Skúsim aj ja prispieť svojím pohľadom na ďalšie zo stretnutí, ku ktorému sa Artime vyjadrila v predchádzajúcom príspevku. Pre mňa osobne majú tieto „lekcie“ zakaždým obrovský význam. V partii ľudí, ktorí sa rozhodli kráčať síce každý sám, ale predsa spolu, sa učí oveľa lepšie, ako keď človek nemá nikoho, s kým by sa poradil. Ašarat bol na podnet Artime ochotný znovu sa venovať tým, ktorí sa chcú pohnúť vpred. Kráčame každý na svojej úrovni a podľa svojich schopností. Nejde o žiadnu uzavretú spoločnosť a tak je vítaný každý, kto sa chce učiť a počúvať, skúšať si rôzne veci a podeliť sa o svoje poznatky s ostatnými. Stačí sa ozvať, prejaviť záujem a ochotu pridať sa.

Nakoľko náš obvyklý flek bol obsadený, hľadali sme alternatívne riešenie a zakotvili sme v mini-lesíku pri jednej studničke. Ašarat nechal ľudí, nech si každý vyberie miesto, ktoré mu vyhovuje a mňa si zavolal trošku si pokecať. Po návrate k ostatným som sa vybrala na jedno miesto medzi štyrmi stromami, ktoré ma upútalo hneď po príchode. Zaujímavé je, že v tom lesíku som dávnejšie bola už x krát, ale teraz akoby som ho vnímala úplne inými očami. To konkrétne miesto som si nikdy nevšimla nejako špeciálne, teraz sa však doslova nedalo prehliadnuť. Ašarat sa vybral postupne navštíviť ostatných, tak som sa skúsila s tým miestom nejako zžiť. Snažila som sa zachovať jeho energetiku tak ako bola a nezasahovať do vibrácie miesta, aby som z toho „nespravila materskú škôlku“ ako naposledy. Proste som tam vošla, kvázi sa pozdravila a predstavila, kto som, čo chcem a načo tam leziem, a len som preciťovala, ako to tam po energetickej stránke vyzerá. Bolo to dosť svojrázne, ale prijalo ma to, cítila som sa tam v pohode. V prednej časti to bolo také light, akoby len upozornenie pre náhodného okoloidúceho. V strede medzi stromami bolo vyžarovanie zo zeme už naozaj silné, ale najzaujímavejšie to bolo vzadu, medzi poslednými dvoma stromami. Tie boli oba veľmi silné a stáli blízko seba, takže akoby sa ich energetiky doslova nezmestili do priestoru. Keď som sa postavila medzi ne, vo vnútri som jasne cítila ich silu plus aj zo zeme sa energia tlačila dohora až do kolien. Proste veľmi zaujímavý mix. Keď som zavolala Ašarata, aby si to tam prišiel omrknúť, dostala som dokonca pochvalu, že naozaj to tam vibruje tak ako som popísala. To ma na jednej strane povzbudilo že možno to nebude so mnou také beznádejné, ale na druhej strane viem, že vždy keď ma niekto pochváli tak niečo pokazím 😀

Potom sme sa stretli v strede na „neutrálnej pôde“ a začali sme sa trošku rozprávať. Ašarat nám položil tri dosť zvláštne otázky o zmysle života, zmysle smrti a našej ceste. Nakoniec aj sám uznal, že na také otázky sa absolútne nedalo odpovedať. Ale každý sme sa snažili čo-to zo seba vytlačiť, aspoň nejakú zmysluplnú vetu. No a povedal tiež, že sa nad tým máme niekedy v kľude zamyslieť a napísať nejaký pokus o odpoveď. Aj keď odpoveď ako taká asi na tie otázky neexistuje, aspoň úvaha na dané témy možno občas nezaškodí. Takže k tomu sa dopracujem o pár riadkov nižšie, aj keď v tomto momente ešte netuším, čo vlastne chcem napísať 😀

Inak celkovo som z toho stretnutia mala dobrý pocit. Možno nie kvôli tomu, čo sa dialo, lebo v podstate si každý len čosi odskúšal a veľmi sme sa nestihli ničomu seriózne venovať, ale z hľadiska partie to bolo fajn. Každý sme mali za sebou nejaký blbý deň, ja som pôvodne ani nemala chuť na to stretnutie ísť, ale akonáhle sme sa tam zišli, zrazu všetky nepodstatné blbosti išli bokom a boli sme tam každý za seba a súčasne ako partia, ktorá má síce absolútne odlišné články, ale dokopy to dáva celkom zaujímavý mix. A keď sa vieme prepnúť, tak všetky takéto pseudo-nálady, ktoré môžu úplne pokaziť zaujímavý večer, sa jednoducho stratia a ostane len to čisté „čosi“ bez nánosov emócii, nálad a blbých pováh.

Nuž ale pokúsim sa aspoň trošku zamyslieť nad tými otázkami… Začnem asi úvahou o zmysle mojej cesty. Nakoľko som ešte ani poriadne nezačala kráčať, momentálne je zmyslom mojej existencie hľadať. Hľadať vo svojom vnútri, vo svete a vo svojom okolí otázky a odpovede. Prečo som tu, čo tu mám urobiť, aké je moje poslanie. Najjednoduchšie by bolo spoliehať sa, že učiteľ mi povie, čo mám robiť. Ale s tým sa nemôžem stotožniť, neviem prijať názor druhého len preto, že je v hierarchii nado mnou. Áno, poslúchnuť môžem a aj poslúchnem, a nepustím slová druhého len tak jedným uchom dnu a druhým von, ale akúkoľvek pravdu neprijmem len preto, že to niekto povedal. V jednej knihe bola múdra veta: „aj keby moje slová boli stokrát pravda, nie je to tvoja pravda“. Pokiaľ sa dostanem ďalej a budem vidieť a vnútorne cítiť, že je to naozaj tak, vtedy to prijmem. Viem, že smer mám zatiaľ správny, už len začať kráčať. Moje vnútro sa postupne pomaličky mení, veci vnímam stále inak a stále viac som nútená prehodnocovať svoje doterajšie postoje. Viem, že niekde vo vnútri poznám odpovede, ale neviem sa k nim zatiaľ dostať. Jediné, na čo sa spolieham, sú moje vnútorné pocity. Tie ma zatiaľ nesklamali a vždy keď som sa snažila ísť proti nim, nepočúvať a ísť tvrdou logikou proti múru, niekde som narazila. Keď prijmem seba samú a svoje vnútorné vnímanie bez ohľadu na to, či sa to morálke, etike alebo pánbožkovi bude páčiť, bude to akoby som sa zrazu v prúde rieky otočila a začala plávať spolu s ňou.

Viem, že mnohokrát samú seba brzdím, pretože niektoré veci ešte nedokážem prekonať. Ale viem, že v danom momente je práve to správne, pretože hrať hrdinku pred sebou samou by ma doviedlo akurát tak predčasne do hrobu. Keď na to príde čas, keď budem s tým vnútorne vyrovnaná, vtedy to bude správne. Vtedy to pre mňa bude prirodzené a celé moje ja pochopí, že tak to má byť. Takže dovtedy mi neostáva nič iné, než hľadať, skúmať, pozorovať svoje vnútro aj všetko okolo, skúšať a učiť sa všetko, čo som schopná sa naučiť a keď prídem na to, čo je mojím poslaním (ak to takto nadnesene môžem nazvať), vtedy sa tomu budem venovať naplno. Ale to musím objaviť zrejme sama v sebe.

Nuž a zmysel života? Týmito riadkami som zrejme čiastočne odpovedala aj na to. Vidím to tak, že každý má na tomto svete svoje poslanie, úlohu ktorú musí hrať na veľkej šachovnici. Každá maličká súčiastka je dôležitá na to, aby celý kolos mohol fungovať. Keď len jedna maličká a zdanlivo nepodstatná časť vypadne, alebo svoju úlohu nesplní, môže ju síce nahradiť nová, ale už bude rovnováha narušená a chvíľku možno potrvá, kým sa obnoví. Samozrejme, každý chce byť na vrchole, ale skutočne nie je podstatné, kde v hierarchii sa človek nachádza, ale to, ako dobre splní svoju úlohu.

Minule som tak išla po meste a okolo mňa prešlo smetiarske auto. Niekto by si možno povedal, že čo už taký smetiar znamená. Mňa napadlo, ako by to asi vyzeralo, keby sa zrazu smetiari rozhodli, že odmietajú pracovať. Celé mesto by sa topilo v odpadkoch, všade by boli potkany a smrad, rozšírilo by sa milión chorôb, na ktoré by sa nestíhali vyrábať lieky a nakoniec by celé mesto vymrelo. Tak sú skutočne nepodstatní? Zrejme nie. To len ego človeka má potrebu vyvyšovať sa nad ostatných. Ale každý je ako osoba nahraditeľný a svet sa neprestane točiť kvôli nikomu z nás. A zmysel života by kľudne mohol byť urobiť to, prečo sme sa narodili, splniť svoje poslanie najlepšie ako môžeme, aby sme na konci mohli s kľudným svedomím povedať „áno, spravila som všetko čo bolo v mojich silách, aby som splnila to, prečo som sem prišla.“ Či to už bolo dobré, zlé, čierne, biele, bodkované alebo strakaté, to už nech posúdi čas. Niekto ma možno bude preklínať a na mojom hrobe bude tancovať od radosti že som konečne skapala, niekto ďalší bude zase plakať a nebude si vedieť predstaviť život bezo mňa. Uhol pohľadu 🙂 Vtedy mi to už bude aj tak jedno. Pokiaľ si ja sama pri pohľade na svoj život poviem, že to malo zmysel a niečo tu po mne ostalo, tak si môžem pripísať červený bodík za jeden dobre odžitý život. Najhoršie prekliatie by asi bolo žiť prázdny život bez zmyslu, bez cieľa, žiť zo dňa na deň a ráno vstať len preto, aby som sa nejako dovliekla večer zase do postele.

Občas mi to nedá a skúšam sa na veci pozerať aj z iného uhla pohľadu. Napríklad som úplne presvedčená o existencii reinkarnácie, ale niekedy je zaujímavé pokúsiť sa veci vidieť aj trošku ináč. Čo keď proste len máme strach zo smrti a z toho, že možno sme naozaj len akýsi omyl prírody, ktorý sa zhodou genetických náhod vyvinul do dnešnej podoby? Možno naozaj nič viac neexistuje, žiadny vyšší zmysel, žiadna karma, žiadny osud a predurčené životy, žiadny princíp a svetový poriadok či rovnováha. Možno sme proste len tak slabí, že by sme neuniesli pravdu a tak sme si do hláv vtĺkli náboženstvá a filozofie, aby sme mali aspoň falošný pocit, že existuje aj niečo viac než to, čo vidíme každý deň.

Je to celkom sranda a udržuje to mozog v režime hodnotiacom. Ak by som sa na niečo nedokázala pozrieť aj z iného uhla pravdy, tak by stačilo maličké spochybnenie mojich predstáv o svete a skončila by som ako troska. Ale mozog máme od toho, aby bol pružný. A keď prídem na to, že som sa v niečom mýlila, tak sa svet nezrúti. Len budem musieť prehodnotiť svoj uhol pohľadu a svoju pravdu a prípadne uznať svoj omyl.

Nuž a posledná otázka sa týkala smrti. Myslím, že len málo ľudí pochopí smrť za svojho života. My ostatní môžeme akurát tak hádať, premýšľať a snažiť sa pochopiť. Môžeme si utvoriť nejaký názor a náhľad, ale či bol správny, to sa dozvieme až keď si teta zubatá príde po nás osobne. Vo všeobecnosti existuje x pohľadov na smrť. Keď uvažujem nad smrťou niekoho zo svojich blízkych, automaticky reagujem bolesťou zo straty. To je prirodzené. Ale keď si to uvedomím v kontexte vecí, ktorým verím, tak jeden život nič neznamená. Možno mi bude dotyčný človek chýbať, kým sa aj ja dokotúľam do hrobu, ale budem vedieť, že je to len drobný okamih v behu života. Proste ma len trošku predbehol, splnil si svoje povinnosti na tomto svete skôr a mohol odísť na dočasný odpočinok, až kým si nenaberie nové úlohy a nepríde ich sem plniť. Verím tomu, že v momente smrti budú všetky hlúposti, ktorými sme sa za života trápili, jednoducho nepodstatné. Smrť možno znamená aj formu oslobodenia sa z klietky. Keď naša podstata opustí fyzické telo, pochopí možno množstvo súvislostí v úplne inom kontexte a nad „neprekonateľnými ukrutnými strašnými vecami“ sa akurát pousmeje a povie si „no áno, vtedy to tak vyzeralo“. Niektorí šťastlivci vedia, alebo aspoň tušia, o čo vlastne v tomto celom chaose ide a vedome veci ovplyvňujú v záujme dobra, zla alebo rovnováhy. No a ostatní proste len kráčajú s davom. Čo z toho je šťastie a čo prekliatie…?

Keď sa zamyslím nad svojou vlastnou smrťou, tak sa na to v podstate nejakým zvláštnym spôsobom teším. Som zvedavá, či som mala pravdu v tom, čo som si myslela o svete a o živote, či vôbec budem mať šancu to uvidieť tak ako si to predstavujem, alebo po smrti tela nebude absolútne nič. Aj to je možné, i keď x paranormálnych javov a prítomnosť duchov nás ubezpečuje, že niečo za oponou predsa len bude. Nuž uvidíme.

Tagy: magická prax, tréning mágie, výučba mágie