Stratiť seba, stratiť svoju podstatu, vykašlať sa na všetko v čo človek veril a za čím išiel… Prehrať boj so sebou samým, prehrať svoju slobodu a zaradiť sa do spoločnosti ako ďalší jej prehliadnuteľný nepodstatný článok…

Veď načo sa snažiť? Načo vytŕčať z davu? Načo robiť niečo naviac? Však žiť sa dá aj inak, jednoducho… Bez zbytočných starosti, ktoré si svojou odlišnosťou vyrábame. Zostať zahrabaní niekde na smetisku dejín, bez toho aby tu po nás niečo ostalo.

Až kým nás jedného dňa nevráti niečo alebo niekto naspäť k samotnej podstate nášho bytia. K tomu, kým skutočne sme a kým sme aj boli. Len sme niekde cestou možno zle odbočili. V bubline plnej vaty s klapkami na očiach sa ťažko dýcha, ťažko uvažuje nad niečím “naviac”. A načo aj? Mozog si pohodlne leží vo svojej dutine medzi ušami a ani náhodou sa nepokúša zamyslieť. Načo aj? Veď aj bez toho sa dá.. žiť. Nie, žiť nie. Len prežívať. Byť závislý, byť neslobodný, prikyvovať aj keď nesúhlasíme, usmievať sa aj keď chceme protestovať. Zaradiť sa do davu.

Nie, to už nedovolím.

Vďaka, Ašarat, že si ma vrátil späť a pripomenul mi, kto som.