Príbeh o Anaris?.
Nie. Je to história, ktorú som sa rozhodol napísať o princeznej Anaris. O egyptskej princeznej ktorú sotva nájdete v mytológii. Čo sa však z toho, čo píšem dá nájsť v mytológii?
Píšem to na jej podnet tak, ako som jej to bol prisľúbil.
Anaris, mne už zostáva len dúfať, že v tom, čo tu budeš čítať nájdeš aspoň časť toho, čo hľadáš.

Anaris sa narodila v čase keď sa noc striedala s nocou. ( nie je to preklep) A práve vtedy sa striedal jeden čas s druhým. Menili sa časy v ponímaní druhu časových konštánt.
Menilo sa aj ročné obdobie. Vtedy sme formálne dali svoje pečate, ktoré uzatvárali dimenzné prestupy. Vojna sa v ten deň na čas skončila. V tom okamihu sme vrátili život do starých koľají a svet sa mal zobudiť do určitej doby, kde všetci mali mať svoju minulosť aj budúcnosť. Aby sa to mohlo udiať zmenili sme časy a vtedy sa udialo to, že noc končila a nastúpila nová noc, ktorá však začínala novým dňom.
Narodila sa proste v čase zmeny všetkého. Na Zemi všetko menilo tvar a konanie a myslenie sa malo tiež začať meniť.
Anaris sa narodila tak, že okolie si to ani skoro neuvedomilo. Narodila sa v lone tej, ktorá sa rozhodla, že bude mať dieťa. Nie však dieťa, ako každé iné, ale iné. Matka bola z galaxie Nín. Prišla sem za pokojom, harmóniou. Našla však boj a neistotu. Pri príchode povedala, že porodí dieťa, ktoré sa stane nositeľom zmeny na dlhý čas. Stalo sa tak, aspoň v tom, že sa dieťa narodilo v čase zmeny.
Malá Anaris sa po niekoľkých minútach začala obzerať zvedavo okolo seba .
Jej pohľad sa stretol s pohľadom jedného z tých, ktorý vedeli o jej príchode. Ten dotyčný sa zjavil len tak, ako prízrak. Stal sa tieňom na múre a potom sa stále zhmotňoval. Maličká Anaris sa naňho dívala a neprejavila ani náznak strachu.
Mýtos sa pozrel na Anaris, chvíľu sa tí dvaja na seba dívali. Mýtos sa popozeral po okolí a potom, ako sa zjavil tak sa aj stratil v múre. Nikdy nepovažoval za dôležité dlho sa niekde zdržovať, nieto ešte strácať čas s tým, že sa bude zdržiavať rečami. Uvidel Anaris, a bol výnimočne prekvapený, lebo nečakal, že ho malá uvidí. Keď ju však uvidel bolo mu jasné, že jej a jeho osud sa pretnú a ona sa pokúsi o nemožné. Zdolať to, čo jej dali do vienka. Pokus ktorý mal ukázať, či je šanca zmeniť to, čo sa predpokladalo, za geneticky nemeniteľné. Čo však ak sa jej to nepodarí? Tak vtedy nastane druhý pokus, kde bude uvrhnutá do biedy a nešťastia. Zažije utrpenie a prejde mnoho životov kým zistia, či toto bude mať na niečo vplyv. Ak to vyjde v prvých troch pokusoch všetci vyhrali ak nie, treba dúfať, že ďalšie storočia jej životov možno zmenia to, čo je bolo dané. Pri týchto úvahách sa Mýtos pobral ďalej na svojej ceste.

Malá Anaris rástla a stále sa zaujímala o všetko okolo seba a mala v pamäti to, čo videla. A bola neustále zvedavá na to čo bolo to zjavenie. Jej čas stretnutia prišiel však až v deň jej štrnástich narodenín (pozemských).
Už dávno to bolo dievča, ktoré vynikalo vo svojom okolí krásou. Bola vyvinutá vo všetkých smeroch a jej telo sa už oddávalo všetkému, čo znamená pôžitok, rozkoš a radosť. Mala za tým účelom mnoho otrokov, ktorých si sama mohla vybrať. V tom období vývoj na dospelého jedinca prebiehal v inom ponímaní času.

Jedného dňa sa rozhodla odísť na miesto, ktoré ju neustále priťahovalo. Nevedela však sama prečo ju na to miesto tak silne ťahá. Nikto nikdy jej nezakazoval tam chodiť a o to viac ju to zaujímalo. Bol to len malý kopček, ktorý bol vyrobený rukou umelca. Kopec bol prapodivne tvarovaný bez jasného tvaru čo má vlastne znázorňovať. Mal niekoľko zvláštnych vstupov ktoré, ale nikam neviedli. Vošla dnu a pred ňou sa objavil otvor, ktorý ju po pár krokoch vyviedol von iným otvorom. Tušila však vo svojom vnútri, že jeden z tých vchodov je správny. Aj keď nikam otvory neviedli niečo ju utvrdzovalo v tom, že to tak je. Keď ale dnes znovu prichádzala na to miesto uvidela, že pred kopcom stojí postava zahalená do rúcha a okolo postavy bola divná šedá žiara. Najprv sa trocha zarazila, keď uvidela tú divnú postavu, ale potom sa ku nej pomaly blížila. Čakala či sa bude niečo diať, keď sa priblíži. Postava však len stála a nedalo najavo nič. Zastala teda až pred tou postavou tak, aby ju tá žiara nezasiahla a jednoducho povedala:

„Chcem vojsť dnu.“
„Kam dnu?“
„Do podzemia za svojím osudom.“
„Tam nič nie je.“

Spoza postavy bolo počuť zvuk. Bol hlboký tón a znel veľmi zvláštne. Postava ustúpila na bok a Anaris uvidela v otvore ďalší otvor, niekam do neznáma, akoby hľadela do hlbín času a priestoru. Niečo sa dialo, ale nechápala, čo pretože sa venovala tomu zvuku a tomu kam jej bolo umožnené nahliadnuť a mala zvláštny pocit, že ten zvuk prichádza a približuje sa.
Plne sa začala koncentrovať na obidve veci a práve vtedy sa pred jej očami začal zjavovať tieň tak, ako pred mnohými rokmi. Tieň sa zhmotnil. Bol to ten istý tvor, ktorého uvidela pri svojom narodení. Mierne ustúpila o krok a potichu vyslovila meno, ktoré jej často chodilo po rozume. Mýtos!
Mýtos sa pozrel na tú neodbytnú osôbku, ktorá sa stále chcela dostať dnu. Nezľakla sa ani vtedy ani teraz. Premeral si ju očami a ona už viac neustúpila. Zamyslel sa na chvíľu či ju pozvať ďalej a či ju poslať preč. Nebol veľmi nadšený jej prítomnosťou, ale na jeho výzore sa to nijak neodzrkadlilo. Pochopil však, že aj tak už neodíde a že chce ísť ďalej.
„Poď teda dnu, keď tak veľmi chceš.“ Skôr, ako si mohla čokoľvek uvedomiť natiahol sa za ňou a rukou sa dotkol jej čela. Klesla na zem a o malú chvíľu sa jej telo rozplynulo. Keď sa spamätala a začala sa preberať zistila, že je v ohromne veľkej miestnosti, kde je mnoho kníh rôznych zvitkov a mnoho iných vecí. Boli všade poukladané v policiach. Bolo tam niekoľko mohutných stolov okolo ktorých bolo niekoľko kresiel ktoré evidentne mali svojich majiteľov, lebo sa líšili veľkosťou. Na stoloch boli len tak voľne poukladané ďalšie knihy a rôzne veci, ktorým vôbec nerozumela. Matne si uvedomila čo sa s ňou stalo, ako sa jej Mýtos dotkol, a ako sa jej telo prenieslo sem do tejto siene. Začala sa lepšie pozerať okolo seba kde sa to dostala. Na konci tej obrovskej siene uvidela zahalené postavy, ktoré sa čomusi venovali. Nemala čas dlho sa venovať tomu, čo videla, lebo Mýtosov hlas ju vyrušil. Veľmi jasne a tvrdo doľahlo do jej uší, že sa jej pýta čo chce.

„Chcem sa naučiť spoznať druhú stranu toho, čo sa nazýva svetlo.“
„Druhú stranu svetla. Jej súrodencom je temno. A to temno je všade okolo teba a Ty žiješ v ňom podobne, ako vo svetle.“
„A Ty si kto?“ Opýtala sa Anaris.
„Volám sa Mýtos a som strážca vstupu ku mnohým vedám, poznaniu tajomstiev a pamätí. Som ten kto sprevádza na ceste za tajomstvami všetkých tých, ktorý sú na to pripravený.“
„Môžeš aj sprevádzať aj mňa?“
„Ak budeš pripravená dostaneš všetko to, čo budeš chcieť a zavediem ťa všade kde len budeš chcieť. Ak tu zostaneš môžeš sa pripraviť na to, čo chceš. Tu nájdeš všetko, čo potrebuješ aby si mohla vstúpiť na cestu a zvládnuť ju.“
„Ja som pripravená, nemám dôvod si myslieť opak. Som princezná a raz budem vládnuť tejto krajine.“
„A ak nie si pripravená? Vieš čo sa ti stane?“
„Mne? Čo sa mne môže stať?“
„Môžeš na dlhé veky upadnúť do stratena a nebudeš sa vedieť dostať z toho kolobehu bez toho, aby ťa niekto nepreviedol do iného sveta. Tam ťa však môže dostať jediný z nás. On pri tom bude veľa riskovať kvôli tebe, ale bude jediný na svete, ktorý tvojou smrťou ti môže prinavrátiť život.“
„Rozprávaš dosť tajomne. Ako tomu mám rozumieť?“
„Presne tak, ako ti to hovorím. Ak budeš trvať na tom, čo chceš a nezvládneš cestu či už si, alebo nie si princezná tejto zeme budeš dlhé milióny rokov slúžiť, ako otrokyňa. A až po mnohých miliónoch časových konštánt Ti môže niekto navrhnúť, že ťa vráti späť cestou ktorou si padla. Cestou temna, ktoré chceš spoznať.“
„Trvám na to, že to chcem poznať.“
„Dobre Anaris, keď na tom teda tak trváš poď za mnou.“

Odviedol ju do hlbín toho miesta. Dostali sa do ďalších miestností. Zaujímavosťou tam boli kreslá, ktoré boli v rade za sebou. Bolo ich po oboch stranách deväť a na vrchole proti ním tiež deväť. Došli pred tie kreslá, ktoré boli na vrchole radu. Boli celé zo zlata. Nič len zlato,- nič iné nebolo do zlata zatavené. Za nimi sa objavili ešte ďalšie menšie kreslá. Každé bolo vyrobené z iného materiálu. Mýtos predstúpil a čakal. Na jednom zlatom kresle sa objavila postava. Vlastne len rúcho, lebo nebolo vidieť nič z toho kto to je. Mýtos ukázal na Anaris.
„Ona chce ísť za tajomstvami a súhlasí s tým, že jej život bude podriadený na mnoho časových konštánt iným ak nedôjde do konca.“ Mýtos sa otočil ku Anaris.
„To on ťa môže raz vrátiť späť. Len on! Ale len v určitých obdobiach, ktoré budú nasledovať ak premrháš príležitosť budeš musieť čakať na ďalší proces znovuzrodenia. A len za určitých okolností a len cestou tvojej vtedajšej smrti. Súhlasíš a chceš pokračovať ešte aj teraz?“
Anaris sa spurne pozrela a povýšenecky potvrdila svoje rozhodnutie.
„Nič nezmením na svojom rozhodnutí. Pôjdem ďalej a dokážem, že som pripravená na všetko a vy dvaja budete už len minulosť, ktorá aj teraz len prekáža na ceste takým, ako som ja.“
Postava z kresla zmizla. Mýtos sa ešte chvíľu díval a povedal viac menej pre seba. „Sama si, si vybrala princezná Anaris. Tvoja pýcha a tvoje ego ťa možno vedú do záhuby, ale aj možno do víťazného konca.“
„Čo tým myslíš?!“
„Tvoja matka pochádza z galaxie Nín. A ty si sa narodila tu. O tom však nevieš, že tvoja matka sa rozhodla, že tvojím otcom sa stane tvor tejto planéty, ktorý je potomok nového života, ktorý tu vznikol a bol potom zmiešaný s potomkami obdobného druhu, ale tých vytvorili Sadricovia. Tieto rody sa zmiešali a vznikol úplne nový druh, ktorý sa ničím nelíši od pôvodných, ale pribudli im ďalšie genetické vlastnosti, ktoré sú pozostatkami vírov Hughu. A v tebe je mnoho z toho všetkého, a to ťa môže zničiť. Tie hybridy sú teda geneticky zmutované a Ty by si mala najprv na sebe pracovať, aby si bola taká, ako my. Aj vo svojom vnútri, myslením, ako aj silou. A ak sa to naučíš ovládať potom už budeme vedieť, že aj druhý to zvládnu a budeme mať istotu, že tento druh môže pomôcť aj nám pri výmene tiel. Až potom by si sa mala pustiť ďalej po tejto ceste.“
„Dosť už bolo rečí povedz mi čo mám robiť?“

Mýtos ju zobral von pred kopec kde to všetko začalo. Strážca tam už nebol.
„Tu počkaj do tej doby, keď tma sa stane vládcom nad touto časťou Zeme. Vstúp do tmy a spoznaj všetko, čo chceš. Teraz už aj tak nemáš kam ustúpiť.“
Mýtos zmizol. Anaris zostala sama prechádzala sa a čakala kedy nastane tma. Zamýšľala sa aj nad tým, čo videla a počula a na chvíľu aj zaváhala, lebo v nej sa začal odohrávať vnútorný boj, ktorý jej hovoril, že je pravda vtom čo počula. V týchto úvahách sa prechádzala v blízkosti toho miesta. Dívala sa okolo seba a zrazu ju uvidela. Tmu. Nebola všade, ale zrazu išla, ale skade? To nevedela určiť. A pri tom bola jedna a nebola všade. Anaris došla na miesto, ktoré jej určil Mýtos, aby nastúpila do tmy. Neváhala a vstúpila do nej. Tma sa s ňou zdvihla a niesla ju preč. Prvýkrát ju premkol strach. Nepoznala dovtedy ten pocit a začala ju opantávať panika. V nej si uvedomila, že vlastne už nie je doma a nie je tam, kde vládne mocný vládca, ktorý ju môže ochrániť pred nebezpečenstvom. Chcela sa brániť, ale nevedela, lebo jednoducho nebolo voči čomu bojovať. Dovtedy nepoznala tento pocit. Potom ju začalo opantávať aj zúfalstvo. Zúfalstvo bol pocit, ktorý ešte tiež nepoznala na sebe a na zúfalstve iných sa dovtedy len smiala. Toto všetko o chvíľu však prehlušil silný pocit. Tým pocitom bola samoľúbosť a myšlienka svojej neomylnosti. Doteraz totiž žila v domnienke, že vie všetko a o všetkom vie rozhodnúť, ale hlavne, že ona Anaris všetkému rozumie. Aj teraz sa pustila jej úvaha tým smerom. Veď, čo sa jej už také môže stať, keď je princezná silnej krajiny tak na ňu predsa nikto nemá. A všetci ju musia uvítať s poctami. Musia?! V týchto úvahách zotrvala určitú dobu. Všetko sa raz však skončí aj tie najdlhšie úvahy a tak aj táto jej úvaha pominula. Uvedomila si na novo, že ešte stále je v tme uväznená a nechápala, ako je to možné, že sa s toho nedostáva von. Tma ju neustále unášala preč a nevedela kam ani to ktorým smerom . V tom si uvedomila, že nevie ani koľko času ubehlo od toho času, keď vstúpila do tmy. Strach sa znova začal hlásiť o svoje. Plakala a nevedela prestať. Nepoznala ani tento pocit, nie dovtedy.
Tma sa začala akoby meniť začalo ku nej prenikať svetlo. Veľmi pomaly a jemne a tak si to aj uvedomovala. Začala sa pozorne pozerať okolo seba či ju niekto neuvidí. Nezniesla by, keby ju niekto videl uplakanú a trasúcu sa od strachu. Ocitla sa na neznámom mieste, kde okolo nej bolo veľa obrovských sôch, ktoré znázorňovali rôzne postavy. Mali rôzne hlavy a okrem postavy sa ničím neponášali na to čo poznala. Mali podoby rôznych bytostí tak pozemských, ako aj neidentifikovateľných, ktoré dovtedy nikdy nevidela. Po chvíli si uvedomila, že bude asi v nejakom chráme. Z útrob hĺbky toho chrámu sa ozval hlas.
„Tu si na mieste kde je vystavená genéza všetkých, ktorí zasiahli do existencie tejto planéty a v druhej sieni je znázornená budúcnosť tejto krajiny a aj časti sveta. Podľa toho kam sa poberieš uvidíš budúcnosť aj minulosť celej planéty. Jej úspechy a aj pády. Jej rozkvet a jej zánik v tej podstate, ako ju budú poznať iné generácie. Potom sa však raz vrátia ku tradíciám a ku svojim božstvám. Nie však len vo viere, ale v symbolike moci, ktorú im prisúdia. A až potom sa vrátime my keď si uvedomia svoje omyli a povstanú kvôli skúsenostiam z toho plynúcich. Vtedy sa znova ujmeme vlády a pozdvihneme svet do iných rozmerov.“
Tieto slová jej však veľa nehovorili. Opantala ju krása a obrovské bohatstvo, ktoré videla okolo seba.
Medzi tým, ako som opisoval ten dej sa Anaris presunula do iných siení a uvidela mnoho rôznych vecí, ktoré znamenali a znamenajú bohatstvo a moc.
Jej oči žiarili a uvedomovala si čo všetko vidí. A aj to, že s takýmto bohatstvom môže ovládnuť svet a všetci budú podriadený jedine jej.
Hlas sa však znova ohlásil.
„Anaris vidíš, ale nepočuješ. Nechceš sa už dostať ďalej?“ Strhla sa zo svojich úvah a pohla smerom dopredu.
Nevedela kam a prečo tam ide, ale aj tak nevedela kde má ísť. Išla teda len rovno okolo tej nádhery, čo ju obklopovala a v diaľke uvidela trón. Zastala pred trónom, ktorý bol tiež celý zo zlata. Mýtos stál vedľa trónu a ponúkol jej nech si sadne a začne vládnuť. Pozrela sa a zamyslela sa,: „Aké to bude vládnuť a vlastniť ten trón.“ Do hlavy sa jej však drala neúprosná myšlienka a tá bola dôvodom, že pokrútila hlavou. Nie nesadnem si, to nie je moje miesto. Nech tam sedí ten, komu patrí trón. Mýtos sa zamyslel a dodal: „Teraz nepatrí nikomu, ale môže patriť tebe ak chceš.“ Anaris sa potešila, a už, už si chcela sadnúť, ale tá myšlienka, ktorá sa neúprosne drala do jej podvedomia ju donútila, že predsa pokrútila hlavou.
„Nie nesadnem si naň,“ sama si hneď v duchu vynadala, že vyslovila práve toto, ale už sa stalo. Chcela rýchlo pozmeniť to, čo vyslovila, ale Mýtosov hlas jej to už nedovolil.
„Dobre a čo by si chcela robiť?“
„Nuž byť tu niekde len tak, slúžiť tomu kto je vládca.“ Znova nevedela pochopiť, prečo to vyslovila, ale nevedela sa ovládnuť tým pocitom a myšlienkam. Niečo ju nútilo aby sa stiahla a riadila veci z úzadia a nie priamo. Vábila ju politika usmerňovania a tešila ju predstava, že ona bude skutočný vládca z úzadia. Nevedela však prečo to chce takto, keď bola vždy rada stredobodom pozornosti a rada prejavovala silu a moc.
Mýtos teda dosadil na trón jedného muža pekného vzhľadu. Nebol mladý ani starý. Roky bolo ťažko určiť. Ako sa zjavil na tróne aj sieň sa zaplnila všetkými tými, ktorí patria do každého kráľovstva. Namyslení ministri, pochlebovači a aj tí ktorí ešte len čakali na svoju príležitosť uchytiť sa. Vládca sa správal, akoby tam bol odjakživa a nikomu nepreukazoval úctu, ale všetci ju preukazovali jemu. Poobzeral sa okolo seba a bokom od každého uvidel dve postavy. Jedna z nich patrila Mýtosovi. A tá druhá? Jedine týmto dvom prejavil panovník úctu čo však nevidel nikto s prítomných. Panovník prešiel očami po všetkých prítomných, ale nikde dlho jeho pohľad nepobudol. Jeho oči sa stretli s očami Anaris a okamžite našiel zaľúbenie v tejto neznámej princeznej. A aj ona v ňom. Ich pohľady sa nevedeli od seba odtrhnúť tak dlho, že si toho všimli všetci prítomný. Vtedy panovník pokynul smerom ku princeznej Anaris, aby predstúpila. Anaris predstúpila a po prvý krát v živote musela ona preukázať úctu niekomu bez toho, aby jej to bolo aspoň vrátené podobným gestom. Panovník sa jej opýtal kto je a odkiaľ prichádza. Bez ďalších prieťahov ju požiadal, aby sa stala jeho kráľovnou. Anaris zaskočilo toto všetko jej ego sa začalo búriť veď doteraz si sama vyberala ona a teraz aj keď s úctou, ale niekto si vybral, ako hračku, ju. Uvedomovala si že bude vládnuť, ale bola ponížená z pohľadu toho, že vlastne po prvý krát sa ocitla v takejto situácii keď nemala na výber. Pootočila sa za Mýtosom, ten však jej len povedal, že ju ponecháva vládnuť v krajine, ktorú pre nich vytvoril.
Teraz znovu pocítila tú bezmocnosť, že nemôže nikomu prikázať: „Ale ja to takto nechcem, ale chcem to takto.“ Lomcoval ňou hnev a úplná bezmocnosť. Do jej uší doľahol hlas ktorý sa nástojčivo čosi pýtal. Strhla sa a pozrela na panovníka ktorý bol udivený, že mu Anaris hneď neodpovedala. Pozrela naňho a rezignovane, ale však milo povedala svoje áno.
Vládca, pomenujme ho Réto, bol v skutku dobrák, ale ako mnoho vládcov bol trochu slaboch, čo sa týka toho aby vedel odolávať Anaris. Bol obklopený poradcami a svojimi ministrami. Neustále sa s nimi radil a riadil sa ich radami. Anaris sa však po čase nevedela uspokojiť s tým, že sa stala manželkou vládcu. Čoraz viac mu oponovala v jeho rozhodnutiach a tlačila ho ku tomu, aby sa zbavil niektorých ministrov. Nešlo to hneď pretože Réto si uvedomoval všetko okolo seba. A hlavne to, že Anaris chce sama rozhodovať o všetkom. Anaris bola čoraz viac oslepená mocou a osobovala si všetko, čo prináležalo panovníkovi.
Len jediný raz Mýtos zasiahol svojou prítomnosťou do toho, čo sa dialo. Upozornil Anaris, že takýmto spôsobom dovedie krajinu aj vládcu k zániku. Mohla predsa vládnuť, ale keďže odmietla nemala by tak zasahovať do toho, čo je panovníkova vec.
Anaris zareagovala prudko: „Je to moja vec, moje rozhodnutie a ja som panovníkova prvá manželka. Ja dobre viem, čo chcem a čo je dobré. Ty sa tu už neukazuj, lebo ťa nechám vyhodiť strážami. Len prekážaš a už ťa mám dosť.“
Mýtos nereagoval, len sa proste stratil skôr, ako si to mohla uvedomiť. O malú chvíľu si aj uvedomila komu vlastne povedala tie slová volala naňho a rozbehla sa za ním, aby ho našla a získala si silného spojenca, ale Mýtos už nebol nikde. Nik ho nevidel a nikto ho nevedel nájsť hoci ho dala hľadať všade po sieňach.
Krajina začala pozvoľna upadať, ale navonok panovník a jeho okolie bohatnúť. A všetko riadila čoraz intenzívnejšie tak, že mala čoraz viac. Čoraz menej sa chcela deliť s kýmkoľvek kto bol okolo nej. Po čase jej už nestačilo bohatstvo a moc nad mnohými inštitúciami krajiny, ale chcela úplne všetko. A jedna z posledných nedobytých bášt bola panovníkova osobná stráž.
Anaris však stál v ceste veliteľ osobnej stráže a preto ho nechala svojím otrokom otráviť. Toho otroka potom osobne zabila, aby sa nikto nedozvedel čo sa stalo.
To bola jedna z posledných kvapiek v pomyselnej čase trpezlivosti ľudu.
Práve tým, že začala riadiť osobnú gardu, ktorá sa vzbúrila. Réto už nebol svojím pánom, ona ho mala vo svojich rukách a on už nemal silu sa jej brániť. Po vzbure gardy sa už len nečinne prizeral tomu čo sa deje. Do paláca vtrhli rozhnevané davy a začali plieniť. Tých pár verných už nemalo šancu ochrániť svojho panovníka. Samozrejme, keď sa to všetko prevalilo Anaris všetko zvalila na panovníka a po zameraní sa pozornosti na neho zmizla v tajných priestoroch kde na ňu už čakal Mýtos.
„Tak čo Anaris tento boj ti nevyšiel a prehrala si svoj boj. Máš však ešte stále možnosť dostať sa tam kam chceš. Uznávaš aspoň svoju chybu?“
„Chybu? Ten hlupák! Keby ma skôr počúval mohlo to všetko inak dopadnúť. A čo sa s ním stane?“
„S ním nič. Bol to umelo vytvorený svet tak, aby to bolo všetko skutočné, ako vonku. A možno sa raz tento dej sa zopakuje, ale bez teba, alebo s tebou? Možno však tvoje miesto zastúpi iná princezná, ktorá bude, ako Ty.“
Mýtos sa otočil a pobral sa do ďalšej siene. Anaris ho nasledovala bez slova. Bola rozhodnutá neustúpiť a samú seba presviedčala, že ona neurobila žiadnu chybu. Počas putovania sa však vo svojom vnútri trocha aj zamýšľala či neurobila veľkú chybu, keď konala, tak ako konala.
Znova došli po podobnej siene, ako bola tá prvá na začiatku panovania.
Teraz však Mýtos išiel ďalej a nezastavoval sa nikde. Prišli ku dverám pred ktorými stáli dve postavy. Keď Mýtos s Anaris prichádzal ustúpili do bokov a dvere sa otvorili.
Prešli dverami a ocitli sa vonku vo svete. Všade okolo nich bolo rušno. Ľudia sa tam pohybovali a akoby tých dvoch ani nevideli. Anaris prekvapene ostala stáť a nechápal, ako sa tam dostali. Mýtos však už znova kráčal svojou cestou. Pobrala sa sním teda ďalej. Jeho kroky smerovali ku kamennej budove ku ktorej viedli schody. Vyšiel po schodoch a bez okolkov vstúpil dnu.
Bol tam príjemný chládok a prúdenie vzduchu bolo vyvážené. Okná boli umiestnené v dokonalej harmónii čo spôsobovalo tú klímu vo vnútri. Aj tu sa pohybovali všetci bez toho, že by im venovali pozornosť. Prechádzali po rôznych miestnostiach a po chvíli bolo jasné, že tam sa mení život a smrť. Anaris sa tam pozorne rozhliadala a sledovala všetko. Neponáhľali sa a preto mala dostatok času na to, aby si všetko všimla.
Po nejakej dobe však nastala nervozita a zhon, ktorý sa stupňoval. Počkali čo to spôsobuje.
Všetci ktorí mohli sa ponáhľali smerom do hlavnej chodby. Roznieslo sa všetkými sálami, že prichádza panovník. Vstúpil do chodby a všetci ho pozdravili a vzdali úctu tomu kto rozdáva silu a svetlo. Panovník len letmo dal najavo to, že ich vôbec berie na vedomie.
Zamieril smerom ku Mýtosovi a Anaris, ale nedal nijako najavo, či ich vôbec vidí a berie na vedomie.
Vošiel do jednej z miestností na konci. Za ním vošli len dvaja vybraný lekári a naši dvaja putujúci. Anaris si zrazu uvedomila že je v ošatení, ktoré je totožné s tým, čo majú všetci okolo nej. Panovník mal veľké bolesti, ale nedal ich nijako najavo pred tými, ktorí tam boli vonku.

Pokračovanie v druhej časti.

Tagy: dávna história, zabudnutá história