Do jedného nemenovaného hradu sa otvorili tajné dvere.

Cez ne na koni vošiel pocestný. Zoskočil z koňa, jemne sa upravil a oprášil od prachu čo nachytal po ceste. Koňa odovzdal a pobral sa ku dverám.

Jemne zaklopal a vstúpil.

-Dobrý večer páni, ako pokračuje váš výskum?

-Ó tak, tak priemerne.

-Hmm a čo nového vo svete?

-Tak to povedzte Vy. To Vy nám nosíte novinky zo sveta tam vonka.

-Áno iste. Zabudol som, že Vy ste stále tu, ale čo Vám bráni ísť von?

-Nič, ale nám je tu dobre. Naše výskumy nás tak pohlcujú, že nám nič iné ani nie je treba.

-Na čom teraz pracujete?

-Na tom istom, ako predtým, ale snažíme sa všetko zdokonaliť .

-Povedzte nám Vy novinky, konečne sa aspoň dozvieme, ako sa osvedčili veci, ktoré sme dali kolegom, ktorí pôsobia vonku.

Tak a teraz sa prenesme úplne do doby, keď tento rozhovor vznikol.

Prenesme sa do teraz už prastarého hradu. Ten hrad stál na mieste, ktoré darmo budeme hľadať. Je utajené, a ja som rozhodnutý, nech to ostane aj naďalej tak.
Dovoľte, aby som opísal uvedený hrad.

Stál na rozlohe jeden kilometer štvorcový. Jeho silné múry dávali najavo, že tu stojí pevne a nedostupne už hodne dlho. Múry mal omnoho hrubšie než hrady v tých dobách. Bol dokonale uzavretý pred svetom. Brána vlastne neexistovala darmo ste chodili dookola. Okná ste nevideli a predsa tam boli. Na vzdialenosť desiatich metrov sa stratil aj hrad. Proste sa zdalo, že tam vôbec nie je. Jednoducho ste videli akúsi skalu a to bolo všetko.

Vojdime teda do vnútra:

Na prvom podlaží sa nachádzali laboratóriá. Boli to priestranné miestnosti so stolmi a rôznymi fľaštičkami. Kahance na ohrievanie tekutín a čudesných vecí.

Proste chemické laboratórium, či ako to vlastne nazvať. Pracovali v ňom učenci a kapacity skutočne na najvyššej úrovni tej doby. Celé dni a noci sedeli, skúmali a hľadali. Nepotrebovali robiť nič iné. Všetko čo chceli im zabezpečili a doniesli priamo tam.

Každý z tých vtedajších vedcov sa zariadil priamo tam. Hneď vedľa svojich laboratórií mali svoje izby. Všetko, každý kus nábytku bol robený priamo na mieru a podľa želania tých, komu slúžili. Samozrejme, mali tam aj zariadenie pre súčasť života, keď sa príroda hlási o svoje.

Izby a miestnosti boli presvetlené aj priamym svetlom, ako aj svetlom lámp a faklí.

Aj keď popisujem, že okná neboli, tak mám na mysli, že neboli len pre oči tých, čo stáli vonku. Prízemie bolo umiestnené vo výške jeden a pol metra od zeme.

Títo učenci vtedajších dôb nemali s nami veľa spoločného, ale boli u nás, pretože sme im poskytli pomoc a úkryt pred ich prenasledovateľmi. Mnohokrát nás sami vyhľadali a požiadali o pomoc. My sme im poskytli útočište a všetko to, čo potrebovali, aby mohli pokračovať vo svojom výskume.

Na základe tohto sa naši mladí majstri učili spoznávať naše učenie súčastne s učením a vynálezmi ľudí, ktorým sme poskytli pomoc. My sme týmto učencom súčastne poskytli určité naše vedomosti, aby sa im ich výskum daril. Poskytovali sme im technológiu a prístroje ku ktorým by sa inak nikdy nedostali. Toto všetko bolo zase spätne použité vo vonkajšom svete v prospech ľudstva. My sme totiž nebrali do úvahy tých, čo boli pri moci a snažili sa, aby sa mnohé vynálezy nikdy neobjavili a aby ľudstvo ostalo na tej úrovni, ako bolo. V tom čase vtedajší vládcovia nevedeli pochopiť, že vývoj sa nedá zastaviť. A ako sami môžete vedieť aj z vašich historických prameňov, že sa o to mnoho krát pokúšali len kvôli tomu, že sa báli o svoju moc a svoje posty. Pokrok sa však nedal, a dúfajme, ani nebude dať zastaviť nikdy a za žiadnych okolností, pretože len tak bude môcť život pretrvať na tejto planéte a zostane v ďalekej budúcnosti zachovaný a prenesený na inú planétu. Je to však podmienené aj tým, že ľudstvo v mene falošného pokroku nezničí planétu.

Bola tam aj jedna miestnosť, ktorá bola strážená a utajená úplne.

Bola tam pisáreň. Tam sa do kníh zapisoval každý objav a technika. Knihy boli podelené podľa oborov a jedna bola spoločná, kde sa všetko zachytávalo chronologicky.

A kniha, kde sa tak isto zachytávalo, čo sa dialo na prvom podlaží.

Tie knihy by mali aj teraz nedozernú cenu, ak by sa našli. Boli písané buď chronologicky, alebo štýlom písania textov magického prvku. Takýmto spôsobom sa písali, ale iba niektoré knihy. Tie, ktoré sa písali ohľadom prvého podlažia neboli písané magickým textom.

Takýto štýl písania vzniká písaním textu na etapy. Písať na etapy je nutné vzhľadom na potrebu dať do textu magickú silu, ktorá sa potom prenáša na čitateľa a dochádza ku určitej forme zasvätenia. To znamená, že ak budete študovať knihu Veľkňazov, Kňazov, Veľmajstrov, či Majstrov ich moc prejde na Vás práve touto formou a stanete sa súčasťou čohosi, čo normálny ľudský smrteľník nepochopí. Toto sa robí tak, že ten čo píše magický text naplní predmet do ktorého píše silou a až potom začne písať. Plnenie papiera, či listu, knihy, alebo čohokoľvek, čo tomuto slúži sa musí robiť s plným nasadením. Ak to činím správne, tak sa vžijem do toho, čo robím. Prenesiem časť svojho ja do tej knihy.

Aj k tomu však treba ešte určité prvky.

Ako napríklad:

Stať sa súčasťou minulosti, keď ten list bol ešte vo forme života. Ten list musím precítiť a napojiť sa do jeho prvopočiatku. On sa týmto stane čímsi, ako keby mal v sebe energiu vo forme stromu. Táto forma pretrvá a uchová v sebe energetický náboj, ktorý sa prenáša čítaním písaného textu. Treba si však uvedomiť, že všetko, čo vznikne môže zaniknúť, preto ak ho znehodnotíte ohňom, text a jeho sila zanikne v rámci toho čomu mal slúžiť. Dá sa však dať do textu ochranný prvok, na trest za zničenie takéhoto diela. (Takýto prvok sa vkladá do paralelného sveta, ktorý, sa tvorí pri tvorbe takýchto textov.) V taký čas sa uvoľnia sily, ktoré na pôvodcu, ako aj realizátora zaútočia. Každým čítaním si totiž takýto text generuje pôvod toho, kto ho má v rukách a číta ho. Ak sa dotknete takejto knihy a chcete ju zničiť to ešte neznamená, že ju musíte čítať. Akákoľvek spojitosť s textom vás môže ohroziť ak ho chcete zničiť. A zničením textu sa vyšle impulz, ktorý zachytia vo svete paralely, kde sa tento text tiež nachádza. Ako dôsledok je návšteva zo sveta tieňov.

Táto návšteva však môže prísť aj neodborným použitím týchto textov.

Potom sa tomu hovorí aj, že u toho, či tamtoho straší a podobne.

Táto forma zabezpečuje odovzdávanie sily a vedomostí aj v prípade náhlej smrti ktoréhokoľvek učiteľa. Týmto spôsobom sa mnoho krát, žiaľ, dostali určité veci, čiže knihy a zápisy do rúk nepovolaných ľudí. Týmto, ale vznikli zbytočné konflikty a povolanie síl, ktoré tu potom blúdia a nevedia nájsť cestu späť.

(Takéto knihy sa občas píšu aj dnes.)

Spôsob písania magických textov (slovo magický nie je správne, ale používam ho pre spoločné pochopenie) sa používa aj dnes, pretože sa vracajú medzi nás pôvodní ktorým nebolo umožnené preniesť svoje vedomosti z hľadiska ich bezpečnosti. Práve preto sme sa rozhodli pre túto formu prinavracania sily a vedomostí tým, ktorý sú na to predurčený.

Na základe určitého povolenia sa tie knihy používali na štúdium pre určitých jedincov.

Bola to svojím spôsobom odmena za dosiahnuté výsledky štúdia oboru.

Tam sa mohol každý dozvedieť všetko, čo sa snáď nenaučil, či prepočul. Samozrejme aj to, čo bolo skryté v knihách, aby sa určité tajomstvá zachovali.

A týmto spôsobom sa podávali ďalej bez toho, že by sa porušil príkaz mlčania.

Každý to mal v hlave a nepovedal ďalej. Na to tu boli tie knihy.

Boli strážené asi najviac zo všetkého. A boli vždy, ako prvé uchránené pred čímkoľvek v prípade nebezpečenstva. Preniesli sa do bezpečia za každú cenu.

Môžem potvrdiť, že ja osobne som mal znova takéto knihy v rukách naposledy približne pred dvadsiatimi rokmi. Preštudoval som ich, aby som určil ich pravosť, pretože časť archívu sa stratila a časť bola objavená. Po tomto som ich vrátil a boli uschované. Ani ja ku nim nemám teraz prístup a ani neviem kde sa nachádzajú. Je to tak dobre a verím že budú sprístupnené v čase a tým komu to bude treba. Naši strážcovia zavedú vyvolených jedincov raz ku týmto knihám, aby ich mohli preštudovať. Predpokladám, že sa tak nestane za môjho pôsobenia, pretože kým som tu, mal by som čiastočne tieto spisy a knihy nahrádzať. Po mne však tu budú ďalší a ak sa predsa len udeje niečo aj s nimi a nikto tu z nás nebude pre tých ďalších, tak až vtedy strážcovia sprístupnia archív pre tých ktorí sú a budú, pretože všetko sa dá obnoviť ak viete ako.

Tu snáď trocha opíšem, ako bola miestnosť chránená.

Bola umiestnená na chodbe. Vlastne vchod bol na chodbe, kde sa vchádzalo do ostatných miestností. Dvere boli maskované, ako súčasť múra. Na stene bola vytesaná kamenná ruža. Ak ste tú kamennú ružu správne potlačili a pootočili s ňou dvere sa otvorili. V zapätí ste, ale museli nájsť druhú lebo ináč vás zasiahol meč.

Bol to dômyselný mechanizmus, ktorý sa spustil do prevádzky po otvorení dverí.

Tým druhým kľúčom ste zastavili pohyb meča. Ak ste prešli týmto vstupom pokračovali ste po schodoch dole. Chodba sa ničím zvlášť navonok nevyznačovala. Ale bolo to klamné. Steny boli duté a strážcovia v múroch sledovali každý váš pohyb. Aj to o čom ste sa rozprávali. Ak nadobudli presvedčenie, že do miestnosti vstupujete so zlým úmyslom, dvere pred vami ostali zatvorené.

Ďalšie dvere sa totiž otvárali výlučne zvnútra. Mali ste však smolu aj v tom, že sa aj dvere za vami hore zatvorili a tie sa otvárali len zvonka. Čo nasledovalo, snáď ani nemusím opisovať.

Ak ste sa dostali do miestnosti, mohli ste sa volne začítať do ktorejkoľvek z kníh. Nikto a nič vás neobmedzovalo. Strava sa vám dopravila do susednej miestnosti, kde ste si mohli aj odpočinúť.

Knihy boli všade okolo vás na podstavcoch. Niektoré boli uložené v policiach.

V strede miestnosti bola vymurovaná hrobka. Vlastne miesto na uloženie strážcu listín.

Na tých listinách sú rôzne návody na určité veci, ako dematerializácia a cestovanie v čase a priestore. Určité veci boli ešte aj takto chránené. To čo som napísal, že tam bolo to neznamená, že len to sa takto chránilo, pretože boli aj iné veľmi dôležité veci, ako napríklad plány a technológia našich kozmických lodí a aj …….. .

Ten majster sa nachádza v stave kľudu a pokoja tela, ako aj funkcií orgánov. Ku činnosti ho privádza len ohrozenie listín.

Ak hrobku ktokoľvek otvoril kto vedel ako, nič sa nedialo. S času na čas ju otvárali, aby ho skontrolovali, či doplnili nové listiny poprípade sa vymenil s iným majstrom.

Otvoriť hrobku znamenalo opustiť svet života. Ale všetko sa dá ak vieme, ako na to.

Povolenie otvoriť hrobku sa získavalo telepatickým spojením sa s Majstrom, čo ležal vo vnútri. Ak ste uskutočnili telepatické spojenie a vedeli ste toto správne učiniť mohli ste bez obáv pristúpiť ku hrobke. Hrobka bola opatrená špeciálnym kľúčom, ktorým sa hrobka otvárala. Strážcovia sa občas v rámci hrobky sporadicky menili približne raz za niekoľko storočí.

Hrobka sa otvárala aj za účelom kontroly, pretože z času na čas bolo dobré sa pozrieť, či je vnútri všetko v poriadku. Mohlo sa stať, že sa strážca zmení na vánok. Také sa však nestalo, ale mohlo.

Po dočítaní materiálov o ktoré sme mali záujem ste strážcom dali najavo zvoncom, že chcete ísť von. Ten bol presne taký, ako ho mali rôzny panovníci na privolanie služobníctva.

Otvorili sa tajné dvere, ktoré ústili do určitej časti chodby, ktorá vyúsťovala tak, že ste sa dostali nepozorovane do iných častí objektu bez toho, aby ste boli spozorovaní ostatnými obyvateľmi hradu.

Ostatne nebol tam veľký pohyb, pretože väčšina obyvateľov bola zahĺbená do svojich starostí a nestarali sa o to čo sa ich netýkalo, keď nehrozilo nebezpečie.

Teraz Vám predstavím tých, ktorí sa starali o naše bezpečie a odrážali útoky.

Volali sme ich proste jazdci. Žili vo vnútri hradu.

Ich ubytovanie sa však dá opísať len tak, že bolo.

Boli súčasťou komplexu a každý cítil, že sú kdesi okolo. Nikto však nemohol povedať, že pôsobili rušivým dojmom. Ich pobyt bol pre vnútorný svet záštitou pokoja a mieru.

Mnohokrát, keď bolo treba zasiahnuť pricválali, akoby odnikiaľ. Sporadicky sa stávalo, že sme zažívali útoky na náš hrad. Vždy zasiahli rýchlosťou blesku a zmizli nevedno kam.

Mali k dispozícii techniku určitej neviditeľnosti, ktorá im umožnila stratiť sa z očí nepriateľa. Ich úlohou bolo chrániť okolie hradu i hrad sám osebe so všetkým. Ich počet nik nevedel odhadnúť. Vždy sa objavilo adekvátne množstvo jazdcov podľa sily nepriateľa.

Ak ste jazdcov stretli len náhodou, ako náhodný okoloidúci, nič sa neudialo.

Ničím neupútali vašu pozornosť.

Alebo ste ich nevideli, alebo ste proste ani nevnímali, že sú iní než vy.

Neútočili bez príčiny, ale čakali, čo vlastne v tých končinách chcete.

Spomínam si na jeden prípad, ktorý to potvrdzuje.

Skupina ľudí bola na výlete. Boli tam s kočiarmi a s deťmi. Jedno dievča a chlapec približne vo veku desať až dvanásť rokov sa rozhodli zajazdiť si len tak bez dozoru dospelých. Všetko by bolo v poriadku, keby sa chlapcovi nesplašil kôň.

Z ničoho nič sa pustil do cvalu a stal sa neovládateľný. Kôň dievčaťa ho nasledoval. Ľudia, čo tam boli sa len dívali, ako splašené kone letia smerom ku priepasti.

Niektorí sa pokúsili skočiť na kone a pustili sa za nimi. Bolo však jasné, že sa im to nepodarí. Zrazu sa pred ich zrakom, proti splašeným koňom v plnom cvale zjavila skupina iných jazdcov. S prehľadom zachytili uzdy koní zastavili a upokojili splašené zvieratá.

Počkali až ku nim docválajú ostatní. Odovzdali im uzdy a bez slova sa otočili a po niekoľkých metroch akoby sa po nich zľahla zem. Tí, čo boli svedkami uvedeného, po spamätaní sa hľadali po okolí jazdcov čo deti zachránili, ale nenašli ani len stopy.

Po úvahe čo ďalej sa jeden z nich rozhovoril o povesti skaly, čo mali pred sebou.

Porozprával im o tajomnom hrade, ktorý je vraj vnútri skaly. Potom, ako to dorozprával všetci ticho sedeli. Po určitej chvíli však ticho vstali, pobalili si veci a odišli.

O tejto udalosti dlho mlčali, ale raz sa o nej predsa ktosi zmienil. A to bol ďalší dôvod neželaných návštev a výprav ku nášmu hradu.

Mnohokrát bolo počuť cval koní. Ak išlo len o skupinu jazdcov, čo len tak cválali okolo, nič sa neudialo.

Ak však prišli jazdci, ktorý chceli odhaliť tajomstvo hradu, vyšli von naši jazdci a nik sa už nevrátil z tých, čo ohrozovali hrad.

Ľudia tej doby vynaložili mnoho úsilia na to, aby nás odhalili a zničili.

Nie im išlo o nás, ale tým, čo ich ovládali.

Vráťme sa však späť do vnútra nášho hradu.

Prvé poschodie bolo využívané na rôzne akcie pre hostí, ako aj na vyučovanie tých, ktorí tam boli za tým účelom. Každá miestnosť bola zariadená presne podľa potrieb, na aký účel mala slúžiť. Treba podotknúť, že zariadenie nebolo len zariadením. Všetko čosi v sebe skrývalo. Veci boli usporiadané a slúžili na rôzne účely.

Kreslo sa ľahko zmenilo na kreslo, čo sa pohybovalo. Bolo aj také, do ktorého ste sa posadili a zmizli ste z očí prítomných. Tu na tomto poschodí sa stretali tí, čo sem prišli za učením a svojim poslaním.

Učili sa tajomstvá alchýmie, astrológie, lekárstva a iných učení. Bola to zvláštna postupnosť.

Ak ste prišli sem, vlastne ak ste sa tam dnu dostali tak len na základe výberu, alebo akokoľvek inak , začali ste tu na prvom poschodí.

Žili ste tam učili sa a pracovali dlhé mesiace i roky.

Boli tam samozrejme uspôsobené spálne a ubytovanie poskytovalo skutočne pokoj a pohodlie.

Proti stresu sa používali rôzne vône, ktoré zabezpečovali, aby sa adepti ľahko aklimatizovali a netrpeli neurózami a stresom. Nie všetci, ktorí vstúpili, boli totiž až na takej úrovni, aby zvládli odlúčenie od vonkajšieho sveta.

Ako prvé sa naši adepti učili ovládať seba samých.

Bolo to doslova hravou formou. Chvíľu sa mohli pohybovať ľubovolne po svojom poschodí a oboznámiť sa zo všetkým pre nich novým.

Ale všetko sa časom otočilo smerom ku tomu, že treba sa aj čo to naučiť.

Začalo sa to formou prípravy seba samého. Ako úplne prvé, sa bolo treba zamerať na svoje vnútro.

To odzrkadlilo všetko to, čo treba o sebe vedieť.

Za týmto účelom sa museli naučiť:

Ovládať svoje emócie. Tie sú ako rušivý prvok veľmi ťažko zvládnuteľné bez prípravy, preto treba mať na pamäti, čo chcem ovládnuť.

Trpezlivosť. Musí sa trénovať súčastne s ovládaním emócií. Bez nej nič nedosiahneš.

Umierať. Precítiť smrť. Stať sa jej súčasťou a vedieť sa s ňou kedykoľvek zmieriť. A prijať ju. Proste nech už príde kedykoľvek Ty musíš na ňu byť pripravený.

Ak to dokážeš, dokážeš sa udržať pri tele ešte veľmi dlho pre prípad znovu oživenia tela. Ak teda sa nerozhodneš pre proces inkarnácie.

Stať sa tým na koho poľujú. Precítiť strach. Strach s toho, čo sa deje, a ovládnuť strach . Bez toho, aby si ho nepoznal a neovládol ani nepokračuj vo výcviku ďalej.

Stať sa otrokom. Zažiť čo znamená byť otrok. Byť k dispozícií a umrieť, ako otrok v ktorejkoľvek chvíli. A prejsť tým výcvikom zo všetkým, čo ku tomu patrí.

Stať sa otrokárom. Mať k dispozícii všetko, čo chcem.

Prepínať. Vedieť prijať všetko to, čo si sa naučil. Prepínať na rôznych úrovniach, ktoré už ovládaš. Mať však pri tom vnútornú rovnováhu.

Meditovať – programovať. Použiť meditáciu na ovplyvnenie inej osoby silou tvojho vnútra. Na toto sa používa aj sexuálna sila tvojho vnútra. Používajú sa aj iné sily, ale to inokedy.

Počúvaj. Ak si sa naučil to všetko vyššie uvedené používaj svoj sluch na to aby si prijal veci tak, ako ich počuješ. Prehodnoť ich a nenechaj sa uniesť emóciou.

Ovládnutie sveta astrálu cestou sveta mŕtvych.

Koncentrácia . Vedieť sa zamerať na to čo je treba riešiť v danej chvíli tak, aby nič iné nebolo na svete.

Tolerantnosť. Voči kolegom aj iným, pretože aj Ty to možno budeš raz potrebovať od iných.

Neutrálny náhľad na vec. Vedieť sa dívať bez emócií. Byť úplne v pohode a nedať vedieť, čo sa v tebe deje. To ti dá možnosť vidieť druhých takých, aký sú skutočne.

Toto všetko sa bolo treba a aj dnes je nutné naučiť sa ovládať tie body ak sa chcete, ktokoľvek, stať tým, čo Vás môže predurčiť byť medzi nami.

Učenie prebiehalo pod pozorným sledovaním a pozorovaním nehmotných bytostí, ktoré obývali múry. Tie múry boli duté. Nie však kvôli nehmotným bytostiam, ale pre ….. no nazvime ich škriatkovia. Boli to miniatúrne bytosti a spoločne obývali múry.

Starosťou nehmotných bytostí bolo neustále monitorovať dianie vo vnútri hradu.

Teda adeptov, čo sa prišli učiť.

Boli to bytosti zo sveta tieňov. A tí sledovali všetko tak, že ste to nemali šancu postrehnúť.

Žili v múroch spoločne so škriatkami a mali schopnosť vidieť cez múry, akoby tam nič nebolo. Predstavte si, že sa viete dívať cez múr tak aby ste ho vnímali a predsa nevideli. Vedeli sa cez múr dostať von tak, že ste mali dojem, že sú to éterické bytosti. Mali však hmotné telá, ktoré menili molekulárnu štruktúru. (Tu mám na mysli škriatkov, nie tých zo sveta tieňov.)

Škriatkovia zase boli strážcami, ktorí sledovali dianie všeobecne a dávali do pohybu strážcov, ktorí strážili a bojovali vonku.

Ich zariadenie bolo, ako všade na svete. Mali svoje rodiny a mali svoje domovy.

To všetko tam v múroch. Ich poslaním bolo dávať na všetko a na každého pozor.

Nič a nikto neunikol ich pozornosti. Bola to vnútorná ochrana proti nepriateľovi, ak by sa dostal do vnútra. Ich mlčanlivosť však bola skutočná ak sa nič nedialo.

Bolo zachované súkromie každého. Súčasne monitorovali dianie vonku a v okolí hradu.

Boli riadení výsostne najvyššími predstaviteľmi hradu.

Adepti boli, dá sa povedať zmes ľudí, ako aj hybridov. Boli to tí, čo verili, že spolužitie rôznych civilizácií je možné. Ľudstvo tej doby totiž vyhlásilo vojnu všetkému a každému, čo nebolo totožné s nimi. Osobne si myslím, že tomu tak je aj teraz.

(Porovnám to ku dnešnej rasovej, či štátnej neznášanlivosti.)

Preto naši učenci vytvorili hrady a pevnosti. Zmenili ich štruktúru a tvar.

Predtým, ako už iste viete, sme obývali aj pyramídy, ale tu sa bolo treba maskovať a chrániť na inej úrovni.

Jedinci, ktorí sa prišli učiť, začali so svojimi telami. Potom, čo sa nabažili sveta okolo seba, sa pristúpilo k výučbe. Tá však nespočívala vo forme ja prednášam a ty počúvaš, ale vo forme spolupráce.

To znamená, že od prvopočiatku to bola výmena informácií.

Ja som napríklad čosi povedal a ukázal a následne po vyskúšaní študentmi (ako ich ináč nazvať) som počúval ich teóriu pochopenia a diskutovali sme o tom.

Nebolo sa treba dogmaticky čosi učiť, išlo o výsledok.

(Treba tu ešte povedať, že práve tu učili a pôsobili určitý čas aj tí, čo ich niektorých poznáte, ale oni si to nepamätajú.)

Nie je totiž dôležité, či ten úkon sme pochopili tak, či onak, ale dôležité je to, či to vieme urobiť. Je to, ako keď ľaváka učíte písať pravou rukou.

Je mi jedno, či to napíše ľavou, alebo pravou, podstatné je či to napíše správne z môjho uhla pohľadu.

To dnes učitelia asi mnohokrát kvôli byrokracii nechápu.

Pre upresnenie:

Učil som jedného žiaka, aby si vedel uvoľniť telo. Vysvetľoval som postupnosť.

On to začal skúšať a zrazu to všetko robil odzadu. Tam, kde som ja končil z uvoľňovaním on začínal. Jeden môj asistent ma upozornil, že to robí opačne, ale nechal ho tak.

Ja som sa na to opýtal jeho a ostatných žiakov. Ich názory sa rozchádzali.

Viacerí sa však zhodli na tom, že úkon treba robiť tak, ako ho učím.

Ja som sa postavil na stranu toho, čo to robil naopak.

Pretože, keď jemu to vyhovovalo tak a urobil úkony presne, len v opačnom slede a dosiahol ten istý výsledok, je to to isté.

Pozor, však nie vždy a vo všetkom. Práve preto sa treba vždy vedieť správne rozhodnúť a vysvetliť každému, prečo ste to, či ono zmenili.

Nie sme všetci rovnakí a nie všetko nám vyhovuje rovnako. No ak dosiahneme správny výsledok, bude to poukazovať jednoznačne vo Váš prospech.

Potom sa učili vedu lekársku, ako aj chémiu ako aj iné tajomstvá energií.

Mnohí sa pýtate, ak ste boli takí dobrí, ako je možné, že ste sa dostali sem, kde ste?

Ale pravda vyzerá trochu ináč. To Vy ste sa dostali vďaka nám sem hore kde sme my.

Ak sa vám podarilo všetko zvládnuť, tak ste postupovali smerom dole.

Až do najtajnejších podzemných miestností. Tam sa odohral rituál zasvätenia a stali ste sa súčasťou života, ktorý sa nedá ani opísať.

Samozrejme skúsim to.

Podzemie bolo v skutku utajené. Malo rôzne sekcie a ukryté miestnosti.

V hĺbke sa diali ďalšie pokusy. Boli tam tak isto miestnosti s vybavením, ako hore. Tam sa však presúvali tajomstvá, ktoré bolo treba chrániť viac. Hore totiž pracovali vedci, ktorí boli mnohokrát vpustení zo sveta ľudského. Boli to ľudia, ktorí sa nemohli uplatniť vo svete ľudskom, pretože hlúposť vladárov ľudských by ich bola zabila.

(Vladári boli mnohokrát v rukách našich nepriateľov z paralelných svetov .)

Bola medzi nami dohoda: Mali k dispozícii všetko, čo sa dalo poskytnúť a pracovali na tom na čom chceli. Ich objavy však boli zachované u nás a oni ich nepustili von.

(Samozrejme časom sa všetko aplikovalo vonku, ale to všetko muselo dozrieť.)

Tí, čo išli dole do podzemia sa tam ešte zdokonaľovali. Tie objavy však neostali len v podzemí, ale boli použité všade tam, kde sa dali aplikovať, ako pomoc národom a všetkým tým, čo potrebovali pomoc.

Je to možno chyba, že sme nechceli bojovať, ale to je teraz úplne jedno.

Mali sme prostriedky aj možnosti zničiť všetko ľudstvo, ale uvedomovali sme si, že ľudstvo sa stalo hračkou v rukách ešte nebezpečnejšieho súpera a vyhladenie ľudstva by ten problém aj tak neriešilo.

Poďme teraz troška ďalej.

Uvedení žiaci prešli prípravou a stali sa plnohodnotnými majstrami svojich oborov. Boli tam lekári, chemici, ako aj konštruktéri, či poslovia, ako voľakedy v dávnej zemi.

Prišiel čas, aby sa rozhodli, ako ďalej. Boli pustení, či vrátení do sveta.

Ich cesty sa rozišli rôznymi smermi . Mali sa po určitom období vrátiť a rozhodnúť sa, či pôjdu dole a prejdú zasvätením, alebo sa vrátia do fyzického života.

Tá doba bola približne tri roky. Po troch rokoch sa bývalí žiaci vrátili, aby oznámili svoje rozhodnutie. Schádzali sa v priebehu troch dní. Po príchode posledného sa všetci zišli spolu vo veľkej sále. Uvítanie bolo srdečné a úprimné.

Ich egá boli stabilizované a nemali dôvod na žiarlivosť voči sebe.

Každý z nich študoval to, čo chcel a za výdatnej pomoci ostatných.

Tak teraz, keď sa zišli, ich zvítanie bolo práve preto také úprimné.

Po chvíli sa však utíšili a pustili sa do meditácií. Vedeli, že je to zrejme jedna z posledných meditácií ktorú konajú spoločne v tomto zložení. Meditácia nebola za účelom toho, ako to poznáte, ale za účelom prenesenia sa do iných častí sveta a svetov paralely kde zažili to čo sa nedá opísať, pretože to boli ich pocity a spomienky spojené so zážitkami. Ja som sa iba prizeral a bol som vždy opodiaľ, pretože som ich sprevádzal iba vo forme strážcu.

V meditácii sme prešli spolu spomienkami na všetko, čo spolu prežili, ako kolektív.

Tie spomienky mám v sebe do dnes a to prešli už stovky rokov. Videli sme spoločne všetko rovnako tak, ako sme to prežili. Každý deň každú minútu. Nič nám nebránilo v týchto spomienkach.

Čas sa pre nás vtedy zastavil. Nič nebolo dôležitejšie, ako naše stretnutie.

Toto cestovanie a spomínanie trvalo dlho. No všetko sa raz skončí.

Po meditácii sme sa na seba hodnú chvíľu dívali bez slova. Občas preletel úsmev na tvárach a to bolo jediný prejav, aký sme dali najavo.

Počas toho všetkého som sa díval na nich a uvedomoval som si čoraz jasnejšie, kto sa ako rozhodol. To však museli vysloviť oni.

-Tak kolegovia: Ako ste sa rozhodli?

Ako prvý sa ozval Sur.

(mená môžu a nemusia byť totožné. Ich podobnosť s kýmkoľvek môže byť čisto náhodná)

-Ašarat. Ja som sa rozhodol, že sa vrátim von medzi ľudí. Stal som sa dosť uznávaný a myslím, že to, čo som sa tu naučil, dokážem viac aplikovať tam aj v prospech…… .

Som lekár a vonku zúri zvláštna choroba. Je čas sa jej postaviť.

-V poriadku Sur. Tvoje rozhodnutie je správne. Si dobrý vo svojej profesii.

Zober si znak a nos ho u seba. Komukoľvek ho dáš a pošleš za nami bude vítaný.

Tu sú ďalšie adresy kolegov, ktorí patria k nám, aby ste si mohli pomáhať v prípade potreby.

Takto by sme mohli pokračovať. Ak však dovolíte postúpime trocha ďalej.

Všetci sa vyjadrili, ako sa rozhodli ďalej. Niektorí sa rozhodli odísť a iní zase ostať.

Nik z nich nebol zvýhodnený ani ukrátený. Práca má zmysel len vtedy ak vidíte jej zmysel.

A tí, čo odišli von, našli tam zmysel a využitie toho, čo sa naučili.

A práve tu je odpoveď na mnohé objavy ľudstva.

Tí čo zostali, sa pobrali do podzemia.

To však trocha neskôr.

Priatelia ešte mali pred sebou pár dní voľna na to, aby sa mohli porozprávať a vymeniť si navzájom skúsenosti, už ako kolegovia.

Prežili spolu znovu chvíle žiakov, teraz sa však v roli učiteľov striedali oni.

Bol to vskutku zaujímavý pohľad.

Boli, ako malé deti. Nespútaní a šťastní. Jeden druhého informovali o všetkom, čo sa naučili.

Prišiel však čas na posledné stretnutie vo veľkej sále.

Všetci prišli akosi skôr, aby sa mohli pripraviť. Dívali sa na seba a v ich očiach sa zrkadlili rôzne pocity. Po ukončení záverečnej meditácie som skonštatoval, že ich puto nič neroztrhne. Mnohým, ak nie každému, sa zrkadlili oči. Posledný raz sa objali a tí, čo išli von sa pobrali. Nasadli na kone a odcválali na rôzne strany v rôznych skupinách, aby sa niekde po ceste rozišli aj oni.

Tí, čo zostali sa usadili. Ich púť sa na čas zastavila práve tam, kde boli.

Bol však v tom jeden veľmi podstatný rozdiel. Mali prístup aj na prvé podlažie ku kolegom, ktorí tam pracovali. Chodili voľne a vymieňali si skúsenosti s kolegami.

Toto trvalo do doby, kým som ich znovu nezavolal.

Kolegovia, je čas pre Vás, čo ste sa rozhodli ostať, postúpiť dole do podzemia.

Vy ste sa rozhodli ostať a držať tajomstvo spoločnosti práve tu. Prejdeme teda dole kvôli zasväteniu. Tam sa vám odhalia iné tajomstvá. S nimi budete riešiť a pomáhať kolegom, ktorí sú vonku tak, ako sa to dole naučíte. Je na Vás, čo z toho budete vedieť aplikovať a na Vás je rozhodnutie v každom okamihu, ktorý príde.

Zostúpili sme do podzemia. Nie však schodmi, či výťahom, ale ako nehmotné bytosti.

Dole sme si znova zhmotnili telá. Príprava na zasvätenie trvala krátko.

Jednalo sa vlastne len o poslednú prísahu a odovzdanie určitých schopností do rúk týchto našich kolegov. Aby mohli plnohodnotne riešiť veci, čo ich čakajú.

Prísaha prebehla veľmi podobne, ako ju poznáte Vy noví kolegovia.

Bola iná možno v texte a atmosfére i miesto bolo zariadené.

No a ešte aj rituály boli rozšírené i program prejednávaní rôznych záležitostí.

Všetci splnili aj tieto posledné podmienky a stali sa tým čím sa chceli stať.

Bytosťami, ktoré sa pohybovali v paralelnom svete podzemia.

Poznali tajomstvá sveta dole, ako aj tajomstvá sveta hore.

Tí čo sa dostali von aj tí čo sa dostali do podzemia sa dočkali toho po čom túžili.

Tak, ako som sa dočkal aj ja.

Tagy: dávna história, Mágia, mágia v minulosti, zabudnutá história