Raz v noci ma Ašarat zaviedol na jedno zaujímavé miesto, kde sa ponad celý objekt ťahá v úctyhodnej výške akási kovová konštrukcia. Keď sa ma prvýkrát spýtal, či mám chuť vyliezť hore a trochu sa tam poprechádzať, pravdu povediac moc som sa na to necítila. V poslednom čase mám nervy tak trošku rozbité, teraz sa k tomu pridali aj nejaké zdravotné problémy a bola som celkovo dosť zoslabnutá, takže som si vôbec nevedela technicky predstaviť, že čosi také by som mohla prežiť bez ujmy na zdraví. No ale keď sa spýtal aj druhýkrát, tak som si povedala, že keď sa vyskytla príležitosť niečo nové si vyskúšať, tak by bola škoda nevyužiť ju len preto, že si myslím, že to nezvládnem. Človek nikdy nevie, čo prežije a čo nie, kým to nevyskúša. No a kedy je lepší čas na prekonávanie vlastného strachu, než keď ledva stojíte na nohách? 🙂

No a tak som sa ocitla pod mierne zhrdzaveným rebríkom, Ašarat už bol pár metrov nad zemou a tak mi neostávalo nič iné, než sa vybrať za ním. Prvých pár priečok bolo fajn, až na to, že mi z jeho topánok do očí padal prach a malé kamienky. Potom mi postupne dochádzalo, že ten rebrík z dola nevyzeral byť až taký dlhý a nejako samú seba presviedčala, že sa v žiadnom prípade nechcem pozerať dole. Trošku som sa zamotkala, keď som mala z rebríka prejsť na plošinu, lebo sa mi nejako skrížili ruky a potom som spravila najväčšiu chybu – pozrela som sa dole. To bol asi taký prvý moment, keď som sa nejako silou vôle musela donútiť nespanikáriť. Síce som vedela, že keby som sa šmykla, tak mám aspoň akú-takú šancu, že ma Ašarat chytí, ale ten pocit aj tak nebol bohvieako príjemný.

O nič lepšie to nebolo ani keď som sa dostala hore na konštrukciu. Dovtedy som si nemyslela, že sa až tak bojím výšok – teda hĺbok 🙂 Síce nejaký ohromný panický strach z nich nemám, ale je mi to fest nepríjemné a keď môžem, tak sa takým miestam radšej vyhnem. Je to skrátka dosť hnusné, ak človek nie je na čosi také vôbec zvyknutý a nemá bohvieako rád výšky. Tu som nebola príliš ďaleko od takého maličkého šoku..

No a v tom sa Ašarat rozhodol pochodovať krížom konštrukciou niekam preč. Tým pádom som nemala viac času na meditovanie o svojej krátkej životnosti a radšej som sa vybrala za ním. Popri tom som ho prekliala asi iba 5 krát.. 🙂 Chodiť v takej výške a hľadieť si pod nohami cez dierkovanú podlahu rovno dole nebolo nič moc. S každým krokom som musela trošku bojovať sama so sebou, aby som ovládla silou vôle svoje nervy a emócie, aby som udržala na uzde ten strach, ktorý sa snažil rozliezť sa po mojom vnútri. Chvalabohu, celkom sa mi to darilo. Nesmela som sa len prestať sústrediť, lebo vtedy by moja prirodzená bojazlivosť získala prevahu a výsledkom by bol asi celkom nepekný nervový šok. Asi s takýmito pocitmi som kráčala za Ašaratom niekam do tmy…

Na jednom mieste sa zastavil, trošku sme sa rozprávali a potom ma chytil chcel si ma zdvihnúť hore na zábradlie. No samozrejme že som protestovala, ale po nejakej chvíli som pochopila že to nemá význam a že hádam nechce mať na svedomí moju mŕtvolku, no tak čo už. Ale v tom momente moja istota naozaj vyplývala len z toho, že mu 100percentne verím. Nuž, keď toto píšem, zrejme som to prežila v zdraví 🙂

Neskôr chcel, aby som naňho vyslala prúd energie. Ani ma v tej chvíli nenapadlo, že by ma daná neobvyklá situácia mala nejako obmedzovať. Spravila som to čo obvykle, snažila som sa z rúk tlačiť energiu smerom k nemu, a nemala som ani nejaký väčší problém koncentrovať sa. Bolo to celkom v pohode, aj keď ten prúd bol zrejme slabší než by mohol byť. Ale aspoň ma povzbudilo, že veci mi docela prijateľne fungovali aj napriek okolnostiam, fyzickému stavu a nervovému napätiu. Ašarat hovoril, že aj keď toto s mágiou nemá veľa spoločného, je potrebné naučiť sa fungovať a pracovať v akýchkoľvek podmienkach. A tiež je to skvelé na tréning prekonávania svojho strachu.

Postupne som sa začínala trošku prispôsobovať prapodivnej situácii, kráčala som o niečo istejšie a miestami ma to akoby preplo a mala som vo vnútri úplne iné pocity. Bola to absolútna istota, akoby som vôbec ani nebola na nejakom nepríjemnom či neprirodzenom mieste. To sa dostalo k slovu moje druhé Ja, ktoré bohovsky dobre vie, čo robí, ako to robí a prečo to robí a nejaký môj strach z hĺbok je mu úplne ukradnutý. V takých momentoch sa cítim akoby som sa práve zobudila. Popozerám sa okolo seba inými očami, akoby som dovtedy nič z okolia nevnímala. A je to bohovsky dobrý pocit.. Neviem to definovať obsiahlejšie, toto je len veľmi malý výrez z toho, čo je vtedy v mojom vnútri. Ale čo sa strachu týka, toľko na vysvetlenie dojmov toho momentu stačí.

Samozrejme, niekedy sa mi tá sebaistota doslova vyšmykla z rúk a pekne sa mi pár krát zatočila hlava z predstavy toho pocitu, keď budem padať dole. Sranda je, že som sa ani tak nebála pádu alebo toho, že sa dolámem a prizabijem, ale skôr toho strašného pocitu zľaknutia sa, keď sa podo mnou tá konštrukcia rozpadne. Potom je to už len o dvoch možnostiach – buď to prežijem alebo nie. Ale neznášam ten moment, keď mám doslova strach zo strachu 😀

Po krátkej prechádzke nad hlavami ľudí sme došli na koniec konštrukcie, kde sa Ašarat usadil akoby sa nechumelilo. No tak čo už s ním, sadla som si tiež. Aj keď mi to nebolo najpríjemnejšie, lebo akoby naschvál vybral miesto, kde pod tou „podlahou“ nebol žiadny trám, takže som mala skvelý výhľad na miesto svojho pádu 😀 Chvíľu sme len tak sedeli a trošku som utíšila svoje rozklepané nervy. To už som mala občas chvíľky úplnej slabosti, že už-už sa prestanem ovládať. No a potom to akoby všetko utíchlo. Moja hlava zrejme pochopila, že nemá zmysel brániť sa, lebo tá šialená osoba, ktorá tomuto telu šéfuje, len tak rýchlo dole nezlezie. A tak si moja logika posledný krát poprezerala zhrdzavené trámy, pošpekulovala nad statikou celej tej konštrukcie a dospela k záveru, že nikto predsa nežije večne.

A potom už bol kľud. Akoby som sa rozprestrela aj mimo svojho tela (hrozne chorá veta, ale fakt to bol taký pocit…) a už som len pozorovala oblohu, ľudí pod nami a celkovo pekný výhľad. Telo sa utíšilo, nervy tiež, so strachom som už tiež nemusela nejako bojovať, lebo jednoducho ustúpil, a tak som sa mohla uvoľniť.

Ľudia sa dívali smerom k nám a mala som trochu strach, či nás nezbadajú. Potom som nejako pochopila, že čím budem napätejšia a nervóznejšia, tým skôr si nás všimnú. Podľa Ašaratovej rady som sa snažila akoby splynúť s prostredím, cítila som sa tam ako doma, akoby som tam proste patrila a snažila som sa nebyť rušivým elementom. A miestami sa mi to možno trošku aj darilo.

Ašarat si pri konci tej konštrukcie bez váhania urobil pohodlie, ľahol si na chrbát a díval sa na nočnú oblohu. Keď som si predstavila ten pocit, že si mám na tú deravú podlahu ľahnúť aj ja, zase sa nejaká moja časť chytila za hlavu a prevrátila oči. No ale keď už, tak poriadne. Tak som si ľahla tiež. Zo začiatku to bol strašne divný a nepríjemný pocit, ale len chvíľku a potom som sa už úplne uvoľnila. Pozerala som sa na oblohu, relaxovala som a skoro som aj zaspala. A už mi bolo nejakých pár metrov vzduchu úplne ukradnutých.

Začali sme sa opäť pohybovať krížom objektom, kráčali sme rovno ponad hlavy ľudí, ktorí vôbec netušili, že tam sme. Na pozadí sa mi už pomaličky začala rozbiehať kalkulačka, že ako asi zleziem po tom úžasnom rebríku dole. Cestu dole rebríkom totiž absolútne neznášam. Chvíľku sme sa ešte motkali hore-dole a potom sme sa začali pohybovať smerom k pevnej zemi. Prvý bod – dostať sa z konštrukcie na rebrík – som zvládla ako tak bez problémov. A potom už stačilo len prekladať ručičky a nožičky, ovládať svoje rozklepané svaly a nejako sa snažiť nespadnúť dole. A hurá na pevnú zem 🙂

Toto možno z istého uhla pohľadu nemá s výučbou veľa spoločného, ale opak je pravdou. Kto to zažil, mal možnosť spoznať kopec nových pocitov, otestovať si svoje sebaovládanie a svoje reakcie v neprirodzenej situácii. A to je tiež jeden z momentov, ktoré pomáhajú spoznať seba samého. Buď zistíme, že ešte musíme prejsť dlhú cestu, alebo že kráčame správnym smerom a niečo sme sa už naučili.

Armen

Tagy: prekonávanie strachu, strach, výčuba mágie