Stál na cintoríne, pred domom smútku. Potom sa poobzeral okolo seba a zašiel hlbšie do cintorína. Len tak sa prechádzal pomedzi hroby až sa rozhodol a zamieril ku konkrétnemu miestu a opäť sa s ľadovým pokojom a istotou poobzeral okolo seba. Všade bolo ticho, ako sa sluší na nočný cintorín. Nikde nikoho len on a mŕtvy. Zastavil sa pri jednom hrobe a začal odriekať slová. Gronal hih askun tor anh asurt won gronal. Energia okolo začala hustnúť a on pokojne odriekal opäť tieto slová.

Tieň smrti roztiahol krídla zniesol sa tichučko do údolia, aby vykonal to, čo mu je prirodzené. V prírode všetko utíchlo a to mŕtve husté ticho v šere sa dalo krájať.
Človek v plášti sa díval okolo seba. Chvíľku len tak stál a potom začal odriekať slová. Gronal hih askun tor anh asurt won gronal.
Nikto by mu nerozumel aj keby stál pri ňom. Jeho reč bola v niečom známa a predsa sa skôr dalo vycítiť, ako pochopiť, že o čo v ten moment ide. Počas toho zvláštneho rituálu siahol do plateného vrecka a vybral niečo jemné, ako prah. Počas odriekania zvláštnych viet ho začal rozsýpať do vetra.
Ďalej od neho stála ďalšia postava v plášti a robila presne to isté. Pozorovateľ, ak by tam aj nejaký bol, by po nejakom čase uvidel, že ich je niekoľko. A koľko ich asi tak bolo neviditeľných na iných miestach v tom okolí, tak to asi nikto netuší, ale jedno je isté, prišli tam s rovnakým zámerom.
Všetky postavy v plášťoch robili to isté a vyzerali, ako zvláštne symboly dávnej minulosti, ktorá mala ostať a aj ostala tajomstvom.
Postupne jeden po druhom skončili. Ostali stáť a čakali. Ticho jemne prerušoval šum vetra v konároch stromov a postupne všetko ožilo. Život sa vrátil do svojho času, aby opäť odmeriaval svoj čas – svojím vlastným tempom.
Tieň smrti sa rozplynul spolu s posolstvom, ktoré mu odovzdali.
Postavy sa pohli a jedna za druhou sa niekde stratili.
Nikto nikdy sa už nedozvie, že skade boli a čo tam robili. Vieme len jedno, že tam boli a potom odišli.
No nie na dlho, lebo o pár dní boli späť.

Tagy: magické príbehy, príbehy z magickej praxe