Každé zasvätenie, každá skúška, každý dotyk s temnotou i so svetlom zanechá v duši mága stopu.
Nie je možné prejsť cestou poznania a ostať rovnaký. Každý krok, každá prekážka a každá rana, ktorú duša utrpí, je súčasťou jej premeny.

Mág sa neformuje len učením a rituálmi – formuje sa skúsenosťou bolesti, ktorá premení jeho vedomie.
Stretnutie so smrťou, stratou, zradou alebo utrpením otvára v jeho vnútri praskliny. No práve cez tieto praskliny začne prenikať svetlo poznania.
To, čo sa zdá ako rana, je v skutočnosti brána.

Duchovná jazva nie je zlyhaním. Je to znak, že duša prešla ohňom.
Tak ako kov sa kalí v žiare, aj mág sa tvaruje v tlaku udalostí, ktoré by bežného človeka zlomili.
U mága sa však tieto skúsenosti nestávajú príťažou – menia sa na silu.

Skutočný mág nesie v sebe jazvy, ale nežije v bolesti.
Jazvy sa stávajú jeho pamäťou – symbolom prekonania a dôkazom, že prežil, videl, a pochopil.
Utrpenie sa mení na vedomie, bolesť na múdrosť a strata na schopnosť porozumieť druhým.

Po stretnutí so smrťou, či už vlastnou alebo cudzou, sa energia človeka mení.
Staré väzby, ktoré držali vedomie v hmotnom svete, sa oslabujú.
Mág začína cítiť jemnejšie úrovne bytia, pretože už vie, že hranica medzi životom a smrťou nie je múrom, ale prahom.
Preto sa po každej takejto skúsenosti znovu rodí – iný, hlbší, tichší.

Z duchovného hľadiska sa dá povedať, že znovuzrodenie mága prichádza vždy po rozpade starého ja.
Kým človek túži po tom, aby všetko zostalo rovnaké, mág vie, že všetko musí prejsť premenou.
Zriekne sa istôt, prejde tmou a nechá sa rozložiť silami, ktoré skúšajú jeho odvahu – až kým sa v jeho vnútri nezačne rodiť nové svetlo.

Mnohí sa pýtajú, prečo musí byť cesta mága spojená s bolesťou.
Odpoveď je jednoduchá: pretože iba to, čo sa dotkne dna, môže spoznať výšku.
Bez utrpenia by duša nikdy nepochopila súcit, bez pádu by nepochopila rovnováhu a bez smrti by nepochopila zmysel života.

Keď mág pochopí, že aj jazva je súčasťou svetla, prestáva ju skrývať.
Prijíma ju ako pečať cesty – dôkaz, že bol tam, kde sa končí ego a začína poznanie.
Takto sa rodí nový mág: nie zo slov, ale z ticha po búrke.

Znovuzrodenie neprichádza raz, ale opakovane.
Každý prerod prináša hlbšiu pokoru a väčšiu silu.
A tak mág kráča ďalej – nie ako ten, kto sa vyhýba bolesti, ale ako ten, kto ju premenil na svetlo.

PS:
V Selekcii učíme, že duchovná jazva nie je slabosťou, ale podpisom duše, ktorá prešla skúškou a nezhasla.
Mág, ktorý sa nebojí znovuzrodenia, chápe, že každá rana, ktorú nesie, je dôkazom, že prešiel ohňom a vrátil sa silnejší – tichší, múdrejší a bližšie k pravde.

Dodatok:

Zasvätenie je tiež súčasťou prerodu mága.
Nie je to len ceremoniálny akt, ale hlboký energetický zásah do jeho štruktúry.
Preto musí byť odovzdané zasväcovateľom v správny čas a v správnom odstupe.
Každé zasvätenie mení vibráciu duše, a ak ich príde priveľa naraz, duša to jednoducho nezvládne.

Pamätám si, bol som mladý, plný síl a entuziazmu, keď za mnou prišiel jeden kolega – mladý majster – s prosbou, že by chcel precítiť vyššie zasvätenia. Tvrdil, že nechce postúpiť na vyšší hierarchický stupeň, len vraj chce „pochopiť, čo to znamená“ a ako to na neho vplýva.
Najprv som odmietal.
Ale potom prišla jeho partnerka, moja vtedy veľmi blízka kolegyňa, a začala ma prehovárať, že nech mu vyhoviem, že to nikto nemusí vedieť, že veď to bude len skúsenosť.
A tak som napokon ustúpil.

Spravil som chybu – našťastie nie úplne fatálnu.
Vykonal som na ňom viacero vyšších zasvätení naraz, čo by som dnes už nikdy neurobil.
O pár dní na to prišiel za mnou rozčúlený. Vynadal mi, že som mal vedieť, čo to s ním urobí, že za jeho nepokoj, zmätenosť a bolesti som zodpovedný ja.
A vtedy som si uvedomil, že hoci som konal v dobrej viere, prekročil som rytmus duše.

Bol som mladý a aj ja som sa učil. Zasväcovacie techniky som mal dosť čerstvo vytvorené, ale ešte nie úplne precítené.
Odvtedy si dávam mimoriadny pozor na to, po akom čase po sebe nasledujú jednotlivé zasvätenia. Každý proces musí mať svoj čas, aby sa energia usadila, telo prijalo zmenu a duša pochopila, čo sa stalo.

Od tej udalosti som zaviedol pravidlo, že každý, kto prechádza zasvätením, podpisuje tlačivo o súhlase – nie pre formalitu, ale aby si plne uvedomil, že vstupuje do procesu, ktorý môže priniesť aj neočakávané zmeny.
Nie preto, že by zasvätenie bolo nebezpečné, ale preto, že je živé.
Je to brána, ktorú nemožno otvoriť zo zvedavosti, ale iba z pripravenosti.

Zasvätenie má zmysel len vtedy, keď prichádza v správny okamih, v správnej miere a z čistého úmyslu.
Vtedy sa z neho stáva dar – nie rana.