Fyzické telo patrí fyzickému svetu. Je to zákon života. A preto nikam neodchádza, ale ostáva tu. Duša patrí svetu mŕtvych, svetu paralely a preto podľa zákonov smrti s a musí vrátiť tam, odkiaľ prišla.

Smrť nie je zlá, smrť je len nemenná. Všetko, čo vzniklo, vraj musí zaniknúť a preto aj život ktorý vznikol, musí v takýchto chvíľach aj zaniknúť. Chlad postupuje stále vyššie. Cítim ho v oblasti bedier. Moje ruky sú stále ochabnutejšie, môj mozog však naďalej funguje bezchybne. Uvedomujem si túto chvíľu a svojím spôsobom si ju vychutnávam.

Teraz si uvedomujem aj momenty života, ktoré som predtým prehliadal. Nie je to smútok, len uvedomenie si. Vidím, čo bolo karmické, vidím čo bolo osudové, vidím čo bolo vopred dohodnuté. Je to odhalenie pravdy života a smrti. Nikomu už neodovzdám túto skutočnosť a skúsenosť. Je to moja skúsenosť, bol to môj život a je to moja smrť. Prežívam ju a chápem ju.

Chlad ide vyššie, moje ruky už sú úplne ochabnuté a studené. Moje srdce pociťuje jemný strach. Mozog sa akoby chcel vzoprieť chladu, ktorý cítim v hrudníku. Cítim ten chlad, ktorý opantáva moje srdce no ono ešte stále bije. Neprestáva. Nezachvelo sa. Je tam zvláštny pocit slabosti. Ten chlad. Moje dýchanie je čoraz plytšie, stále pokojné. Mozog stále funguje ale oči sa začínajú zahmlievať. Mám problém vidieť veci okolo seba. Ešte stále sa snažím uložiť do svojej pamäti. Chlad opantal moje srdce.

Uvedomujem si momentálny stav, ktorý sa nazýva životným koncom. Je to smrť. Bol som na ňu pripravený a preto som ju takto prijal. Nie je sa čoho báť. O chvíľku vystúpim a budem ju nasledovať. Prišla tma. Už nič nevidím, len si neuvedomujem. Moje telo strnulo. Moje myšlienky ešte prebehnú všetkým, čo som prežil. Sú to už len stotiny sekúnd, ale snažím sa zastaviť pri krásnych chvíľach, ktoré som prežil. Je to zvláštne, ale nespomínam si na nič zlé, na nič kruté, na nič bolestné. Vidím momenty ktoré ma tešili, keď som bol šťastný, kvôli ktorým sa oplatilo žiť. Ticho.

Už nič nevidím. Už nič nepočujem. Moje myšlienky sa vrátili do bodu a momentu, kde si uvedomujem fyzickú schránku. Moje telo sedí v kresle. Som to ešte ja? Alebo nie? Všade je pokoj a ticho. Nič neruší môj pokoj. Chlad. Kam ustúpil? Kam sa stratil? Prečo ho necítim? Kam to idem? Mám pocit, že letím. Letím, idem ďaleko. Cítim ten nádherný blažený pocit voľnosti. V živote som neletel, teraz letím, necítim strach. Je to nádherný pocit. Nechám sa ním unášať. Letím. Letím… ……

Vrátim sa teraz k realite. Dúfam, že som vo vás nenavodil nepríjemný pocit zo smrti, ba práve naopak. Chcel som vám smrť priblížiť tak, akom som ju už prežil – (aj keď toto je len jeden s uhlov pohľadu a spôsobov , tak ako ju poznám napríklad z tohto uhla pohľadu. Verte mi, poznám smrť z mnohých uhlov. Videl som ľudí, ktorí umreli na chorobu, umreli v utrpení a videl som i tragédie. Videl som na vlastné oči smrť, keď mladý človek v sekunde prišiel o svoj život a nemal čas sa s ním rozlúčiť. Auto, ktoré sa rozhodlo byť na nesprávnom mieste v nesprávnom čase, mu nedalo najmenšiu šancu, aby mal priestor odísť z tohto sveta tak, ako som to popísal podľa svojej skúsenosti. Pýtate sa teda: mal on možnosť precítiť blízkosť smrť? Mal alebo nemal možnosť dodatočne k niečomu prísť? Na túto otázku vám odpoviem niekde inde. Aby sme túto tému nerozbili, vrátim sa k sile smrti, kde ju je cítiť, že prichádza.

Tagy: sila smrti, Smrť