Alana stála tíško pri okne vo svojom malom byte a pozerala sa von oknom s cigaretou v ruke, ktorá pomaly dohárala…svetlo v byte bolo zhasnuté a plápolala len malá sviečka na stole… ráno sa pomaly blížilo. Rukami sa objala a pohľadom spočinula na nebi…zavrela oči a precítila samotu, ktorú mala v sebe a okolo seba…

nikto jej nevedel pomôcť v jej trápení a ona vedela, že ešte nie je čas na to, aby to skončilo…ešte musí prejsť bolesťou, aby mohla vstať z popola a ísť ďalej životom…cigareta jej dohorela a ona ju vyhodila von oknom, ako vyhodila aj ďalšiu, malú časť spracovanej bolesti, ktorej sa zbavila ale ešte jej ostala hodná časť, ktorú musí spracovať a spoznať, aby ju vedela striasť…pozrieť sa jej do očí a povedať : “chcem žiť ďalej a idem ďalej” …únava bola už, až neznesiteľná…zavrela okno, jemným pohybom zhasla sviečku a pobrala sa do postele, kde ju spánok uvítal a zobral do náručia pokoja…konečne kľud… Po rokoch, sa vrátila do bytu, kde prežila túto udalosť a keď stála pri tom istom okne, už dávno bez toho trápenia, tak sa usmiala a pozrela von, tým istým oknom na oblohu, kde plávali oblaky a vedela, že to dokázala a že život, je plný farieb len nie vždy, práve takých, aké máme radi ale sú to farby našeho života 🙂 …