Rada by som sa s vami podelila o niektoré moje vnemy, skúsenosti a dojmy, ktoré som nadobudla ohľadne kliatob počas doterajších niekoľkých hodín výučby a prvých praktických pokusov. Nebudem sa v tomto príspevku venovať kliatbam po teoretickej stránke, zachytím tu teraz iba moje vlastné prežívanie.

K používaniu kliatob a mantier ma to ťahalo už od úplného začiatku mojej cesty v Selekcii. Už vtedy, keď som ešte bola len absolútny nováčik na ceste mágie. Keď kedysi pred rokmi (je to asi iba 5-6 rokov a pritom mám pocit, že to bolo už strašne dávno) začali prichádzať prvé otázky od učiteľov, akému odboru by sme sa raz chceli venovať, uvedomovala som si, že najviac ma lákali práve kliatby, práca so silou a energiami cez slovo a zvuk. V tých časoch som k tomu mala ešte poriadne ďaleko a dlhú cestu pred sebou, ale už vtedy som tušila, že práve k tomuto odboru asi raz budem mať blízko.

Vidí sa mi, že týmto smerom viedol môj život už od útleho detstva. Od mojich piatich rokov som neprestajne účinkovala pred ľuďmi – spievala, čítala, recitovala – nespočet koncertov, podujatí, súťaží a predovšetkým náboženských obradov v chrámoch, keďže som vyrastala v kresťanskej rodine. Takže vlastne celé roky som sa dennodenne učila pracovať s trémou, trénovala som svoj hlas, učila som sa dávať do pohybu emócie, preciťovať a vplývať na atmosféru koncertných sál a chrámov, vyvolať v poslucháčoch dojatie, plač, povznesenie duše, radosť… Ako záľubu som pestovala aj občasné písanie poézie. Rada som sa pohrávala so slovami, textami. A jazyk a literatúra boli vždy jedny z mojich najmilších predmetov.

Preskočím teraz veľa rokov, veľa výučbových víkendov v spoločenstve, veľa práce na svojom ja, tvorbu majstrovskej práce a majstrovské skúšky, potom sporadickejšie výučby, pár mesiacov “sadenia paradajok”, obdobie covidovej pandémie… a prenesiem nás teraz do jedného tohtoročného februárového víkendu.

Mali sme výučbu. Po dlhšej pauze sme začali preberať kliatby. Vtedy som sa výučby zúčastnila iba online cez skype, preto nebolo možné objektívnejšie potvrdiť, čo som subjektívne cítila. Vtedy nám Ašarat dal prvýkrát prečítať nahlas Kliatbu za účelom zapečatenia priestoru. Ťažko sa mi popisuje rozpoloženie, do ktorého som sa dostala. Na jednej strane som sa cítila prepnutá a plne v rovine mága, ale zato nie bez emócií. Ako poučky hovoria, ovládať emócie neznamená nemať ich.
Mojimi emóciami bola úcta a rešpekt k tomuto okamihu, dojatie, že teraz mojimi ústami vychádza magická kliatba, a áno aj tréma, ktorá ma však nebrzdila, ale paradoxne sa vedená mojím dychom a pevnou dychovou oporou (moje naučené spevácke techniky) vnárala kdesi hlboko do môjho vnútra a spolupracovala s mojou vôľou a vnútornou silou. Súčasne mi bežala živá spomienka na energiu z majstrovského zasvätenia a cez ňu precítenie prepojenia so spoločenstvom Selekcia a Anách, ich silou, a z toho vyplývajúci pocit zázemia a istoty a veľmi reálneho pripustenia eventuality, že môj hlas naozaj paralelné svety môžu “počuť” a reagovať. Taktiež spomienky/naladenie sa na to, ako som zvykla vnímať zmenu priestoru po zapečatení počas akcií spoločenstva.

No a ja som naozaj mala vnem, že sa mi takto už na úplne prvý pokus niečo v priestore teda poriadne zmenilo. Ja zapečatenie priestoru zvyknem vnímať ako nejakú zmenu tlaku, akoby daný priestor niečo obalilo resp. ako keby ho prikryl nejaký poklop, ktorý spôsobil niečo ako keby zvukotesnosť, odizolovanosť od okolia a akoby sa v tej miestnosti zahustila prítomnosť. Nejak tak veľmi zhruba. Žiaľ, ešte stále neviem dobre formulovať do slov, ako zvyknem cítiť energie – moje vnímanie je akoby príliš abstraktné, na tom ešte musím stále veľa pracovať.

Každopádne, Ašarat zhodnotil na základe počutého cez skype, že forma prednesu bola dobrá a že tam počuť ten môj hlasový fond a že mám trénovaný hlas, aj keď sa nedalo zhodnotiť, či tam bola prítomná reálne magická sila. A kolegovia Majstri zase povedali, že mali z môjho hlasu zimomriavky.

Toto sme zopakovali ešte raz s inou kliatbou na zapečatenie priestoru, tam už som to nevnímala až tak silne ako pri prvom pokuse, možno som bola vyčerpaná po prvom pokuse, ale aj tak som mala pocit, že nejaká tá zmena v priestore sa diala. S kolegom Regulusom sme potom ešte 2 dni dookola rozoberali a štebotala som mu vkuse, aké to bolo fascinujúce a že čo ak sa naozaj niečo udialo…

Medzitým som si potom ešte párkrát sama skúšala zapečatiť a odpečatiť priestor, aj keď podľa mňa nie dostatočne efektne.

A teraz sa prenesiem do posledného víkendu pred pár dňami, kedy sme mali výučbu majstrov v našej Centrále s NVK Ašaratom. Tam sme trénovali kliatbu pre zapečatenie priestoru dokopy 3x a účinnosť mala stúpajúcu tendenciu s každým pokusom, a to u každého z nás. Pri prvom pokuse mi Ašarat dal spätnú väzbu, že v priestore sa niečo začalo už meniť, ešte to nebolo ono, ale už sa aspoň niečo začalo diať. Druhý pokus potom sme mali ešte lepší.

No a tesne pred tretím pokusom prišiel ku nám Veľkňaz Anubis. NVK Ašarat ho poprosil, aby nám najprv zapečatil priestor on. A jeho spôsob prednesu kliatby na mňa hlboko zapôsobil (ako aj vždy zvykol). Pochopila som, koľko ega som dovtedy do toho dávala, očakávania a snahy a takej akoby zbytočnej “ukričanosti”. Veľkňaz Anubis hovoril z hĺbky vnútorného ticha. Vnútorné ticho, v ktorom dokázala zaznieť vôľa a sila. Veľkňazský majestát. Plný pokoja, plný rozvahy, plný nesmiernej sily. A zároveň plný pokory voči mágii a úcty voči svetom.

Toto som pochopila, na toto som sa snažila naladiť, vnútorne sa ponoriť do rovnováhy a pokoja, a až tak precítiť silu danú mi pri zasvätení, prepojenie s Veľkňazmi Anách a Veľkňazmi Selekcie, atď, a všetko to ďalšie, čo som vtedy v mojom vnútri robila a rozvíjala slovom a zvukom kliatbu v priestore…. To bol ten hlavný rozdiel oproti mojim prvým pokusom. Vnútorné ticho.

A spätná väzba od Veľkňazov bola tá, že teraz to bolo perfektné, toto si mám zapamätať a takto to mám robiť a toto by kľudne mohlo byť na ostro na akcii. Ašarat cítil silu, ako prichádzala vo vlnách a zimomriavky a ježili sa mu chlpy (aj mnou mimochodom prebehli zimomriavky), Anubis a Regulus to cítili ako tlak na hrudi, zvieralo im srdce, a aj Vhiolynta a Chanik potvrdili, že to bolo cítiť v priestore a až fyzicky.

Som veľmi vďačná kolegom Veľkňazom za veľmi cenné stretnutie. Som rada, že som sa naučila posledný víkend toľko vecí, a aj ma to motivovalo k ďalšiemu tréningu, a dúfam, že mi život časom ponúkne aj možnosť skúsiť už aj v praxi vyriešiť problém nejakého človeka.

Som veľmi rada, že som si našla aj ja niečo, nejaký odbor, v ktorom sa cítim dosť prirodzene a môžem sa v ňom rozvíjať. Čaká ma ale veľmi veľa práce, spoznávania samej seba i priestoru a energií.

Dúfam, že tie úspechy nebudú len sporadické a že sa raz stanem skutočným odborníkom v kliatbach.