Vo veľkom lese sedela malá víla na pníčku pri pramienku a držiac si malú hlavičku plakala….slzy sa jej kotúľali po líčkach a dopadali na šatôčky z rosy utkanej. Jej zármutok spôsobil, že aj svetlo, ktoré žiarilo z jej vnútra len poblikávalo a ledva ju bolo vidieť pod lopúchom, ktorý nad ňou skláňal listy. Všimol si ju veľký medveď, ako tak chodil naokolo a zbieral maliny a spýtal sa jej : „Prečo plačeš malá Repôčka ? Čo také ťa tak zarmútilo v takýto pekný deň ? Repôčka sa na neho pozrela a povedala : „ Joj medveď, som tu len tak sama a neviem prečo ma nechali samú tí, ktorím som mala ja pomáhať na ich ceste životom. Všetci sa vytratili bez stopy a ani sa nerozlúčili so mnou, akokeby ma nikdy neboli poznali. Chladne sa odvrátili a odišli lebo vraj majú novú dedinku, kde sa im žije lepšie a že čo sľúbili mne, to už nie je podstatné lebo som im zničila vraj život a že za všetko zlé, môžem ja a tak ma nechcú už nikdy vidieť a nechcú mať so mnou nič spoločné. Veď sme spolu žili veľa rokov a vtedy som im nevadila, neopovrhovali so mnou. Veľký je môj zármutok, lebo neviem, prečo tak učinili, keď mohli mať všetko čo chceli aj tu a ja by som im bola pomáhala vo všetkom…ale odišli a ja som tu len so súrodencami sama ostala v lesíku. Neviem ako to zvládnuť. Medveď jej na to odvetil : „Ano oni odišli, lebo chcú mať vlastnú dedinku v inom lese aby mali svoj vlastný ľud a aby mohli panovať aj oni. Niektoré víly sú už také, potrebujú byť kráľmi silou mocou ale to nie je zlé, je to ich život. Druhý odišli lebo chcú žiť samy a nechcú vás viac poznať a chcú mať kľud svätý. Takto to chodí a na silu ich nevieš udržať, aj keď ti chýbajú.“ Víla sklopila oči a povedala : „ Ja nechcem vládnuť ani panovať a ani neviem ako to treba, tak prečo to musím aj tak robiť ? Veď ma nemajú radi víly v dedinke a smejú sa mi aká som slabá. Medveď sa s úsmevom sklonil k víle a zdvyhol si ju do dlaní : „ Neboj sa ti nič, ja tu budem na blízku vždy a keď budeš potrebovať, tak ja ti pomôcť prídem, len to nevzdaj a víly v dedinke si to ocenia. Ani oni nevedia kade sa pobrať a ako sa správať ale sú to dobré stvorenia a určite ti pomôžu a vybudujete peknú dedinku a možno ju aj rozšírite. Je to len vás všetkých ako to zvládnete a určite nie si sama. Každý má strach ale spolu to zvládnete ver mi. Žite tak, aby ste sa pred sebou nemuseli hanbiť a nechajte žiť všetkých naokolo, pokým vám neškodia a nechcú zničiť vašu dedinku. Proste život je ťažký pre také malé stvorenia ako ste vy víly ale aj medvede to nemajú ľahké, to mi ver. Tak si už utri slzy z líc a ja ťa odprevadím do dedinky, aby si sa necítila tak sama, dobre ? Repôčka si fňukla a utrela slzy z líc a zamrmlala : „ Dobre“ neusmiala sa ale už neplakala a žiara z jej vnútra sa rozsvietila zas…