Opäť si dovolím obťažovať Vás niekoľkými svojimi myšlienkami. Posunulo ma k nim čítanie knihy, ktorú som nedávno dostala od jedného nemenovaného pána.

Nech hodí kameňom ten, kto ešte nikdy nemal celého sveta plné zuby, kto ešte nikdy nenapchal všetkých do jedného veľkého vreca s nálepkou „blbci“. Občas asi každému (až na pár výnimiek, ktorí o sebe tvrdia, že sú dokonalí) dôjde trpezlivosť a súcit. Každý má občas chvíle, keď sa mu už jednoducho nechce stále prihliadať na všetky problémy ostatných a ospravedlňovať tak pre seba samého ich konanie. Je unavujúce neustále každého chápať a tolerovať.

Ale dá sa to inak? Môžeme fungovať tak, že budeme mať jednoducho všetkých na háku a tváriť sa, že nikoho nepotrebujeme? Nejaký čas možno áno, ale postupne nad tým začneme strácať kontrolu, neznášanlivosť nás celkom ovládne a ak nás niekto neupozorní, že sa vzďaľujeme všetkému a najviac sebe, môže to mať dosť nepekné dôsledky.

Iste, každý máme svoje muchy a ako jeden kolega hovorí, niektorí ich majú celý roj. Ale pri troche snahy sa vždy dá aspoň trošku vyjsť v ústrety, aspoň trošku zapojiť snahu o pochopenie človeka ako takého a cúvnuť z nekompromisného odsúdenia.

Nesúhlasím s teóriou, že keď ti niekto dá facku, máš nastaviť aj druhé líce. Facky treba vracať, ale nie ich rozdávať len preto, že niekto má blbý deň. To, že nechápeme správanie a konanie iných, ešte neznamená, že na to nemali sakra dobrý dôvod. A tak ich netreba hneď mávnutím ruky odsúdiť, zahodiť do šuflíka a zabudnúť, že existovali. Lebo nikto nemá právo súdiť, kým nie je pripravený, aby ostatní súdili jeho. A ani potom nie, pretože nikto nikdy dokonale nepochopí druhého človeka a všetky dôvody jeho konania.

Tak za takúto reč by sa ani pani farárka v kostole nemusela hanbiť 😀

(zatiaľ ešte stále) Armen