetlom. Plne si uvedomuje chyby, ktorých sa počas života dopustil, ako aj to, že fyzickou smrťou pre neho vlastne život ešte neskončil. Preciťuje útrapy toho, že sa nevie dostať dopredu za svojím cieľom, a tieto sa začínajú, akoby zväčšovať úmerne tomu, ako sa mu jeho svet vzďaľuje. Vidí totiž, že sa svetlo do ktorého túži vojsť zmenšuje.

*Toto spôsobuje ten aspekt, že sa človek, svojím počínaním, zaťažil novou karmou počas tohto života. Ak je táto karma príliš silná, môže sa tento stav udržiavať celé desaťročia, v ponímaní nášho fyzického času. Avšak, tam je ten čas, ako keby celá večnosť sama o sebe.

V našom prípade sa teraz zameriame na skutočnosť, že karma vlastne nedovolí emočnej podstate pokračovať. Tento stav zapríčiní to, že sa karma musí určitým spôsobom odbúrať natoľko, aby mohol pokračovať. Čiastočné uvoľnenie takejto karmi sa dá len takým spôsobom, že dôjde k zabudnutiu na uvedeného človeka, ktorého sa takáto karma dotýka.
Avšak, ako som už uviedol na inom príklade, toto nie je také jednoduché z časového hľadiska.
Emočné telo preto teraz v uvedenom tuneli začne pôsobiť na ľudí vo fyzickej úrovni a žiadať ich, aby na neho zabudli a úplne ho vypustili zo svojich spomienok. Práve toto však človeka mnohokrát tlačí k tomu, aby sa v myšlienkach prinavracal k zosnulému a pritom, samozrejme, hodnotil jeho počínanie počas života.
Asi odtiaľto pochádza porekadlo, že o mŕtvom hovoriť len v dobrom alebo nič – lepšie nič.
Týmto dostáva emočná zložka jednu ranu za druhou a znova a znova sa snaží vplývať na fyzickú úroveň, aby zabudli na jeho život a skutky.
Keď sa mu to podarí, okamžite sa posúva vpred za svetlom. Jeho cesta sa vtedy stáva pokojnou, a aj keď nejde plynulo vpred, dá sa to charakterizovať tak, že sa počas tejto doby upokojuje a naberá sily na pokračovanie.
Tento pocit pokoja však nebude trvať dosť dlho, aby sa dostal z dosahu sily karmi, ktorá ho ťaží. A po čase znova musí opakovať všetko od začiatku.
Teraz sa ale posuňme dejom do situácie, že prekročil pomyslenú hranicu polovice cesty tunelom a dostal sa do druhej polovice svojho tunela, tým aj cesty do svojho paralelného sveta.
Tu ho spomienky nezasahujú z pozície preciťovania „utrpenia“, ale z pozície zastavenia postupu. Ak tu k tomu prirátame, že nedochádza k spojeniu so svojou duševnou úrovňou, tak jediné, čo ho môže potiahnuť vpred je vôľa, ktorá vzniká z pocitu potreby dostať sa do svetla. Je pochopiteľné, že táto vôľa je tu po tých útrapách obrovská.
Avšak, my si vec ešte trocha viac sťažíme a to tým, že emočné telo zaťažíme tak silnou karmou, že sa nedokáže dostať do cieľa svojej cesty.
Aj toto sa totiž môže stať a aj sa to stáva.
Predtým, ako emočné telo malo dosiahnuť úroveň poslednej časti, kde sa má stretnúť s tými, ktorí tu na neho čakajú, sa pred ním svet, ako keby začal zatvárať. Svetlo sa zmenšuje a on vidí a aj cíti, že tí, ktorí sú na druhej strane sa ho márne snažia pritiahnuť bližšie k sebe a dostať ho do vnútra sveta paralely.
Emočné telo teraz prežíva doslova biblické pekelné muky, pretože si uvedomuje krátkosť času, ktorý mu zostáva na to, aby sa dostal do svojho sveta. Po čase sa tento svet pre neho uzavrie a zanikne navždy. Vtedy si emočné telo plne uvedomí aj to, že s tým svetlom sa stratil aj tunel, ktorým išiel. Cíti, akoby padal do hĺbky a do neznáma. Preciťuje strach z toho, čo ho čaká. Jeho existencia je ohrozená a vôbec nevie, čo ho čaká.

* Pre bližšie pochopenie to môžeme nazvať aj biblickým večným zatratením.

Emočné telo sa v pohybe a v pocite pádu po čase zastaví bez toho, aby si uvedomilo pocit dopadu. Určitú dobu mu potrvá, kým pochopí, kde je. Miesto, kam sa emočné telo dostalo, je vlastne znova „náš“ medzipriestor, o ktorom som už písal.
Teraz však nastáva ďalší problém a to je to, ako sa z neho dostať. Totiž, pre takúto bytosť už nie je pomoc v zmysle akéhokoľvek nábožného rituálu či omše pomocou, ale práve naopak ďalším trestom.
Emočná podstata, ktorá takto prišla o možnosť postúpenia do svojho paralelného sveta, prišla zároveň aj o možnosť určitej identity vo vzťahu k pozostalým vo fyzickej úrovni.
Emočné telo si teda vôbec nezachovalo akúkoľvek pamäťovú informáciu voči fyzickému svetu, kam patrilo. Jeho podstata však vníma, že tu nemôže a nechce zostať, pretože ho tu čaká len večné utrpenie z pocitu, ako keby hladu a nutkania opustiť tento priestor, kde nepatrí.
Jediná cesta von je však len cestou cez inú fyzickú bytosť a to tak, že sa na ňu prisaje a bude žiť z jej sily a po smrti spolu s pôvodným emočným telom opustí tento medzipriestor. Ako prvé sa však musí prisať na auru človeka, ktorý mu to svojím vyžarovaním umožňuje. Aj toto však nie je vždy také jednoduché, pretože sa musí dostať na vibračnú úroveň takéhoto človeka, a kým sa to emočnému telu podarí, môžu prejsť roky. Síce sa tu a tam, ako keby prisaje na auru náhodných ľudí, ale tí sa vedia takejto záťaže zbaviť veľmi ľahko. Ak sa im to nepodarí, tak sa obvykle obrátia na niekoho, kto to vie určitými technikami učiniť. A keď sa teda znova odpúta od aury, hľadá ďalšiu obeť.
Do tohto všetkého sa ešte zvyknú pridružiť rôzne seansy špiritistov, ktorí svojím naladením na určitú frekvenciu doslova priťahujú tieto blúdiace emočné telá.
Počas seansy sa potom snažia „prisať“ na jednotlivých členov, ktorí sa toho všetkého zúčastňujú. Pretože sa tam však, v mnohých prípadoch, stretajú s konkurenciou zo sveta svojej podstaty, ale aj zo sveta karmického – duševného, dochádza tu, ako keby k stretu záujmov.
V jednej miestnosti, kde sa toto odohráva, sa zrazu stretnú bytosti niekoľkých nezávislých úrovní, ktoré sem boli dotiahnuté fyzickými ľuďmi a ich vibráciami.
Každá tá úroveň sem prichádza s určitým cieľom a ten cieľ sa niekedy stáva totožný. Mentálne telo hľadá človeka s ktorým môže prejsť na druhú stranu do sveta paralely, a je mu jedno do akého, len aby sa tam dostal. Ďalší chce napr. zostať, ale na to, aby tu mohol existovať, potrebuje potravu pre svoju existenciu.
Potravou mu budú emócie človeka respektíve vibrácie vyvolané emóciami človeka, na ktorého sa nalepia bytosti – padlé emočné telá.
Pokiaľ sa to nepodarí a ľudia, ktorí privolali tieto bytosti * (rôzne úrovne emočných, duchovných či iných astrálnych bytostí)
sa ubránia voči ich vplyvu, dosiahnu len to, že sa tieto bytosti dostanú do určitej pasce.
Ich vedomie je totiž značne zúžené a nevedia už konať tak, ako počas doby tesne po smrti, kedy mali určitú možnosť zotrvania v medzipriestore, ako keby v pokračovaní života pred odchodom do sveta paralely.
V prípade, že sa dokážu prisať na človeka, ktorý im to umožnil svojím počínaním z neznalosti alebo z nedbalosti, snažia sa zmeniť jeho životný program. To znamená, že urobia všetko preto, aby človeku skrátili jeho život tu na Zemi. Budú sa snažiť ovplyvňovať jeho psychiku a tým aj jeho konanie.
V závislosti od toho, že aké bytosti padlých úrovní a akej sily sa prisajú na človeka, sa človek dokáže ubrániť alebo nie.
V nie jednom prípade sa to však končí smrťou človeka.

* Toto sa samozrejme deje aj pri rôznych iných aktivitách, kde sa evokujú rôzne sily.
Ak sa teda človek v uvedenom priestore ubránil, môže sa po takomto sedení v dome či v byte začať séria nevysvetliteľných vecí. Tieto veci my vnímame, ľudovo ako strašenie v domoch.
Nie všade sa však musia uskutočňovať takéto seansy, aby sa začali takéto veci diať.

Emočné telá, ktoré sem padli späť, budem pre tieto potreby ďalej nazývať len „bytosťami“.
Takáto bytosť, ktorá si teda na takejto špiritistickej seanse našla svojho hostiteľa či proste obeť, sa najprv upriami na vibrácie človeka, ktoré vysiela do okolia. Samozrejme, že hľadá také, ktoré sú aj jeho predchádzajúcemu životu blízke. Ak nenájde správnu vibráciu, nedokáže sa na auru prisať. Ak nájde, prisaje sa na auru človeka a postupne sa bude snažiť splynúť s mentálnou podstatou človeka, ktorá sa po smrti má stať mentálnym telom.
Už počas parazitovania sa na aure človeka, prejavujú sa u človeka prvé problémy, ktoré sa môžu ukázať vo forme zdravotných ťažkostí.
Po lekárskom vyšetrení sa však žiadna choroba nemusí ukázať. Človek môže mať dojem, že jeho silu niečo odsáva a že stráca aj životnú energiu.
Vo väčšine prípadov sa potom začnú, u takéhoto človeka, diať zmeny v správaní, a aj psychika sa od základu razantne mení.
V taký čas je už zrejmé, že sa bytosť dostala do symbiózy s telom, ktoré parazituje.
Potom, ako sa dostala na úroveň emočnej podstaty, sa pokúsi s ňou definitívne splynúť v jedno. Ak sa to podarí, začne meniť karmický program života fyzického tela. Toto sa samozrejme odzrkadlí na duševnom stave človeka a hrozí narušenie psychiky. Nie je zriedkavosťou náhla samovražda takéhoto človeka.
Emočná bytosť, ktorá sa stala vlastne novou identitou emočného tela, má v sebe totiž program, podľa ktorého už život ukončila respektíve mala ukončiť. Preto sa teda začnú v človeku byť tieto dva aspekty.
V prípade, že nedokáže svoju obeť ovládnuť natoľko, že ju prinúti predčasne ukončiť svoj fyzický život vzhľadom k tomu, že je jedinec silný a má svoju bývalú emočnú časť už silne vyvinutú, tak sa, po určitom čase, prispôsobí danej situácii a príležitostne dokonca aj chráni svojho hostiteľa. Hlavne pred vpádom inej takejto bytosti. Znamená to, že sa na aure síce z času na čas môže dočasne niečo nachádzať, ale nedokáže sa to dostať do vnútra emočnej podstaty.
V prípade, že sa bytosť dostane a splynie s emočnou podstatou hostiteľa, ktorý je pred ukončením svojej cesty na fyzickej úrovni, teda už má pred sebou len málo života, môže sa stať, že na základe tohto dôjde k symbióze cesty do sveta paralely.
Udeje sa to tak, že bytosť, ktorá parazituje a chce zmeniť program karmi v zmysle skoršieho ukončenia života zaregistruje, že tento program sa napĺňa, a tak nepodniká ďalej tlaky na jedinca. Jediným prejavom voči vonkajšiemu svetu môže, ale nemusí byť skutočnosť, že si okolie všimne len určité zmeny v správaní sa takéhoto človeka.
V čase smrti sa teda oddelia dve emočné podstaty, ktoré sa však navonok ešte chvíľu správajú ako jedna. Až priamo v tunely sa oddelia na dve samostatné a idú smerom k svetlu. V tomto prípade je to v prospech mentálneho tela, ktoré bolo hostiteľom, pretože ho telo bývalej padlej úrovne ťahá so sebou, minimálne do druhej polovice tunela, a ak je jeho karmická zaťaženosť slabá, tak až do cieľa jeho cesty, ktorým je prechod do sveta paralely mŕtvych – svetlo na konci tunela.
Týmto sa vlastne zbavil všetkého, čo ho čakalo v zmysle cesty tunelom k svetlu. Dá sa povedať, že mu bola odpustená časť karmi a jej prežitie tak, ako som to vyššie uviedol.
Zoberme si však situáciu, že takýto človek ešte nie je pred ukončením svojej fyzickej cesty a nezvládne túto zvláštnu životnú zmenu, a predčasne ukončí svoj život samovraždou.
Týmto aktom ukončenia života sa, samozrejme, emočné telá uvoľnia a majú putovať cez tunel do svojho cieľa. Ale nie vždy je tomu tak. Tunel sa síce vytvorí či už za pomoci fyzickej úrovne alebo bez nej. Výhodu z tohto čerpá ten, ktorý parazitoval a čerpal zo sily človeka – hostiteľa, pretože emočné telo, ktoré sa malo oddeliť až po naplánovanom karmickom čase sa nevie hneď zorientovať tak, ako naša padlá bytosť, ktorá sa tu už s ničím nezdržuje a putuje za svetlom.
Z pohľadu potreby karmického naplnenia má tú výhodu, že sa dokázala zbaviť karmi a to tak, že ju jednoducho ponechala v neprospech svojho hostiteľa, a tak sa dokáže, v priebehu veľmi krátkej doby, dostať do sveta paralely mŕtvych.
Vôbec sa nezaujíma o to, čo sa deje s tým komu neumožnil dokončiť svoju cestu.
Ani to, že sa dostáva do cudzieho sveta sa ho nijako nedotýka, a to aj preto, že sa zákonite musí naplniť cesta a týmto sa jeho cesta naplnila.
Pri prekročení pomyslenej svetelnej brány sa nič neudeje napriek tomu, že tam príde bytosť, ktorá tam nepatrí, pretože sa musí určitým procesom uzatvoriť aj táto etapa pôvodne padlej emočnej úrovne.
Pôvodné emočné telo, ktorému čas nenastal a jeho bytie vo fyzickej úrovni bolo prerušené, sa v prvom rade musí potýkať so skutočnosťou naplnenia času, ktorý mu bol vložený pri narodení a postupnom vývine.

Tagy: čo sa deje po smrti, duchovia, jemnohmotné bytosti, prisaté elementály, škola mágie, výučba mágie