Svet emočného tela je svetom, ktorý niektorí volajú aj „druhý svet“. Tak to aspoň vnímajú ľudia, s ktorými som sa osobne rozprával o ich názoroch na vnímanie tohto sveta.
Podľa môjho názoru, tento paralelný svet je skôr bližšie k svetu mýtickému, ktorý sa opisuje ako svet, ktorému vládne Hádes. Je to proste svet mŕtvych, ktorý sa po čase spojí so svetom ostatných paralelných svetov mŕtvych a takto potom tvorí uzavretý celok nad ktorým vraj „rozprávkovo bdie vládca Hádes“.
Po smrti človeka sa emočné telo uvoľní, a keďže bolo pevnou a podstatnou súčasťou života nezaniká, ale sa s ním musí niečo stať. A to niečo je, že sa vlastne dostane do nového sveta, ktoré si budovalo, ako svoj potenciál paralelného sveta. Dá sa povedať, že tým, ako sa menilo a vyžarovalo programy do okolia, tak súčasne sa formoval tento paralelný svet pre jedinca už počas jeho života. A tak po oddelení sa od fyzického jadra sa okamžite alebo po čase spojí v jeden kompaktný celok so svojím paralelným svetom v novej štruktúre a tam už „definitívne“ zotrvá.
Po určitom čase sa takéto svety, ktoré sú v symbióze (jedná sa o prípady, keď blízky rodinný príslušníci či priatelia si svojím konaním budujú svoje svety samostatne) spájajú.
Nás však momentálne zaujíma to, ako sa vlastne emočné telo dostane do sveta paralely v zmysle cesty. Nebudem tu opisovať zotrvanie v medzipriestore, ale budem sa zaoberať len cestou.
Po odpútaní sa od tela a medzipriestoru, dochádza k určitému fenoménu, ktorý mnohí opisujú ako ťahanie niekam. Zvláštne na tom je, že keď sa toto deje, je telo bez možnosti kontroly nad sebou samým. Hoci sa do tohto okamihu dá povedať, že emočné telo seba, ako aj svoju činnosť, kontrolovalo.

* Kapitola: Prejavy a život emočného tela po smrti fyzického tela.

V tomto momente si uvedomuje len toľko, že je niekam unášané, ale neuvedomuje si ani čas a ani silu, ktorá ho unáša. Celé uvedomovanie spočíva vtom, že si len vyslovene uvedomuje situáciu „letu“. Nevie presne definovať, čo sa s ním deje. Cíti sa úplne bez akýchkoľvek ťažobných pocitov. Uvedomuje si seba bez toho, aby si vedel seba definovať. V celku to môžem povedať: „ Viem, že som, ale nič viac.“ Celé uvedomovanie si seba a prípadnej jasnej identity je v tomto momente mimo. Nemá túžby ani pocity, proste len je. Po určitom čase sa pocit letu pozastaví a až tu sa postupne a pozvoľna začína uvedomovanie si toho, že sa niečo deje a treba sa niekam dostať. Toto však prichádza pomaličky, ako matné spomienky, ktoré si však ničím neurýchľuje, ale ani nespomaľuje ich príchod. Pritom si uvedomuje svoju existenciu v smere toho, že už je po fyzickej smrti. Uvedomenie si znova toho, čo už predtým vedel, keď bol v medzipriestore, mu tentoraz už neprivodí šok a ani sa nesnaží niečo na tom meniť. Práve naopak, začína si uvedomovať úplný pokoj a harmóniu vyplývajúcu z tohto stavu. V tomto rozpoložení zotrváva určitú chvíľu, ako keby naberal sily na ďalšiu cestu do svojho cieľa.
V diaľke sa pred ním ukáže určité svetlo a on si uvedomí, že tam chce ísť a dostať sa tam.
Toto svetlo ho aj začne k sebe priťahovať a následne aj sám pocíti obrovskú túžbu sa tam dostať, a plne si uvedomuje, že tam jednoducho patrí. V tomto momente však ešte nevie ako, pretože to, čo platilo v medzipriestore o tom, ako sa pohybovať, tak tu už neplatí.
Po čase sa však jeho túžba začne napĺňať a on sa dostane, aj vďaka tomu, znova do pocitu pohybu smerom k svojmu cieľu. Druhým aspektom pohybu je samozrejme tá sila, ktorá ho priťahuje. Občas sa mu v diaľke ukazujú, ako zjavenia veľmi blízky ľudia, ktorí už dávnejšie opustili svet živých a dostali sa do cieľa svojej cesty.
Tu ho však už opúšťa pocit pokoja a harmónie, a začína preciťovať niečo, čo neustále zasahuje, veľmi bolestivo, jeho emočnú stránku. Sú to spomienky, ktoré pozostalí či iní známy vysielajú z pozície myslenia, alebo iného pripomínania si zosnulého.
Po takýchto zásahoch svojho emočného tela si začne uvedomovať, že sa nevie presunúť do cieľa svojej cesty. Toto je späté aj s určitou karmickou zaťaženosťou človeka.
Emočné telo teda vidí pred sebou vytúžený cieľ cesty, kam ho to ťahá a cíti, že sa tam musí dostať, ale z času na čas ho to vráti o určitú vzdialenosť späť.
Každým týmto návratom, jeho emočná podstata neskutočne trpí
(z nášho pohľadu na psychickej úrovni) a nevie sa z tohto tunela (lebo mnohí to vnímali ako tunel) dostať ďalej do cieľa svoje cesty.
Toto zotrvanie a trpenie nie je jednoznačne časovo ohraničené a čím vyššia karmická zaťaženosť, o to treba dlhší čas na prekonanie cesty do cieľa. Rádovo sa to môže dokonca počítať na desiatky rokov. Pri veľmi silnej karmickej zaťaženosti sa to dokonca môže časovať na obdobie, kým žije hoci len jeden pamätník na danú osobu. A dovtedy sa nemôže toto emočné telo dostať z tohto medzipriestoru tam, kam ho to ťahá.
Môžeme si to priblížiť na jednom príklade:
Človek bol vyhlásený za zosnulého vo veku sedemdesiatosem rokov. Posledný žijúci človek, ktorému zostal hoci len v matnom podvedomí, mal v čase jeho skonu šesť rokov. Sám dôjde na koniec svojho života vo vysokom veku napr. deväťdesiatštyri rokov. Teda vo svojich spomienkach ho môže mať celých osemdesiatosem rokov.
Počas tejto doby, samozrejme, na neho stále nespomína, ale počas povedzme šesťdesiatich rokov po smrti človeka, ktorého opisujem, sa našlo mnoho takých, ktorí si na neho z času na čas spomenuli, alebo sa o ňom hovorilo v nejakej súvislosti. Tu nemám na mysli ľudí, ktorí vôbec nikdy uvedeného človeka nevideli. Pretože tí, ktorí s uvedeným človekom neboli v kontakte sa nijako jeho podstaty nedotýkajú. Ale tí, ktorí majú priamu možnosť, hoci len podvedomej spomienky na uvedeného človeka, sa kontaktujú na neho nepriamo a tým ho udržujú vo fáze uvedeného medzipriestoru a bránia mu v možnosti dokončenia svojej cesty do takzvaného svetla.
Prečo som napísal posledné slovo svetlo? Pretože sa mnohým lepšie chápe svet paralely, kam sa emočná časť uberá, ako forma jasného svetla.
Takže, z karmického pohľadu bol človek zaťažený karmou a počas svojho života nedošlo k jej naplneniu – vymazaniu. Nič však nie je neúprosnejšie, ako zostatok karmi na emočnej zložke.

*Totiž, aj tu treba rozlišovať karmu, ktorá sa rieši na úrovni reinkarnačnej a karmu na úrovni emočnej.

Emočné telo sa teda pokúša prekonať túto poslednú cestu svojej existencie, ktorá ho ešte ako-tak spája s minulým životom vo fyzickej úrovni.
Ako sa pokúša dostať ďalej, pociťuje ten zvláštny pocit duševnej bolesti, ktorá sa nedá prirovnať k žiadnej fyzickej bolesti. Táto bolesť ho zastaví, už i tak v pomalom postupe smerom k cieľu. Vtedy sa, ako keby pozrie dozadu a je mu jasné, že tie stavy úzkostnej bolesti sú vyvolávané spomienkami na neho. Presne vie určiť kto a v akom kontexte na neho myslí. Mnohokrát sú to spomienky v dobrom a sú ešte sprevádzané rôznymi náboženskými rituálmi.

* Veľkým nebezpečenstvom v tomto momente sa stávajú špiritistické seansy. Pretože, ak je ešte v uvedenom tunely a napoja sa na jeho podstatu, dokážu ho vytrhnúť z tohto tunela a vrátiť späť do medzipriestoru. Takýto akt vyvoláva mnoho ďalších problémov pre okolie, ktoré ho privolalo späť v mylnej domnienke toho, že sa kontaktujú na dušu zosnulého človeka. Takýto moment je síce z času na čas možný a nevylučujem možnosť aj kontaktu s duchovnou úrovňou, avšak väčšinou sa ľudia kontaktujú práve s úrovňou tohto mentálneho tela zosnulého. Verím tomu, že mnohokrát je to len neznalosť, prečo takto konajú. Pretože v určitom momente sa špiritistom môže človek stať aj bez toho, aby evokoval zámerne. Môže to byť aj príliš silné puto spojené láskou, ktoré to môže spôsobiť. Ak sa niečo podobné stane, mnohí si mylne myslia, že napr. modlitbou či iným náboženským úkonom, pomôžu emočnej časti človeka sa dostať preč z uzavretia toho tunela alebo z toho priestoru, kde sa nachádza uvedená emočná podstata. Takýmto úkonom, len občas, pomôžeme nájsť smer cesty do spoločne vytváraného paralelného sveta pre emočnú podstatu tela. Aj to však len do určitého časového horizontu, ktorý my počítame tým naším pozemským časom.

Pre emočnú podstatu tela to však, v mnohých prípadoch, znamená hotovú pohromu pri napĺňaní svojej cesty. Každá takáto spomienka ho odďaľuje od cieľa. V takýchto prípadoch sa potom snaží s niekým nadviazať kontakt a doslova prosí, aby sa na neho prestalo spomínať.
Ľudia si to však mylne vysvetľujú ako formu žiadosti o nejaký rituál. Náboženský alebo iný. Ja nevylučujem, že sa môže jednať aj o takúto žiadosť. Hlavne sa treba zorientovať v tom, kedy je to žiadosť o uvedený rituál a kedy je to prosba, aby sa práve s tým skončilo a bolo mu dožičené dôjsť do cieľa svojej cesty.
Berieme teda do úvahy, že sa nám podarilo správne si vyložiť požiadavku, ktorá povedzme bola v smere, aby sme zosnulému dožičili pokoj a zbytočne na neho nevyvolávali spomienky.
On sa okamžite potom, ako sme to učinili, upokojí a bolesť sa pominie. Začne pokračovať na svojej púti a za svojím svetlom. V priebehu svojej cesty, ak prekonal viac ako polovicu, sa zmení aj sila, ktorá ho môže zasahovať. Tu už teraz necíti tak silne a intenzívne spomienky, ale registruje ich tak, že sa zastaví. Pojem toho, že ho v prvej polovici zasahovali emočné vlny, už nie je u neho citeľný.
Teda, cestou tunelom v druhej polovici ho môžeme nechtiac svojím konaním zastaviť, ale tým, že už necíti emočné sily zo strany fyzického života, nevysiela signály a ľudia sa môžu mylne domnievať, že už došiel do cieľa svojej cesty.
V druhej polovici sa mu však otvorila iná možnosť a to kontakt so svojou druhou časťou, a to je duchovná podstata, ktorá smerovala do inej formy paralelného sveta. Určitým telepatickým prepojením vie emočná časť sledovať, kde sa táto jeho druhá (duchovná) časť nachádza a vie s ňou udržať kontakt. A to až do doby prípadnej reinkarnácie svojej duchovnej časti. Ale je to aj naopak, že duchovná podstata sleduje svoju mentálnu úroveň a určitým spôsobom jej pomáha sa dostať ďalej.

*Toto sa registruje nie celú dobu. Pretože v poslednej tretine cesty sa niektoré momenty znova zmenia.

V druhej polovici tejto cesty sa mu pred očami čoraz častejšie objavujú ľudia, ktorí zomreli roky pred ním. Má pocit, akoby ho súrili a intenzívne volali k sebe do sveta svetla.
Týmto spôsobom ho zároveň nútia, aby sa sám začal snažiť ešte viac. Pretože sa z času na čas stáva, že sa emočná zložka po zastavení zasekne a nejde dopredu smerom k cieľu svojej cesty. A to môže znamenať dosť veľký problém.
Tým, že uvidí pred sebou bytosti, ktoré mu boli blízke, sa opätovne aj sám svojou vôľou začne posúvať vpred.
Ešte stále je v spojení so svojou duchovnou podstatou a môže vnímať napr. aj moment toho, že sa pripravuje na spätný návrat do života. Pre našu emočnú zložku to však teraz znamená, že sa definitívne pretrhávajú putá, ktoré ich spájali. Optimálne je to vtedy, ak sa toto pretrhávanie udeje v čase, keď sa emočná časť dostáva do poslednej tretiny svojej cesty tunelom za svetlom do sveta svojej paralely.
Pretože od momentu prekročenia pomyslenej hranice – polovice cesty tunelom sa emočná zložka do značnej miery bez toho, aby si to uvedomovala, posúva aj vďaka prepojeniu na svoju duchovnú úroveň.
Toto samozrejme nemusí byť pravidlo, ale z času na čas sa to stáva najmä, ak nedochádza ku karmickému vyrovnaniu resp. je to umožnené aj z pohľadu reinkarnačného.
Emočná zložka si teda znova uvedomila svoju potrebu dôjsť do cieľa svojej cesty a uvedomuje si aj to, že jej druhé Ja sa definitívne a navždy odpútalo.
Táto informácia sa však aj tak stratí niekde vo veľkom neznámom, ako sa raz aj my stratíme.
Povedzme, že emočné telo na svojej púti dosiahlo záver svojej cesty a dostalo sa do poslednej cieľovej rovinky, kde ho už nič neohrozuje zo strany fyzického sveta a súčasne prekročilo hranicu, odkiaľ sa môže navrátiť späť do medzipriestoru.
Teraz je už skutočne vo svete paralely a to definitívne.
Posledná tretina cesty je síce obvykle kratučká, ale emočné telo znova preciťuje pokoj a radosť z toho, že sa stretlo so svojimi blízkymi. Oni sa s ním vítajú práve v tejto poslednej časti jeho cesty. Ako keby pomyslene opustili priestor sveta paralely a vystúpili k nemu do tunela.

* Mimochodom, toto je aj moment, kedy občas niektorí, ktorí boli na druhej strane opisujú, že sa stretli so svojimi blízkymi, ale im povedali, aby sa vrátili, lebo ešte nie je ich čas. Je to určitý paradox, pretože toto má byť hranica, odkiaľ niet návratu. Avšak je to aj hranica, ktorá sa občas uzavrie práve smerom dnu a vráti nás to späť. A toto je niečo, čo sa asi dosť ťažko z týchto dvoch uhlov pohľadu potom chápe.

Ak sa toto deje, emočná podstata začne reagovať tak, že si prestane uvedomovať to, kde je a reaguje presne tak, ako počas života. Po privítaní sa so svojimi blízkymi môže zistiť napr. že niekto chýba, hoci umrel aj niekoľko rokov pred ním. Opýta sa preto, kde sa nachádza dotyčná osoba a reaguje prekvapene, keď sa dozvie, že tam nie je, pretože je v inom svete paralely a tento svet si nevybrala za svoj počas života.
Chvíľku trvá, kým pochopí, že sa už jednoducho na tom nič nedá a nemôže zmeniť. Má totiž určitú väzbu na niekoho, koho mal počas života veľmi rád a túžil sa tu s ním znova stretnúť. Chcel by sa preto vrátiť a nájsť osobu, ktorá tam nie je.
Samozrejme, že toto sa už nedá, pretože čas sa naplnil a niet už cesty späť.
Po tomto uvítaní, prekročí bránu svetla či tmy, pretože v poslednej fáze sa svetlo môže zmeniť aj na tmu. To však nijako neovplyvnilo to, kam smeroval.
Po prekročení „brány“ sa teda uzavrela etapa aj tejto časti ľudského života.
Emočná časť tela dosiahla svoj cieľ a ďalšia kapitola života sa týmto nadobro uzavrela.

*Počas doby poslednej fázy, keď sa pred ním objavujú jeho blízky, môže znova zacítiť ten známi pocit letu. To sa stáva vtedy, ak sa svet paralely uzatvára a už nikto doň nemá vstúpiť. Svet paralely sa odpúta, ako keby zo svojho určeného miesta a splynie v jeden celok v inej dimenzii, kde sa možno znova niečo preň začne.
O tom si však povieme v inej kapitole.

Tagy: , , , ,

Tento príspevok bol odoslaný v Tuesday, January 17th, 2012 o 18:07 a je zaradený pod Literatúra, Mágia. Môžete sledovať akékoľvek reakcie cez RSS 2.0 feed. Môžete zanechať reakciu, alebo spätná odkaz - trackback z Vašej strány.

Jeden komentár

 1 

Odkial len ten text poznam 😉 Je mi povedomy 😉 Dik, ze taketo veci davas "verejne", iste to mnohym povie vela pripadne ich to usmerni. Este raz Dik kolega 😉

January 17th, 2012 at 20:46

Zanechajte reakciu

Musíte byť prihlásený aby ste mohli komentovať.