Faraón vošiel do jednej z miestností na konci. Za ním vošli len dvaja vybraný lekári a naši dvaja putujúci. Anaris si zrazu uvedomila, že je v ošatení, ktoré je totožné s tým, čo majú všetci okolo nej. Panovník mal veľké bolesti, ale nedával ich za žiadnych okolností najavo pred ľuďmi, ktorí boli vonku.

V jeho ponímaní bolo nemysliteľné ukázať akúkoľvek slabosť, či bolesť.

Jeho pohľad padol na Anaris a chvíľu sa díval na ňu akoby si spomínal na niečo, alebo na niekoho. Rozmýšľal, či ju pozná a či vie kto to vlastne je? On, vládca časti sveta vedel o každom jednom, kto sa okolo neho pohyboval a detailne si vyberal každého, kto sa smel tak blízko jeho osoby pohybovať. Teraz si však po prvý krát nevedel zaradiť túto tvár. Bola mu povedomá a uvedomoval si, že ju musí poznať inak by tu nemohla ani len chvíľu zotrvať kvôli ochrane svojej osoby. Plne si uvedomoval, že daná osoba mu je teda známa, ale kto to je? Nechal svoje úvahy, pretože ho premkla bolesť a začal sa venovať tomu, čo ho trápilo. Problém so zaradením si Anaris pustil z hlavy. Lekári sa začali venovať naplno veľkému panovníkovi s maximálnou pozornosťou. Začali ho vyšetrovať a radiť sa čo urobiť, aby uľavili svojmu panovníkovi.

Anaris počúvala ich postoje a zamiešala sa do ich rozhovoru úplne spontánne. Navrhla alternatívu liečenia podľa svojho úsudku. Povedala aké byliny treba namiešať a, ako ich podávať panovníkovi. Všetci sa pozreli na túto mladú osobu, ktorá si dovolila prehovoriť pred skúsenými kapacitami. Už, už mali na perách otázku aj okríknutie. Panovník však položil otázku, ako prvý.

„Prečo si myslíš, že práve toto mi má pomôcť?“

Anaris sa na chvíľočku zarazila, ale potom začala veľmi plynulo hovoriť o jednotlivých liečivách a o svojom presvedčení, čo tým sleduje – a to, ako prvé uľaviť od bolesti. A aj, ako si ona predstavuje následné liečenie. V tej chvíli všetci stáli, ako prikovaný a tvárili sa veľmi rozhorčene, ale faraón sa zamyslel.

„Ako sa voláš dievča? A kto si? Si mi síce povedomá, ale neviem si spomenúť kde sme sa stretli?!“

„Veličenstvo som vašou služobnicou a veľmi rada by som Vás liečila, ako jedna z tých ktorá pozná tajomstvo znovuzrodenia svetla s tmy.“

„Áno už mi to je jasné odkiaľ ťa poznám. Videl som ťa. To teba mi zjavili bohovia v chrámoch. Upovedomili ma o tom, že prídeš a budeš ma liečiť. Ale nečakal som, že sa zjavíš tak nečakane. Avšak bohovia mali pravdu. Si tu a ja som im za to veľmi vďačný.

Ale ako sa vlastne voláš?“

„Volám sa Anaris veličenstvo.“

„Teda Anaris, staneš sa mojou liečiteľkou a myslím, že sa zverím do dobrej opatery.“

Faraón sa otočil ku tým druhým až teraz, aby vydal pokyn ostatným prítomným.

„Dajte pripraviť všetko to, čo vám prikáže Anaris.“ Prítomní sa panovníkovi na znak úcty mierne poklonili a stránili sa prejaviť akýmkoľvek gestom, či mimikou tváre, že by nesúhlasili.

Okamžite nato sa začali prípravy všetkého toho, čo Anaris nakázala. Ona sama sa pritom aj osobne podieľala na všetkom, čo bolo treba namiešať pre faraóna. Sama sa aj postarala o to, aby bol liek správne aplikovaný a v správnej dávke, ako aj v správnom čase. Zastávala názor, že nie je jedno kedy a ako sa chorému aplikuje liek. Za týmto účelom si v dome života zistila kedy presne prišiel faraón na túto zem, do tohto života. Potom sa zavrela do svojej pracovne a pustila sa do výpočtov. Začala prepočítavať spôsobom, aký dovtedy nikto z prítomných nepoznal a zvedavci, ktorí si našli cestičku, ako sa ku nej dostať sklamane odišli a len na tvárach im bolo vidieť, že nechápu to, čo sa tam dnu dialo. Anaris sa snažila presne určiť časový rozvrh kedy presne je telo v ktorom čase v kontexte voči – času narodenie a voči času prebiehajúcej choroby. Potom prepočítavala silu lieku a preratúvala jej presnú dávku. Keď bola s výsledkami spokojná preverila si ako sa má chorý faraón. Na základe svojich preverovaní a počítaní rozhodla o presnej aplikácii lieku. Používala produkty rastlinnej, ako aj živočíšne ríše. Bola rozhodnutá nič nenechať na náhodu.

Jej postoj sa veľmi rýchlo šíril po krajine, ale aj to, že má úspech. Adekvátne tomu si získavala postavenie a vážnosť medzi dvoranmi, ale aj medzi pospolitým ľudom.

Anaris sa po niekoľkých dňoch tak udomácnila a tak veľmi sa zahĺbila do svojej práce, že Mýtos sa jej čoraz menej venoval. Nemal nič voči tomu skôr sa tešil, že sa asi našla v niečom, čo ju baví. Chvíľami sa dokonca pristihla, že ani nemyslí na neúspech a na domov. Mala proste radosť z toho čo robila a verila, že teraz uspeje.

Najväčší šok však ľudia zažili, keď sa Anaris rozhodla ísť medzi pospolitý ľud vyšetriť chorých a pomáhať im. Toto počínanie si mnohý nevedeli vysvetliť a hľadeli na to s údivom i nepochopením súčastne. Jej kolegovia sa ku jej počinu stavali s čiastkovo skrytým výsmechom, ale dávali si veľký pozor neprezentovať to v širších kruhoch. Uspokojili sa s tým, že sa jej osoba v tomto kontexte rozoberala na rôznych banketoch a na súkromných večerách. Tých, v tom čase bolo požehnane, pretože vtedajšia situácia majetných to dovoľovala bez toho, že by sa nad tým museli pozastaviť.

Na tieto večerné stretnutia a bankety však začali pozývať aj Anaris čoraz častejšie.

Sprvu váhala, či má prijímať tieto pozvania, pretože sa obávala otázok, ktoré by mohli odhaliť jej totožnosť. Veľmi rýchlo však zistila, že je zaradená v ich mysliach aj s pôvodom odkiaľ a z akého rodu pochádza. Každému to bolo jasné a jej bolo jasné, že už sa nemusí ničoho v tomto smere obávať. Mnohý dobre situovaný dvorania jej začali nadbiehať a tým sa začali tvoriť tábory okolo jej osoby. Mnohý ju obdivovali a mnohý zatracovali. Avšak všetci museli uznať jej znalosť ohľadne medicíny tej doby. Jej doba však ešte len mala prísť.

Medzi chudobnými ľuďmi sa naučila ich chápaniu choroby a tomu, ako si pomáhali v situáciách, keď nemali pomoc z domu života.

Medzi týmito ľuďmi sa pohyboval jeden čarodejník, ktorý ovládal komunikáciu s prírodou a rôznymi živočíchmi, ktoré žili v tom kraji.

Vedel odobrať jed hadom, škorpiónom, jedovatým pavúkom, a aj poznal rastliny tak, ako málokto. Tento divný tvor pomáhal tým najbiednejším mnoho krát s oveľa väčším úspechom, ako renomovaný liečitelia z domu života. Ľahko ho bolo spoznať medzi ostatnými. Chodil väčšinou mierne zhrbený a aj postavou vynikal nad ostatnými. Tvár aj hlavu mu zakrývala kapucňa, ktorá ho chránila pred pálivým slnkom. Tvár mal zarastenú a brada mu siahala až na hrudník. Oči mal prenikavé a bol so svojimi známymi až neskutočne zhovorčivý a vyzeral, ako veľký dobrák. Ak však sa stalo, že mu niekto skrížil cestu vedel sa rýchlo zmeniť na niečo, čo sa nedalo nazvať dobrákom. Z výšky svojich dvoch metrov a hlasom, ako dunivý hrom si vedel vybudovať rešpekt.

Anaris sa začala oňho zaujímať a rozhodla sa, že sa spozná z bližšia s týmto čudným tvorom. Čarodejník sa jej najprv vyhýbal, ale po čase si ho získala a presvedčila ho na možnú spoluprácu. Tento čarodejník a inak bývalý vrchný mág domu života sa volal Thallasa.

Odišiel z domu života potom, čo ho nepriamo obvinili, že kvôli nemu zomrel predchádzajúci faraón. On stále tvrdil, že to nie je pravda a prišiel proste faraónov čas. Nebolo v moci jeho, keď sa bohovia rozhodli, že nadišiel jeho čas.

Thallasa si začal s Anaris vymieňať skúsenosti a rýchlo napredovali v liečbe ľudí. Prevádzali aj rôzne chirurgické zásahy v takom rozmedzí, že by to udivovalo aj dnešných chirurgov.

Zabezpečili si širokú klientelu a mali podporu faraóna. Túto podporu nezískali vďaka jeho vďačnosti, ale kvôli rozhovoru, ktorý mal s Mýtosom. Nikto sa nedozvedel o čom sa títo dvaja rozprávali, ale je isté, že až následne na to mali podporu od faraóna.

Thallasa, ako sa ukázalo bol v pamäti hodnostárov dvora dobre zapísaný, pretože mnohý privítali jeho návrat späť do spoločenského diania vyšších kruhov.

Slávou samozrejme rástli aj príjmy. Anaris si kúpila veľký statok so všetkým, čo ku tomu patrilo. Na svoj statok si aj najala skúseného farmára.

Začalo sa jej páčiť tam kde bola a rozhodla sa tu zostať.

Thallasa zase zostal, ako bol. Jediné čo si zabezpečil bola maličká budova na laboratórium.

Nevidel dôvod meniť svoje zvyky. Nemal však na výber a po čase musel svoju usadlosť rozšíriť, pretože jeho laboratórium mu bolo za veľmi krátko malé na jeho nespočetné pokusy.

Začalo ho dokonca navštevovať mnoho mladých záujemcov o toto jeho umenie. Učil mnoho mladých budúcich lekárov a aj tých ktorí sa rozhodli pokračovať vo výskumoch produktov prírody.

Anaris zase začala usporadúvať večierky a pozývať hostí, ktorí nikdy nevynechali príležitosť na to, aby sa prišli pozrieť na túto tajomnú ženu. Hnala ich zvedavosť a možnosť ukázať sa pri tejto žene ktorá bola taká známa. Ale hlavne bola veľmi často vo faraónovej blízkosti a to bolo to najdôležitejšie. Každý sa snažil dostať sa do panovníkovej, čo najväčšej panovníkovej priazne a toto bola jedna z možných ciest.

Anaris ich rada mala okolo seba a veľmi prezieravo kládla otázky, aby sa nik nedozvedel, že nemá prehľad o tom, čo sa tu všetko deje. Po niekoľkých večeroch a stretnutiach s ľuďmi vonku mala presne zmapovanú situáciu v krajine.

Začala uvažovať v čom môže byť jej skúška a v čom jej hrozí, že by mohla zlyhať. Nič jej však neprichodilo na um také, čo ju môže ohroziť.

Pred ňou sa naopak naskytovala v jej mysli budúcnosť mocnej panovníčky. V mysli sa jej vynorili spomienky na jej domov a spomínala na všetko, čo prežila.

Uvedomila si, že znova pomýšľa na najvyššie miesto v krajine a že sa celkom vážne zaoberá myšlienkou, ako sa dostať ku cieľu.

Medzitým Thallasa mal úplne iné starosti.

Zbieral veci, ktoré potreboval ku každodennej činnosti. Chodil po obchodníkoch a dojednával si tovar tak, aby ho získal čo najlacnejšie.

Keď pozháňal veci zavrel sa vo svojom laboratóriu a pripravoval tam rôzne lieky a preparáty.

Kto vošiel a bol nezainteresovaný, či neznalý toho čo ho tam čaká bol šokovaný a ohúrený.

Všetko to tam bublalo, parilo sa a bol, tam zvláštny zápach, ktorý slabším náturám po chvíli spôsobil nevoľnosť.

Evidentne však to nijako neprekážalo tomu kto bol majiteľom toho divného laboratória a ani jeho žiakom.

Tento krát sa pustil miešať niečo čomu sám veľmi nechcel veriť, ale na pokusoch stála a myslím aj stojí do dnes celá veda. Dohodol sa s Anaris na jednom lieku a na tom, ako asi sa dá vyrobiť. Pri jeho práci mu vždy asistovali niekoľký jeho žiaci teraz sa však nenechal presvedčiť ani od svojich najlepších žiakov. Potreboval samotu hlavne preto, že očakával návštevu. Celý ten deň bol úplne zmenený. Chodil a rozprával sám pre seba. Kto ho však tu a tam mohol začuť bol by si bol všimol, že akoby niekomu stále odpovedal či niečo vysvetľoval.

Začalo sa zvečerievať a v jeho laboratóriu sa rozhoreli sviece a kahance, ktoré si inak výslovne vyrábal on sám z materiálov, ktoré patrili medzi jeho tajomstvá.

V tomto všetkom sa v jeho prítomnosti začali zjavovať dve siluety ktoré sa pomaly začali zhmotňovať. Mali postavy, ako terajší mnísi. Teda ich ošatenie boli ako mníške sutane.

Thallasa sa však nijako kvôli tomuto úkazu nedal rušiť a pokračoval vo svojej práci bezo zmeny. Vo chvíli, keď sa zhmotňovanie zavŕšilo pozrel sa smerom ku tým dvom návštevníkom a jednoducho im oznámil: „Ešte to nemám dokončené.“

Postavy nedali na sebe nič vedieť, či sa to týka ich, alebo nie, len ho pozorovali, akoby boli úplne mimo toho všetkého. Po čase sa však pohli a prešli do kúta miestnosti kde boli uložené hotové prípravky. Boli na stole a na poličkách. Všetko bolo poznačené tak, že evidentne tomu mohol rozumieť len ten kto bol zasvätený do tých tajomstiev podľa ktorých boli pripravované. Títo dvaja ako sa zdalo neboli nezasvätení.

Pozreli si nápisy na jednotlivých nádobkách. Niektoré boli z hliny a niektoré z dreva.

Pozorne si niektoré názvy preštudovali a z tých vybrali a uložili mimo tých ostatných niektoré.

Keď si povyberali, čo uznali za vhodné otočili sa ku Thallasovi a pozreli, čo robí.

On práve dorábal zvláštny roztok. Podišiel ku svojím návštevníkom a podal im ho.

Pozorne preskúmali ten roztok. Jeho farbu, vôňu, hustotu a teplotu. Predebatovali, ako roztok pripravoval a súhlasne prikývli.

Tak tieto veci, ktoré sme dali na vedľajší stolík zmiešaj s týmto roztokom. To zabezpečí, že dosiahneš účinok regenerácie orgánov. Avšak na to všetko treba zabezpečiť výmenu živého za mŕtve. ( Toto je priblížené v jednej z opisov ktoré boli publikované- výmena života za život, čiže oživenie toho, čo nežije)

Thallasa nesúhlasne pokrútil hlavou. Myslím, že ani my by sme nemali zasahovať do ich existencie a meniť tieto procesy. Jedna z postáv sa pozrela na Thallasu a povedala.

„Dávam to tu a teraz preto, aby sa Anaris rozhodla ak príde doba, ako bude konať a nie my. Ja viem, že to tu nie je správne použiť nie kvôli ním, ale preto, že toto patrí výslovne nášmu svetu a tu nemá zmysel, ale nech vieme, ako sa rozhodne a keď sa rozhodne použiť toto tak nech sa to stane skutočnosťou.“

Thallasa sa mierne uklonil na znak toho, že akceptuje rozhodnutie bytosti, ktorá prehovorila.

Veľmi podrobne potom prebrali, ako sa má substancia, ktorá vznikne použiť.

Po veľmi dlhej debate a prehodnotení, čo všetko je potrebné na znovu oživenie tela sa rozhodli, že namiešajú ďalší roztok, ktorý bude jednoduchšie použiť. Správnejšie definovanie toho je, že sa bude dať použiť iným spôsobom a to po smrti jedinca do niekoľkých hodín.

Táto substancia bola vyrobená tak, ako sa uzhodli všetci traja. Ich debata bola živá, ale nebolo možné počuť ani náznak hnevu, či iného prejavu emócie poprípade hnevu v hlase.

Navzájom diskutovali vyslovene na úrovni partnerskej a obhajovali každý svoj názor s kľudom a prehľadom.

Výsledok bol ten, ako som už povedal, že vznikla ďalšia substancia v plne tekutom stave. Thallasa sa po tom, čo ju dokončili zamyslel a povedal: „Toto ak sa niekedy dostane do nesprávnych rúk po tom, čo tu na čas nebudeme bude mať veľmi zlé následky.“

Toto zaujalo aj ďalších dvoch a hneď sa dohodli, že recepty sa tam neuchovajú, ale prenesú ich do sveta paralely, aby ich tam mohli nájsť tí, ktorí budú určení na predávanie tajomstiev ktoré musia prečkať čas.

Keď už mali aj toto vyriešené prešli spolu do susednej miestnosti kde sa usadili. Thallasa ich pohostil nápojom a ich rozhovor pokračoval v duchu priateľskom a vyslovene súkromnom. Preto sa o ňom viac nezmienim.

Všetko sa raz končí a preto aj toto stretnutie sa priblížilo ku koncu. Thallasa sa jemne poklonil svojím návštevníkom a oni mu toto gesto opätovali. Tak, ako sa začali zjavovať tak sa začali postavy strácať. Až ………… .

Anaris na večierku dostala správu. Prišiel k nej posol ktorý jej niečo pošepol do ucha. Okamžite vstala a bez slova sa pobrala preč. Od dverí sa zrazu otočila a oznámila, že musí súrne odísť. Nikomu nič nevysvetľovala len sa otočila a odišla.

Vybehla von pred svoj dom a nastúpila do pripravených nosidiel.

Hostia po chvíli prekvapenia začali zisťovať čo sa stalo. Mnohých to dráždilo, že nevedia či sa stalo niečo faraónovi a či je v tom niečo osobné.

Netrvalo dlho a všetci sa dozvedeli pravdu.

Krátené. Dokončenie o niekoľko dní.

Tagy: dávna história, zabudnutá história