Skúsim vám priblížiť, ako to asi prebieha: samozrejme, ak tieto riadky bude čítať človek s medicínskym vzdelaním, tak mi okamžite vysype milión a jednu vec, že je to normálny proces umierania a že nemá nič spoločné s fenoménom zvaným smrť z pohľadu, v ktorom sa moja úvaha uberá. Proste mi povie, že je to úplne prirodzený proces umierania fyzického tela.

Zoberme si teda jeden z príkladov umierania, kde je prítomná smrť. Ako prvé si uvedomíme, ohromný pokoj a dokonca si myslíme, že nastal v našom fyzickom vývoji zdravotného stavu zvrat a dostávame sa na správnu cestu uzdravenia sa. Ak je človek senzitívny, pre lepšie pochopenie budem písať v jednotnom čísle v mojej osobe, takže ak som senzitívny, po nejakej dobe si uvedomím, že vlastne môj pocit vyliečenia sa je vlastne len odumieranie a zlyhávanie funkčnosti jednotlivých orgánov a nervovej sústavy. Z tela mi odchádza bolesť, cítim sa dobre a dokonca začínam uvažovať o tom, že pri troche šťastia to môžem mať o chvíľu za sebou.

Avšak táto klamná ilúzia je nahradená uvedomením si faktu, že smrť je tak blízko, ako nikdy predtým. Je to logické, veď čas sa zastaviť nedá. Takže sa logicky priblížila. Jej silu začnem vnímať tým, že si uvedomím chlad v niektorých častiach svojho tela. Ležím v posteli, dívam sa na všetko okolo seba a snažím sa uchovať si v pamäti všetko, čo mi bolo cenné a blízke. Vzhľadom na skutočnosť, že viem čo ma čaká, som sa rozhodol vstať z postele a usadiť sa do svojho kresla. Usadil som sa úplne pohodlne a s dávkou odovzdania a pochopenia sa dívam okolo seba. Chlad zasiahol moje nohy, chodidlá, členky. Nikam však ešte nepostupuje. Ja prechádzam očami po nábytku, po obrazoch, po fotkách a snažím sa si to všetko vštepiť do hlavy, aby som si to uchoval v pamäti a preniesol na tú druhú stranu.

Samozrejme nie fyzicky, ale snažím sa to preniesť na úrovni pamäťovej, psychickej. Vo svojej podstate si uvedomujem, že zrejme si nič z toho pamätať na druhej strane nebudem, ale človek je tvor, ktorý dúfa ešte aj v poslednej sekunde svojho života. A keďže som v situácii, že už nemám čo stratiť, lebo môj život odchádza, odchádzam na novú púť, nemusím sa veľmi zaťažovať tým, či v skutočnosti si budem pamätať, alebo si nebudem pamätať veci, na ktorých môj zrak spočíva v týchto posledných chvíľach. Môj zrak padne na obrazy, ktoré mi v živote prirástli k srdcu. Prechádzam očami z jedného na druhý, spomínam a moje myšlienky sa rozplývajú do obrovských diaľav prežitých rokov. Vynárajú sa mi myšlienky a spomienky na to, čo som prežil. Krása a zvláštnosť tejto chvíle spočíva aj v tom, že necítim emóciu smútku, ani extrémnej radosti. V tejto chvíli je to už len niečo, čo som prežil a čo sa mi vynára z tej ohromnej hĺbky času minulého. Môj zrak znovu padne na nábytok, na stojace hodiny a v neposlednom rade sa venujem svojmu kreslu, v ktorom sedím. S týmto nábytkom som prežil mnoho rokov, v tejto miestnosti som strávil posledné roky svojho života a zariadil som si ju tak, aby mi bola pohodlná a aby posledné dni svojho života, pri ktorých som dúfal, že sa stanú rokmi, som prežil vo svojom duševnom pokoji a harmónii. Môj sen sa naplnil, po všetkých tých tragédiách životných, osudových, karmických, som pokojný a zrovnaný s tým všetkým, čo bolo.

V tejto chvíli sa miestnosť napĺňa zvláštnou energiou. Cítim ju, prichádza stále bližšie ku mne a zahaľuje miestnosť a chlad v mojich nohách začína postupovať smerom hore. Zamýšľam sa, či niekoho ešte čakám. Či niekomu chcem odovzdať posledné slová, ktoré sú pre mňa dôležité. Viem, že ho čakám. Viem, že chcem aby prišiel. Ale tak isto viem, že to už nestihne. V živote sme boli obaja tvrdohlaví a z nejakého dôvodu sme nechceli ustúpiť. Je toho tak veľa, čo by som rád vyslovil a povedal. Je to ho tak veľa, čo by som chcel odovzdať. Ešte stále dúfam, že dvere sa otvoria, dnu vojde a ja mu poviem slová ktoré mu chcem odovzdať. Pretože pre mňa sú dôležité, aby to neumrelo spolu so mnou. Áno, mám poistku. Tie slová som niekde zanechal, ale kde? Nájde ich? Pochopí ich? Pochopí, čo som mu chcel povedať? Neviem. A zrazu cítim, že smrť prišla strašne nevhod. Že prišla v čase, keď som na to pripravený, ale nie v čase, keď som dokončil všetko, čo som mal. Ostal tu odkaz, ktorý som chcel odovzdať osobne. Odkaz, ktorý mal byť bodkou za mojím životom. Pozerám sa na svoje okolie a znova som ďaleko ďaleko… v situáciách ktoré som prežil.

I keď sa to nezdá, toto sú najkrajšie chvíle života mimo chvíľ, keď sme boli neskutočne šťastí z pozície rôznych emócii. Boli sme šťastní z pozície lásky, narodenia detí a následne sme boli smutní, keď sme niekoho videli odchádzať do večnosti. Ale krása, ktorú popisujem, je krása, ktorá vyplýva z pokoja, z toho neskutočného odosobnenia sa a kľudu, ktorý nám prináša práve táto chvíľa. Skúste si sadnúť, nechať všetko tak, precítiť to, čo cítim teraz ja a vedieť, že o malú chvíľu všetko zahalí rúško tajomného ticha a nič z toho, čo bolo, nič z toho čo bude, sa vás už netýka. Navonok to môže vyvolať smútok, ale v skutočnosti to vyvolá ohromný kľud a pokoj. Veď je to chvíľa, keď neumierate v bolestiach, keď neprosíte o smrť, keď to nie je tragédia, že odchádzate. Je to chvíľa, ktorú ste čakali. Je to chvíľa, keď ste dokázali prežiť svoj život a prišli ste na jeho koniec prirodzenou formou. Ak som došiel do tohto bodu, cítim pokoj, kľud, harmóniu.

Prečo by som mal ľutovať, že sa ma budúcnosť netýka? Prečo by som mal ľutovať minulosť, ktorá už pominula? Veď v tom druhom prípade som bol súčasťou daného deja i daného života. Každý okamih som prežíval naplno i keď som si to možno neuvedomoval. Až s odstupom času vidím, že nebol okamih v živote, ktorý by nebol prežitý v skutočnosti s plným nasadením. Dokonca aj moment, keď som padal od únavy a robil som niečo nasilu, bol vo svojej podstate prežitý s úplným nasadením v danej chvíli. Mnoho ľudí si myslí, že je niečo polovičaté. Omyl. Až prídete do tohto bodu, uvedomíte si, že to nebolo polovičaté. Bolo to naplno ale bolo to o tom, ako kto z nás dokáže danú situáciu prežiť. Znova cítim postupujúci chlad, som s tým vyrovnaný, cítim prítomnosť smrti. Nechce mi ublížiť, nechce mi zle. Je to sprievodca, ktorý si prišiel splniť svoju povinnosť. Prišiel pre mňa, prišiel, aby som bol v pokoji. Prišiel, aby som mal istotu, že prejdem do sveta paralely bez toho, aby som tu musel blúdiť. Svoj život som odžil, nemám tu prečo ostávať. Ak nebudem veľmi lipnúť na veciach, ktoré tu vidím, ak nebudem sa tu držať zubami nechtami, o mal ú chvíľu s a moje jemnohmotné telá uvoľnia a zanechajú fyzickú schránku v pokojnej a kľudovej polohe sediacu v kresle. Dívam sa na veci preto, aby som si ich uchoval v pamäti, aby som sa s nimi rozlúčil. Nie preto, aby som sa ich silou mocou držal a nejakým spôsobom svoje posmrtné telo, ktoré sa uvoľní, k nim pripútal.

Smrť je tu preto, aby som ju mohol nasledovať, aby som mohol ísť domov. Domov tam, kam patrí duša, ktorá sa narodila do tohto fyzického tela. Fyzické telo patrí fyzickému svetu. Je to zákon života. A preto nikam neodchádza, ale ostáva tu. Duša patrí svetu mŕtvych, svetu paralely a preto podľa zákonov smrti s a musí vrátiť tam, odkiaľ prišla.

Tagy: sila smrti, Smrť