Ľudí odjakživa priťahovali zvláštne magické bytosti, akými sú aj upíri. Je to náhoda? Možno všetky knihy a legendy o upíroch sú len akýmsi prejavom podvedomej informácie o niečom, čo možno kedysi existovalo, alebo v potlačenom povedomí ľudí stále existuje. Ale vo forme rozprávania príbehu, románu alebo ako film, je to oveľa prijateľnejšie, než keby sme mali pripustiť, že takéto tvory sa pohybujú medzi nami.

Skúsme sa teda pozrieť, kde to vlastne začalo. Každý si určite pamätá slávneho Draculu od Brama Stokera. Povedala by som, že práve on začal túto upírsku mániu a v nadväznosti na jeho knihu mnohí pohli svojou fantáziou a možno poodhalili čo-to z najtajnejších zákutí svojej duše a zaobalili to do formy anonymného príbehu. Jednou z osôb, ktoré podľa mňa túto tému spracovali najkrajšie, je Anne Rice. Jej knihy tému života upírov spopularizovali natoľko, že sa podľa nich začali točiť klasické americké „trháky“. Zobrazila tieto stvorenia tak detailne, že by jej človek normálne uveril, že medzi nimi žila. Každému z nich vykreslila psychiku a osobnosť do úžasných detailov. Počula som aj názory, že je to príliš „lyrické“, roztiahnuté, že k deju sa človek dostane tak v trištvrťke knihy. Ale podľa mňa tam ani tak nejde o ten dej. Ja osobne som si užívala hlavne tú atmosféru, ktorú ktosi nazval „záhrobná romantika“.

„Ľudia sú ochotní žiť v presvedčení, že svet je bezpečné miesto…“ Ale to by sa v tom svete – aspoň podľa Anne Rice – nemohli pohybovať bytosti ako upír Lestat. Svoje telo používa len ako nástroj a jeho tvár je len maskou, ktorá má zakryť jeho skutočnú podstatu. Nepozná žiadne prekážky a tým pádom nemá žiadne prekážky. Nesmrteľnosť však nemusí byť vždy len taká, ako ju vidíme, kým ju v skutočnosti nedosiahneme. Všetko je zvonku iné ako zvnútra a najväčšia tragédia je, keď dostaneme to, po čom túžime. Ako nesmrteľná bytosť je stále sám a má až príliš veľa času na to, aby uvažoval o podstate svojho bytia. Iste, občas sa pritrafí nejaká spoločnosť, ale po rokoch, desaťročiach, storočiach, sa aj tieto putá rozpadnú.

„Sme zabudnutí Bohom. A nie je pred nami ani žiadna cesta do pekla, ani žiadne zvony pekelné.“ A tak mu už neostáva nič iné, len byť tým, čím je. Rozvíjať svoju silu, skúšať, čo všetko dokáže. A zároveň sa snažiť, aby ho tá sila nepohltila, aby sa nestal len jej otrokom. Snažiť sa žiť, nie len existovať ako nástroj niečoho. Tým, že sa stal upírom, jeho inkarnačný cyklus sa uzavrel a on ostal pripútaný k tejto zemi naveky. Naveky? Aj pre nesmrteľných existuje spôsob, ako uniknúť z tohto sveta. Tou cestou je oheň.

Kým ich však samota a vlastné myšlienky dovedú ku koncu, musia sa tieto bytosti snažiť existovať. A to môžu len vtedy, keď budú pravidelne dopĺňať svoje „zásoby“ v podobe krvi ostatných ľudí. Každou obeťou, ktorú vysajú, sa ich sila zväčšuje, ich schopnosti sa rozvíjajú. Niektorí si za obete vyberajú zločincov, lebo je to pre ich svedomie ľahšie ospravedlniteľné. Iní si zase nerobia ťažkú hlavu z ničoho a sú si plne vedomí toho, že v potravinovom reťazci proste stoja vyššie. Kto ich môže súdiť? Boh? Keby nejaký existoval, už dávno by proti nim niečo spravil. Diabol? Ten by ich za ich činnosť skôr pochválil. Ale nie je tu žiadny boh, ani žiadny diabol. Ste len vy, život a svet. A to, čo ste s týmto všetkým schopní urobiť. Načo hľadať nejaké ospravedlnenie pre svoju existenciu?

Ďalším tvorom, ktorí sa objavuje v knihách Anne Rice, je upír Luis. Luis sa snaží zo všetkých síl poprieť svoju upíriu podstatu. Nevybral si tento život sám a preto sa odmieta prispôsobiť jeho pravidlám. Zachoval si veľmi veľa zo svojho ľudského Ja. Možno priveľa uvažuje nad tým, čomu sa aj tak nevyhne. Snaží sa to oddialiť ako len môže, živí sa krvou zvierat. Ale po čase aj tak neodolá. Má teda nejaký význam snaha zmeniť to, čím sme? Iste, možno bude čitateľom táto postava sympatickejšia, pretože sa aspoň snaží zachovať si posledné zvyšky akejsi ľudskej morálky. Ale v konečnom dôsledku sa z neho aj tak stane lovec, pretože inak už žiť nemôže. Tým, že sa snaží popierať sám seba, akurát trpí oveľa viac, než by možno musel. Lestat je akoby jeho opakom. Žije si tak, ako sa mu práve chce, uloví si človeka, na ktorého dostane chuť a nikomu sa neospravedlňuje. Je krutý? Zlý? Z určitého pohľadu áno. Ale môžeme ho súdiť za to, že je tým, čím je?

Upíri sa v príbehu navzájom cítia, vedia, keď je podobná bytosť niekde nablízku. Pokiaľ je človek len obyčajným smrteľníkom, je akoby sivou myškou v dave. Keď sa však jeho podstata spojí s krvou upíra, je ako fakľa v tme – každý ho môže vidieť. Ale silní upíri zároveň vysielajú do okolia aj signál „nepribližujte sa ku mne pre svoje vlastné dobro“. Mnohí z nich by sa vzdali upírieho večného života, akonáhle by dostali šancu prežiť namiesto toho jeden obyčajný ľudský život. To ma privádza k zamysleniu, či musí človek stratiť naozaj všetko, aby si začal vážiť veci, ktoré mal. Sú teda upíri dobrí alebo zlí? Ak sú vo svojej podstate stelesnením zla a konajú na svete zlo, tak v podstate robia len to, čo im velí ich prirodzenosť a teda podľa istých merítok konajú správne. Tak kde je pravda? Z pohľadu zla je to dobro, z pohľadu dobra zlo. Z ktorej strany sa na to chceme dívať? Hovorí sa, že mix dobra a zla, keď dotyčný nevie, čo vlastne chce, je ešte horší, než samotné zlo.

Na záver si neodpustím pár citátov:

„Ste šachoví hráči. Vaše myšlienky sú len šachové figúrky. Nevidíte za šachovnicu, na ktorú figúrky ukladáte v takom alebo takom ťahu, podľa toho, ako sa to hodí vašej malej etickej duši.“

„Čo znamená vedieť, keď nerozumiete?“

„Minulosť nás môže navigovať, ale nezachráni nás.“

„Smrť je pochopením absolútnej prítomnosti, že už nič ďalšie nebude.“

„Nemôžeš zároveň byť aj nebyť človekom.“

„Ľudia radšej akceptujú prirodzené vysvetlenie, akokoľvek absurdné, než by mali pripustiť úplne očividné nadprirodzené.“

„Naše sily s vekom rastú, ale ostávajú nestále, ťažko sa kontrolujú.“

„Smrť je iba koncom života. Je to niečo, čomu by sa malo čeliť statočne a so cťou, keď už nie je žiadna iná možnosť.“