Vážení priatelia dovoľte, aby som vás voviedol do svojich spomienok v ktorých opíšem to, ako sme sem vlastne prišli. Prišli sme zo vzdialenej časti vesmíru a dorazili sme sem na túto neobývanú planétu. Neobývanú z pohľadu ľudského, pretože človek v tom čase neexistoval.

Za to tu však bol život a to v taký, že spomienka naň aj teraz vyvolá emócie vo mne, ktorý sa len tak nepozastavím nad čímkoľvek. Bolo tu neskutočne krásne a všetko tu kvitlo a voňalo rôznymi vôňami. Rastliny, ktoré neviem pomenovať, pretože drvivá väčšina z nich dnes už nerastie. Jednoducho preto, že sa zmenila klíma a ony sa tiež prispôsobili podmienkam novej klímy. Vám som, ale teraz sľúbil spomienky na cestovanie po vesmíre a opis príchodu sem. A aj to, prečo sme sem prišli.

Pri tejto príležitosti sa pokúsim opísať Vesmír svojím pohľadom a tak, ako som ho ja spoznal videl a hlavne precítil, lebo jeho veľkoleposť je úžasná.

Čo sa však dnes ešte dá o vesmíre napísať? Veľa a predsa nič, pretože denne, poprípade po nociach sa ku vesmíru dvíhajú predĺžené ruky a oči vedcov celého sveta a informujú svet o dianí tam hore.

Ja sa tiež pokúsim povedať čosi, ale znovu svojím štýlom a spôsobom.

Pár riadkov a nič viac, preto, lebo viac sa buď to nedá, alebo neviem. Pravda o tom je tam kdesi v hlbinách vesmíru.

Leteli ste už aspoň raz v duchu do hlbín vesmíru? Precítili ste už pocit, že či letíte hore, dole, rovno je to to isté? Pretože kedy, je to hore, alebo dole, dopredu, či dozadu?

Má vôbec vesmír smer, ako taký?

Nie, to len ľudstvo si umelo vyznačuje na mape súhvezdí to, čo nazve smerom a ohraničením. Ľudská podstata nedokáže pojať do svojho vnútra tú bezhraničnosť akým Vesmír bez pochýb je.

A v čom spočíva jedinečnosť vesmíru?

V jeho hĺbkach! A v nedotknuteľnosti, ktorú si ešte pred ľudstvom udržuje!

Vo vesmíre sa určite vyhnete tomu, čo postihlo niekoľko mojich blízkych priateľov.

Bol som pri nich vtedy, keď sa to, čo opíšem dialo.

A potom už Vás odvediem do hlbín vesmíru.

To čo budete čítať možno na prvý pohľad nemá súvis s tým, čo som sľúbil, že napíšem, ale má to svoj veľký význam, prečo to opisujem práve tu. A ten význam spočíva v tom, že Vy sa sami donucujete ku tomu, že budete musieť ujsť tak, ako aj my sme ušli pred skazou a za pokojom pri konci života. Podstatný rozdiel, ale je v tom, že my sme ušli pred inváziou a Vy budete utekať sami pred sebou a svojimi nezvládnutými emóciami, ktoré Vás neustále vedú do nezmyselných vojen a konfliktov. My sme sa dostali sem a Vy možná sa dostanete zase tam, kde sme mali kedysi my domov.

Mnohí mladí si teraz neviete uvedomiť, čo znamená v pokoji umrieť a mnohým je to proste úplne jedno. Ale príde doba, keď si to niektorý určite uvedomíte a možno práve kvôli tej poslednej chvíli precestujete veľa kilometrov po Zemi a investujete mnoho energie a finančných prostriedkov, pretože v pokoji a vo vyrovnaní odísť je to, čo si prajem aj ja, keď ku tomu má dôjsť. Kedy však sa mne podarí takto odísť? Možno sa to už nedá, ale ja aspoň mám spomienky aké to bolo keď sa dalo. A prečo miešam spomienky na nekonečný Vesmír s týmito spomienkami na smrť?Pretože som tu nechal časť posolstva a samozrejme je na Vás, aby ste hľadali znova tak, ako stále, čo som ukryl do týchto riadkov. A ak budete pozorný podarí sa Vám  nájsť to, čo som tu nechal, ako ďalšiu časť posolstva.

A aj preto, že Vesmír a Smrť majú ku sebe neskutočne blízko.

Aby som Vám teda trocha priblížil moje spomienky na pokoj tej chvíle spomeniem svojich dávnych priateľov. Ich pocity z tej chvíle, keď ich sila smrti zastihla. Musíte sa ale cestou mojich spomienok vžiť do ich pocitov, aby ste vedeli aspoň trocha pochopiť tú jedinečnosť toho, čo sa neopakuje.

Boli to: starý Indián (tak ste pomenovali pôvodných obyvateľov Amerického kontinentu), domorodec z Amazonských pralesov a ďalší bol v Africkej buši.

Tu a tam sa tu ešte nájdu kmene, ktoré sa nestretli s civilizáciou a jej vymoženosťami a ničiacimi prvkami svojej epochy, pretože nikto nedokázal tak voči svojim druhom použiť výdobytky techniky, ako ľudia proti ľuďom.

Ja teraz stručne opíšem tých, čo sa už stretli s Vaším poňatím civilizácie.

Žili osemdesiat a viac rokov, a teraz na sklonku svojho života sedia, alebo ležia a spomínajú. Každý z nich spomína na svoje detstvo, keď ešte Vás nepoznali. Ako sa  bezstarostne hrávali, ako rástli, dospievali. Zápasili s prírodou tak, že ju súčastne chránili, pretože bola ich domovom a aj zdrojom obživy. Keď však šediny začali pokrývať ich povrch hlavy prišli cudzinci.

So svojimi bohmi a vierami. Začali ich presviedčať a tí ktorí sa nechceli nechať presvedčiť boli pozabíjaní. Začali plieniť a ničiť prírodu, ekologický systém a ich kultúru.

Nevedeli pochopiť ani teraz prečo, ich chceli meniť v ich vlastnom svete. To predsa oni prišli a neprispôsobili sa. Začali plieniť a ničiť, hoci tí, čo tam bývali im nijako nedali dôvod pokiaľ neboli napadnutí. Žili svoj život tak, ako od vekov.

Teraz starci sedeli a uvažovali nad tým čo sa za dvadsať rokov, zím, či dažďových období všetko zmenilo.

Uvažovali, čo bude a ako budú žiť ďalšie generácie.

Videli, ako postupne bude ich rod, tradície a všetko miznúť, pretože prišli títo s novým bohom a náboženstvom. Vôľu toho svojho boha potvrdili smrťou z pušiek a diel.

Počas masakrov nezabudli zdôrazniť, ako veľmi im záleží na ich dobre a, že zabíjanie v mene boha prestane, pretože ich boh si nepraje zabíjanie. Ale keďže oni uznávajú toho nepravého tak sa to musí zmeniť !!!!

Ale vraj Boh je len jeden. Tak koho to uznávajú? Veď tvrdia, že iný nie je, tak prečo nás kvôli tomu zabíjali? Len preto, že sme ho inak pomenovali? Zato, že ho o pomoc prosíme inak a inými slovami?

A čo keď sa nám ukázal práve v tejto podobe? Kresťanstvo hlása mier spolu s rozsievaním smrti, presne tak, ako aj Islam ……. .

Prišli zo svojimi pravdami a nevolali sme ich. Priniesli smrť a plač. Na slovách o pokore a porozumení niesli smrť tých, čo žili tak, ako to chcel boh, ktorého uctievali presne, ako kresťania. A ktorí tvrdili, že boh je len jeden. Boli slepí aj hluchí, pretože chceli vidieť a cítiť krv. Boli zbabelí a podlí, pretože sa stále skrývali za niekoho. Neprosili svojho boha o pomoc ako kedysi títo starci, ale svoj chtíč po krvi a pôžitku zo zabíjania, znásilňovania skrývali za svojho boha. To oni sa skrývali zaňho, aby zakryli pravdu mnohokrát pred sebou samými.

Starci sedeli a na sklonku svojich posledných chvíľ sa upriamili na myšlienku, ako pokojne umierali ich predchodcovia, ktorí sa nemuseli zamerať v posledných minútach na takéto myšlienky a mohli umierať v pokoji so svojimi životnými spomienkami naplnenými radosťou nad prežitým životom.

Ich vnútro zapĺňal smútok z týchto spomienok. Bolesť sa im vkradla do sŕdc pri uvedomení si toho, ako málo stačilo, aby sa nemuseli dožiť tohto okamihu, pretože stačilo veľmi málo ku tomu, aby stihli dožiť svoj život v kľude a umrieť, ako ich predkovia.

V určitej chvíli sa však im do týchto myšlienok začalo čosi predierať.

Najprv to bola myšlienka a potom uvedomenie si toho, že to je viac, ako myšlienka.

Bola to vízia toho, ako sa to všetko skončí.

Videli zánik tejto planéty. Videli, ako sa ľudia prestali naháňať a drancovať, až na výnimky, pretože spoznali pravdu. Planéta sa rozpadne a ľudia nemôžu dožiť a umrieť v pokoji, ako ich predkovia.

Videli, ako sa planéta zo stredu rozpadávala. Bolo vidieť veci, ktoré sa nedali pochopiť.

Ľudia lietali, akoby vo vzduchoprázdne. Bolo vidieť, ako mŕtvy vylietajú von z hrobov aj s truhlami. Strach tých, čo ešte žili bol ešte podmienený tým krikom a zúfalstvom, čo vznikal pri spoznaní tohto definitívneho zániku toho, čo sa volalo planéta Zem.

Uvideli aj príčinu tohto nešťastia. Bola to sila, ktorú vytvorili tí, čo chceli ovládať a ovládnuť práve takouto silou všetko a každého v mene ……… .

Starci sa však po tomto videní vrátili späť do najkrajších chvíľ svojho života.

Preciťovali tie pocity a s týmito pocitmi sa začali pozerať okolo seba.

Pozerali sa na všetko okolo seba, na veci, ktoré im boli tak blízke v ich živote a ukladali si to všetko do svojej pamäte, aby aj po smrti si to mohli pamätať. Nebolo to však z dôvodu toho, že ľutovali to všetko zanechať tu, kvôli chamtivosti, ale kvôli rozlúčke, ktorá práve prebiehala v ich vnútri.

Lúčili sa takto so všetkým tým pekným, čo ich sprevádzalo tu v tomto živote.

Zamýšľali sa nad tým, ako a kedy sa vrátia. Ako to napraviť, čo hrozí ľudstvu, keď už nedokázali zachrániť svoju kultúru a svoj ľud.

Pomaly začali od nôh pociťovať jemný chlad. Ten pomaly postupoval smerom hore a až nakoniec dosiahol plecia. Starci sa pousmiali a tento úsmev im zostal, pretože to bol posledný úsmev, ktorý venovali tomuto svetu. Chlad došiel ku vrcholu a oni v pokoji a harmónii sa odobrali tam, kde ich to už ťahalo niekoľko posledných minút. Ich život sa predsa skončil ako – tak v harmónii.

Dokedy však tak bude aj u tých druhých? Dokedy budeme môcť odchádzať aspoň trocha v takejto harmónii? A kedy príde ten zlom, keď Vám takýto rôzny dobrodinci zničia možnosť aj posledného odchodu z tejto etapy života tam kam patríte?

Všetci sa budeme musieť raz pobrať, aby sme sa mohli vrátiť.

Teraz sa však vnesme do tajomstiev a hlbín vesmíru inak.

Aký vlastne Vesmír je? Nespútaný a veľkolepý. Aspoň teda z môjho pohľadu.

Rád letím Vesmírom len tak pre potešenie.

Letieť napríklad vo vesmírnej lodi, ktorú si sami riadite a jediný tvor, ktorý s vami komunikuje je super inteligentný počítač, je niečo, čo sa nedá nahradiť a porovnať s ničím.

Moja vesmírna loď bola vybavená takýmto super počítačom, ako aj inými prístrojmi.

Aká vlastne bola? Nuž jej tvar sa prispôsoboval práve tomu v akom prostredí sme sa nachádzali. Podľa toho som určoval presné rozmery a tvar.

Keď som sa vydal na cestu moja loď mala rozmery: dĺžku stoštyridsaťosem metrov a šírku šesťdesiat metrov.

Jej vnútro bolo zariadené počítačom, teda bolo riadené počítačom a vytvorené špeciálnou technológiou akú ľudstvo ešte nepozná. Všetko sa dalo pozmeniť a poprípade úplne zrušiť.

Keď som vyštartoval z domovskej základni, tak ma chvíľu bavilo chodiť po celej lodi a pozerať, kontrolovať všetko, hoci to bolo úplne zbytočné vzhľadom na to, že moja loď bola plne automatizovaná.

Toto ma bavilo pár dní. Moju loď sme vyvíjali na planéte, ktorá už neexistuje.

Bola vyvinutá na prekonávanie hyper priestorových vzdialeností. Dokázala čeliť rôznym zrážkam a bola aj po bojovej stránke vybavená na špičkovej úrovni.

Prečo som bol na nej sám? Pretože ma mala dopraviť na konkrétne miesto vo vesmíre. Ostatní sa rozhodli ísť na iné miesta a súčastne tí, čo išli tým istým smerom sem ku tejto planéte šli na svojich lodiach, pretože to bolo viac bezpečné. Vlastne som nebol úplne sám, mal som naložené telá tých, ktorí sa mali vrátiť medzi nás až na novej planéte. Vedel som ich uviesť do stavu života kedykoľvek som to potreboval. Boli v tom stave kvôli prevozu. Kto to bol a prečo sa tak prenášali uverejním na inom mieste.

Takže teraz letím. Som vo svojej lodi sám a komunikujem len s počítačom. Len? Tento vynález je viac, ako počítač. Po niekoľkých dňoch som mu vydal pokyn aby si vytvoril program, ktorý nebude analyzovať len, ako počítač, ale nech má možnosť cítiť a konať aj na základe pocitov tak, ako ja. Odmlčal sa, teda jeho časť, ktorú si vyčlenil na to, aby to vyriešil.

Po niekoľkých hodinách mal toto vybavené a myslím, že toto bola najťažšia vec, ktorú kedy musel riešiť.

Takto spoločne sme prekonávali priestor a čas.

Raz ma napadlo opýtať sa, či ten tvar, ktorý loď má nám vyhovuje.

V pohode odpovedal: Nie nevyhovuje.

Teraz prejdem na našu komunikáciu:

Prečo nám náš tvar nevyhovuje?

Pretože vzhľadom na dynamickosť a energetickú záťaž, ktorú vyrábame sme vnútorne viac zaťažený. Ak zruším určité sektory nemusím vytvárať určitý výkon energie a túto časť môžem využiť na iné účely .

Dobre teda, zmeň tvar a všetko čo nie je nutné proste zruš.

Môžem pozmeniť našu veľkosť a tvar?

Prečo, veď sme všetko navrhovali tak, aby to bolo čo najviac optimálne.

Áno, ale podľa mojich vyhodnotení to zaberá ďalšiu časť energetického zdroja. A okrem toho budeme ešte rýchlejšie napredovať.

Dobre, máš súhlas, konaj, ako uznáš za vhodné.

Hotovo, loď je upravená podľa toho v akom sme teraz priestore.

Dobre. Je niečo na obzore?

Vo vzdialenosti jednej QH je meteorický roj. Môžeme cez neho preletieť priamo, náš štít to nepoškodí.

Vleteli sme teda do toho roja. Iste ste videli niekoľko takých ukážok vo filme, ale nie je to pravda. Pravda je úplne iná a fascinujúca.

Uprostred roja je zmes rôznych vibrácií, ako aj farieb. Roj si každý predstavuje ako kusy čohosi, čo len tak letia vesmírom, ale nie je to vždy tak. Tento bol zaujímavý aj tým, že za sebou nemal nič, teda myslím na ten prach a všetko čo za sebou zvyknú roje ťahať.

Majú totiž svoju príťažlivosť, ktorá priťahuje z okolia menšie kúsky a tie tvoria akoby chvost toho všetkého.

Tento však bol celistvý, podlhovastého tvaru a jeho príťažlivosť bola tak silná, že sám seba do seba pohlcoval. Inak povedané každý kus mal svoju gravitáciu a leteli priestorom nezávisle od seba. Správali sa ako magnety, ktoré sa určitou stranou priťahujú a druhou odpudzujú. Niektoré kusy do seba narážali a vybuchovali. Menšie kusy sa v tom virvare roztápali od teploty, čo vznikala. Do toho sme sa pritrafili my a mnoho kusov sa proste odrazilo a spôsobilo zrážku ďalších kusov o seba.

Je pravda, že mnoho kusov narazilo do nás, ale tie sa odrážali od nás bez toho, aby na lodi zanechali čo i len škrabanec.

Keď sme preleteli týmto rojom dal som si premietnuť to, čo som videl a díval som sa na ten roj znova a znova. Bolo to veľmi zaujímavé a poučné. Bola tam aj jedna anomália ohľadom teploty. Po výbuchu vzniklo obrovské teplo, ktoré menšie kusy roztápalo a o malú chvíľku už po teplote nebola ani stopa. Vo chvíli teplo vystriedala teplota, ktorá bola nemerateľná, lebo nebolo zima ani teplo proste nebol nič. Viem to, ale neviem to pomenovať. Myslím však, že Vaši vedci to raz rozlúsknu.

Potom sme leteli dosť dlho, dá sa povedať sami. Za týmto rojom totiž neletelo nič a bolo tu fakticky prázdno. Nemám na mysli, že som nevidel ani jednu hviezdu, ale boli a aj sú tak ďaleko od seba, že to bola skutočná samota.

Medzitým som si krátil čas tým, že som sa s počítačom bavil o lodi a vesmíre ako takom.

Občas som vyšiel von do priestoru. Nie ako dnešný kozmonauti, ale na menšom stroji.

Vychádzal som hlavne preto, že som si sám chcel určité veci overiť, ohľadom plášťa lode.

Keby som bol vyšiel v skafandri, tak to by som bol skončil, pretože aj vesmír je miestami dosť rozličný. To však Vaši kozmonauti ešte len zistia, že to tak je.

Po týchto výletoch som sa čoraz viac spoliehal na svoju loď a na počítač.

Mimochodom dal som mu meno, lebo sa mi zdalo čudné volať ho len tak, počítač, a keďže sa naučil vnímať pocity plne mu to vyhovovalo. Po čase nadobudol aj tvár ktorá sa mi zobrazovala na obrazovke.

Dni cez ktoré sa mi nechcelo nič robiť som občas prespal. Je to divné. Nie preto, že som si tam vedel regulovať spánok tak, že som spal mnoho dní a nocí a nespal som tak isto dlho. Tu na pochopenie, tam noc a deň nie sú. Nemalo to nijaký vplyv na mňa. Vnútri lodi totiž čas stál. Len dej sa odvíjal tam vonku. To znamená, nech sa vonku dialo čokoľvek, vnútri to bolo len cestou projekcie. Nič sa nedialo s ničím, čo sa dnu dostalo, bolo v takom istom stave v akom sme to tam dali.

Toto bolo zabezpečené tiež špeciálnou technológiou.

Nič vraj však netrvá večne. Pokoj bol narušený a začalo sa mierne trápenie.

Zachytili sme signál, ktorý hlásil nebezpečenstvo. Moju loď zamerala iná loď. Mne dobre známa. Patrila do inej galaxie a napadla našu planétu už mnoho krát.

Vtedy  nastala pre mňa chvíľa pravdy.

Loď, ktorá sa rozhodla ma napadnúť bola špičkovo vyzbrojená. Ja som sa pustil do okamžitého aktivovania zbraní. Dovtedy boli v stave kľudu a neboli vôbec vyskúšané.

Nebolo ich kde skúšať. V našej galaxii sme si nerobili škodu tak, ako Vy tu na Zemi.

A iné galaxie sme nenapádali.

Príprava prebehla našťastie bez problémov a zbrane sa dostali do pohotovostného režimu v časovom harmonograme, ako sme to predpokladali.

Silu zbraní som určil ja. Počítač mal síce námietky, ale rozhodnutie bolo na mne.

Po prvom útoku, ktorý nezničil loď len vďaka tomu, že súper tiež zle nastavil silu zbraní, som toto ponechal na počítač. Jeho zhodnotenie bolo správne a nepriateľská kozmická loď po prvom varovnom demonštrovaní sily zmizla v hlbinách vesmíru.

Od tej doby som sa do ničoho viac – menej nestaral. Pochopil som, že je lepšie sa občas spoľahnúť na techniku, najmä ak sme si ju sami vybudovali.

Takto s takýmito drobnými potýčkami som pokračoval vo svojej púti Vesmírom ďalej.

V určitý čas však na mňa čakala ďalšia zaujímavá skúška.

Došiel som ku zaujímavej anomálii. Vy ste to pomenovali, ako čiernu dieru. Neviem síce prečo, lebo mne to ako diera nepripadalo. Skôr by som povedal, že to vyzeralo akoby zvláštny magnet. Tento mal tendenciu priťahovať ku sebe všetko, čo letelo okolo.

Najprv som myslel, že cez to preletím a uvidím, čo sa udeje. Po chvíli som však zistil, že preletieť sa nedá. Pôsobilo to, ako prapodivný ničiaci mlynček, čo všetko zošrotuje.

V poslednej chvíli sa však toto čosi uzavrelo a prestalo to pôsobiť príťažlivosťou.

Obletel som okolo toho a skúšal čo sa udeje. Neudialo sa absolútne nič. Podľa môjho odhadu je to proste  energetický zhluk, ktorý sa v určitom čase za presne nezistených podmienok chová tak, ako magnet a po čase je akoby bez života.

Každopádne však  v okolí takýchto miest sa oplatí pomotať.

V tesnej blízkosti sa totiž po čase začala tvoriť iná anomália. Priestor sa začal rozostupovať. A to doslova. Predo mnou sa akoby otvoril vesmír do vesmíru.

Trvalo to pár sekúnd a tento úkaz sa začal zatvárať. Moje rozhodnutie prišlo ihneď. Preletel som do toho nového čohosi. Za nami sa priestor uzatvoril a my sme boli v časti ktorú sme nevedeli definovať. Teda ja a počítač. Totiž, ako sme leteli robil neustále nejaké analýzy a takto sme vedeli určiť kde a koľko sme od domova. Teraz však zrazu zistil, že sme niekde úplne inde a aj podmienky sú iné. Nebolo tam totožné zoskupenie plynov ani teplota. Totiž tam kde sme leteli bola teplota nemenná a konštantná až na strety s meteorickými rojmi, kde bola teplota iná. Tu však nastalo prapodivná zmena. Videl som vznik Novy a aj jej zánik. Priblížil som sa ku okraju Vesmíru. Okraju? Ste prekvapený?

Aj ja som bol. Ale videl som koniec Vesmíru. Vedel som vyjsť von z Vesmíru takého, ako ho poznáme. A čo bolo vonku? Nič. Proste biely priestor, ktorý sa navonok správal rovnako, ako Vesmír. Bolo tam také divné prázdno. Zrazu som videl, že akoby sa to približovalo ku mne. Ten Vesmír. Pohltil ma do seba a ja som bol späť. Znova som vyletel von a zaletel som ďalej. Pozeral som sa na ten nevysvetliteľný úkaz a nechápal som čo, vlastne vidím a čo sa to tam deje. Mal som dojem, akoby som sa zvonka díval do nejakého miesta, ktoré je zariadené práve tak, ako som to videl.

Môj počítač veľmi rýchlo vyhodnotil situáciu. Nič tu nie je. Dokonca tak dokonale nič, že neexistoval ani bezváhový ani iný stav. Ako je teda možné, že sa kozmická loď pohybovala v týchto priestoroch? Preto, lebo tento stav je matkou existencie všetkého. Z tohto vznikol Vesmír a to čo je v jeho vnútri. Vesmír je jedna ohromne veľká miestnosť rozdelená do rôznych sektorov nezávislých od seba. A v tých sektoroch prebieha tá naša poznaná  nekonečnosť a veľkoleposť Vesmíru. Myslíte teraz, že Vesmír už nie je nekonečný? Ale je. Mne však bola ukázaná jeho materská časť. A kde má tá koniec? Neviem a ak aj viem nepoviem. Treba si nechať drobné tajomstvá aj pre seba, nie?

Tomuto úkazu som venoval veľmi veľa času. Nemal som až tak naponáhlo, aby som si to nemohol dovoliť. A je aj tak možné, že som jediný v tejto galaxii kto toto pozná, bol tam a vie túto skutočnosť opísať.

To biele svetlo nebolo svetlo, ktoré opisujú tí, ktorí majú zážitok z druhého sveta. (Aj túto problematiku opíšem, ale v inej časti)

Toto svetlo bolo prirodzené a bez akýchkoľvek efektov dráždenia očí. Bolo skôr mliekovo biele. Ak ste sa pozreli smerom od Vesmíru videli ste do neskutočnej diaľky, ktorá sa nedala odhadnúť. Veľmi som uvažoval, či sa mám pobrať smerom do tej diaľky a zistiť, či tam niečo je.

Po úvahách som sa rozhodol, že nebudem riskovať a zostanem tam kde som a budem len pomaly spoznávať čo to je.

Chodil som dnu a von z Vesmíru do tej časti Ničoho. Bol som taký fascinovaný týmto poznaním, že veľmi málo chýbalo k tomu, aby som sa tam neusadil. Moje rozhodnutie však nastalo a ja som pokračoval vo svojej púti. Čo ma ku tomu rozhodnutiu doviedlo? Jednak to bola vedomosť toho, že tu nie je to čo hľadám pre svojich kolegov a jednak vec, ktorá sa tam udiala. Bol som vo Vesmíre a zistil som, že rozťažnosť zastala. Inak povedané všetko zastalo. Tým chcem povedať všetko, čo bolo prirodzenou súčasťou Vesmíru. Ja som nebol súčasťou a pohyboval som sa teda voľne, ale nebolo čosi v poriadku. Bol to zo začiatku len pocit, ktorý som nevedel definovať, ale dal som učiniť analýzu cez počítač. Jeho výsledok ma šokoval. Behom krátkej doby začne dochádzať ku rapídnym zmenám. Tá zmena začala aj tým, že kométa, ktorá krúžila na relatívne malej obežnej dráhe sa začala správať absolútne neprirodzene. Začala sa pohybovať vo všetkých smeroch bez akéhokoľvek podnetu a pohyb bol úplne nekoordinovaný. Všetko sa postupne dávalo do takéhoto pohybu až do hĺbky (podľa dnešného merania) jeden a pol svetelného roka. Musel som zostať vonka v tej Ničote. Ale aj tu sa veci začali meniť. Okolie veľmi zvláštne začalo hustnúť. Tento jav je ďalší z tých, ktoré sa nedajú len tak opísať.

Začala pôsobiť určitá zvláštna sila ktorú počítač definoval, ako deštrukčnú pre nás. Táto sila sa dostávala do nášho vnútra a hrozilo, že nás roztrhne z dnu smerom von. Nevedeli sme sa rozhodnúť, čo podniknúť. Okolie sa totiž zhustilo energeticky natoľko, že loď sa nevedela ani len pohnúť. Následne som však dostal určitý nápad, ktorý dostanete fakt len, keď už je všetko jedno. Dal som pokyn vypnúť všetky energetické zdroje okrem toho ktorý je nutný, aby nedošlo ku vymazaniu počítača a jeho pamäte. Tým pádom všetko prestalo existovať a vyplo sa. Tým som však úplne ohrozil život všetkého, čo bolo na palube i keď možno nie celkom v žijúcej forme.

Napätie okamžite začalo meniť konzistenciu a už nepôsobilo tak deštrukčne. Cítil som však určitú nedefinovateľnú silu, ktorá všetko ovládala. Nemohol som nič, len čakať, čo bude ďalej. Postupne som sa upokojil a díval som sa von do diaľky. Najprv som si nič neuvedomoval, až po určitom čase som zistil, že proti mne sa čosi približuje. Bolo to v ohromnej diaľke a približovalo sa to. Po určitom čase som zistil, že je to určitá skupina divných bytostí, ktoré sa stavbou tela podobali nám. Nemali však zelenú farbu veľké oči ani blany medzi prstami.

Boli to bytosti, ktoré sa pohybovali, akoby sa len tak presúvali. Dnes, aj keď si ich viem vybaviť, neviem koľko mali prstov a takéto detaily.  Ich stavba tela sa však dá porovnať s nami, ale boli o niekoľko čísel väčší.

Evidentne boli prekvapený tým čo videli. Teda mnou a mojou loďou. Nevedeli hodnú chvíľu, čo si s týmto votrelcom počať. Našťastie boli mierumilovný a nezničili ani loď, ani mňa. Pozorne si ma poobzerali. Následne ustúpili trocha ďalej a pocítil som, že nedefinovateľná sila  ustupuje. Vesmír sa na určitom úseku  upokojil a v jeho vnútri sa otvoril priestor do inej časti Vesmíru. Vedel som, že mi umožňujú opustiť tento priestor, ale nevedel som tak učiniť bez spustenia pohonu. Chvíľu som rozmýšľal a zrazu som

zistil, že všetko nabieha. Počítač sa nejakým spôsobom dokázal s nimi spojiť. Teda oni sa vedeli napojiť naňho. Toto bola a zrejme aj zostane pre mňa záhada, ako to dokázali. Stretol som mnoho bytostí vo Vesmíre, ktoré sa vedeli so mnou telepaticky spojiť, ale aby sa žijúce bytosti spojili s počítačom tak to ma vyviedlo z miery.

Každopádne sme však opustili priestor Ničoho. Myslel som, že zamierime automaticky do priestoru, ktorý sa pred nami otvoril. Loď však zastala tesne za hranicou Vesmíru. Počítač mi oznámil, že tu sa môžeme ešte zdržať. Tie poskakujúce hviezdy sa ustálili a jediné čo zostalo v chaotickom pohybe bola kométa. O malú chvíľu sa však pohyb upokojil a vyštartovala do novej časti Vesmíru. Nedostala taký pokyn, ale ako sa dostala späť na svoju obežnú dráhu dostala sa von, lebo v jej dráhe sa práve otvoril priestor. Dívali sme sa dosť dlho za kométou. Potom sa priestor začal zatvárať. Znova som sa začal venovať bytostiam na ktoré som na chvíľu akoby pozabudol.

Dívali si na mňa a ja na nich. Nedávali najavo nijako svoje zámery len sa tak dívali. Po chvíli som akoby začal chápať o čo im asi ide. Dali mi najavo, aby som odišiel. Nekomunikovali so mnou telepaticky ani verbálne a predsa som ich chápal. Bola to komunikácia na báze pocitov. Nebolo treba sa zamýšľať, čo hovoria chápali sme sa navzájom. Vysvetlil som im takto prečo a ako som sa tu ocitol. Opísal som im svoju cestu, ako som sem doletel. Vedeli behom krátkej doby všetko o mne aj o našej civilizácii. Jeden z nich sa vzdialil a zmizol tak zvláštne, ako sa vtedy objavili. Ostatní mi dali najavo, aby som počkal. Neviem aká chvíľa prešla do doby kým sa znovu vrátil ich spoločník. Vtedy začali komunikovať telepaticky a vydali pokyn na zapnutie vnútorného okruhu vysielania zvuku. Učinil som tak a hlas ktorý sa ohlásil bol zvláštne mäkký a pôsobil príjemne. Povedali mi určité veci, aj ako sa dostanem ďalej. Tu je časť toho, čo mi oznámili:

Ašarat dostal si sa niekam kam sa ešte veľmi dlho nemal nikto dostať. Nepočítali sme s tým, že civilizácie, ktoré žijete vo vnútri Tmy (Tak nazvali oni Vesmír, zrejme preto, že tam vonku bolo to podivné biele svetlo) sa sem dostanete. Vaša technológia je na dobrej úrovni a preto si sa dostal sem a nezničila sa tvoja loď. Aj tak však je veľmi zaujímavé, že si cestu prežil a nezničila Ťa sila prechodu z tmy do svetla. Zrejme budeš ten, kto má objaviť nový priestor pre stratenú civilizáciu a vrátiť ju späť do života.

Tu však nie je to správne miesto. Musíš opustiť tento svet a prejsť cez ďalšie dimenzie.

Vieme o jeden galaxii kde je možné obnoviť vašu civilizáciu. Za týmto účelom budeš musieť prekonať, ale aj galaxie paralelných svetov a tam sa môžeš pomýliť, lebo uvidíš svet, ktorý si opustil. Bude taký, ako si ho poznal. Nesmieš sa však zastaviť na ňom, pretože ten svet je svetom paralely minulosti. Minulosť patrí do svojho sveta a tým, že ak tam pristaneš zničíš svoju cestu. Ostal by si tam naveky uväznený.

Preto Ti dáme niečo, čo Ti dovolí rozpoznať svet paralely dovtedy kým ich sám nebudeš vedieť rozpoznať a chodiť do nich tak, aby si sa mohol aj bezpečne vrátiť. Pamätaj však, že fyzicky sa tam nikdy nemôžeš dostaviť, preto sa naučíš postupne veci, ktoré Ti dopomôžu na takéto cesty.

Najprv sa však vydaj na cestu a nájdi planétu ktorá je voľná. Život na nej je určený len ako udržiavací a civilizácia na nej je na veľmi nízkej úrovni. Vy všetci však s nimi dokážete žiť v harmónii, pretože si nebudete v ničom konkurovať.

Musíte si však dať pozor na skutočnosť, že tá planéta sa ešte vyvíja a je možné, že začnú vznikať nové druhy života. Aké budú sa nedá vedieť a preto teraz nevieme povedať, či budú v symbióze s vami, či nie.

Veľmi dôležitá vec je skutočnosť, že vaši nepriatelia sa dostanú pravdepodobne za vami aj tam. Ak sa Vám podarí nadviazať mier zavládne v Tme pokoj a Vy sa budete môcť po čase dostať aj sem ku nám. Naša civilizácia na ďaleko vyššej úrovni a nechceme sa dostať do konfliktov. Dokázali sme udržať pokoj a život na nekonečno. Aj v prípade, že sa niekto z nás rozhodne odísť vie sa zase vrátiť. Naša smrť už nie je smrťou, ale určitým bytím. Vy však ste zatiaľ nedošli do štádia, aby ste mohli prísť medzi nás a neohroziť tento náš svet. Vieme, že raz za veľmi dlhú dobu aj Vy dôjdete do tohto cieľa. Bude to však trvať mnoho vašich generačných QH časov. Ak však do času QG dosiahnete mier v galaxii kde budete žiť, môžete reálne dúfať v konečný mier. Vtedy môže nastať ten čas kedy sa môžu naše civilizácie spojiť a žiť spoločne Tma i Svetlo.

Vaša a naša civilizácia sa spoja. Dovtedy však musíte žiť svoj život tam a mi tu. Váš svet Tmy je tak isto veľký a poskytuje všetko tak isto, ako náš svet Svetla. My Vás nenapadneme a ani Vás nebudeme ohrozovať. Nie len kvôli tomu, že žijeme v mieri, ale my vieme aj pravdu ktorá je – ( aby sme sa pochopili to, čo mi bolo povedané preložím tak aby nedošlo ku nedorozumeniu v príklade toho čo na zemi poznáme. Tí ktorí ma hneď nepochopíte si zoberte do ruky Jing Jang a na ňom si predstavte to čo opíšem. )

      Nemôže byť svetlo bez tmy. Nemôže byť pevnina bez vody. Voda bez pevniny. Nemôže        

      byť ostrov bez rybníkov, morí, či oceánov. Nemôže byť dobro bez zla. Zlo bez dobra.

Život večný, bez mieru a poznania pravdy.

Ak toto pochopia všetky civilizácie a dosiahnete harmóniu a mier môžete sa dostať ku prameňu sily večného života.

Kým to však pochopíte nemôžeme sa spojiť a dovtedy nebudete vedieť dôjsť sem ku nám.

Nevieme s istotou, či dokážete rozvinúť vaše civilizácie do takýchto rozmerov, ale ak áno budete vítaní.

Teraz Ti ukážeme smer, ktorý ti treba na to aby si našiel planétu ktorú môžete osídliť vašou civilizáciou.

Nasledovali určité súradnice.

Tak asi toľko sme si povedali. Nuž možno toho bolo aj viac, ale je treba na teraz povedať viac? Tiež si myslím, že nie.

Po tomto oznámení sa začali vzďaľovať. Nepocítil som už to, čo som cítil pri ich príchode. Vesmír zostal, dá sa to tak povedať, pokojný.

Ja som sa viac proste tam už nezdržiaval a pustil som sa do hlbín Tmy, ako nazvali to čo my nazývame Vesmír.

Ponoril som sa do jeho nekonečne konečných hlbín a aj do svojich vlastných hlbín, aby som si ešte sám v sebe prebral to, čo som videl, zažil a počul. Bolo toho veľa, čo mi bolo povedané a tu nie je zverejnené. Potreboval som to sám so sebou prebrať.

Počítaču som nič nepovedal ani som nemusel. Naša symbióza bola taká, že vedel úplne presne, čo chcem.

Veľmi dlho sme leteli a ja som stále bol v myšlienkach tam, u tej veľmi zvláštnej udalosti.

Koniec prvej časti. Pokračovanie už o niekoľko dní.

Tagy: dávna história, zabudnutá história