Pozrime sa teraz na potrebu a využitie prepínania v rovine „civilu“. Hlavným zmyslom prepínania vo fyzickom živote je naučiť sa byť prítomný naplno tu a teraz – nemali by sme sa zbytočne zaťažovať vecami nepodstatnými pre danú chvíľu.

Určite všetci poznáme, keď si niekedy ťaháme problémy z práce domov, alebo naopak nepríjemnosti v osobnom živote negatívne ovplyvňujú náš pracovný výkon. A pritom je to úplne zbytočné. Prečo by sme mali zaťažovať atmosféru doma problémami z práce? Alebo prečo by sme mali nášmu mozgu dovoľovať trápiť sa kvôli hádke s partnerom, keď máme práve dôležitú pracovnú poradu? Dosiahneme tým niečo užitočné? Nedosiahneme, a je potrebné, aby sme mozgu dovolili riešiť problémy vtedy, keď je na to vhodný priestor a daný problém je možné konštruktívne riešiť a nie si nechať kvôli niečomu pokaziť ešte aj inú oblasť života.

Už sme v predošlých príspevkoch priblížili, aké posolstvo nám prinášajú naše jednotlivé emócie a na akú formu ich môžeme transformovať. Nie vždy však tento proces ide s lusknutím prsta, aj keď časom a tréningom získavame prax a budujeme si svoje automatizmy. Neraz však nemáme možnosť spraviť si hneď a kedykoľvek čas na už spomínaný vnútorný proces spracovania emócií. A práve aj prepínanie nám vie poskytnúť potrebný čas na to, aby sme odstúpili, trošku vychladli, dokázali sa pozrieť s nadhľadom a odosobnene na danú situáciu.

Ak môžem uviesť aj vlastnú skúsenosť – mala som dlhý čas problém neťahať si domov myšlienky na prácu. Stretávala som sa denne s veľkým množstvom ľudí a nevedela som nemyslieť na pracovné problémy aj doma, alebo som si riešila osobný život počas víkendovej výučby v Selekcii, bola to moja veľká slabina.
Tento problém asi nie je v takej miere prítomný v profesiách, kde sa pracuje hlavne manuálne a proste celú robotu nechá človek tam na pracovisku. Ale aj tam sa môžu vyskytnúť problémy napríklad v podobe medziľudských konfliktov a tie si potom človek vezme domov.
Najťažšie je to asi počas prvých týždňov v novom zamestnaní. Človek má veľa nového na naučenie. Mne ako začiatočníkovi sa o novej práci celé noci snívalo. Ono vtedy sa asi ani veľmi nedá mozgu prikázať, aby úplne zabudol, pretože jednoducho potrebuje čas na ukladanie nových informácií a ich organizáciu, analýzu, syntézu.
Užitočnejšie je ale napríklad vyhradiť si doma 1-2 hodiny a zapísať si, čo si pamätáme z pracovného dňa, a potom to už nechať tak, nájsť si niečo, čo nás zamestná a rozptýli.

Nesmieme nechať mozog napospas samému sebe – pretože on má istú „zotrvačnosť“. Ak sme 8 hodín venovali jednej činnosti, mozog je proste na to naladený, je tým „posadnutý“, má tendenciu v tom istom naďalej pokračovať.
Prepínanie potrebujeme ako soľ, ako základ psychohygieny.
Je tu priama súvislosť hlavne s emóciou preťaženia.
Asi v máloktorej práci sa stáva, že náš deň skončíme s čistým štítom a splníme všetky existujúce úlohy. A to sa máme aj vo voľnom čase zaťažovať tým, čo nás v robote na druhý deň čaká? Niektorí to naozaj robia. Nezabúdajme, že naše pracovné povolanie je len jednou z našich mnohých identít. A možno našou identitou nemusí byť vôbec, môže byť proste iba naším prostriedkom zarábania na živobytie.
Takisto nezabúdajme, ako bolo v kapitole o ľudských potrebách uvedené, druhá najdôležitejšia potreba je potreba ZMENY. Mozog si potrebuje od roboty oddýchnuť úplnou zmenou zamerania pozornosti.

Teraz by som pokračovala s tou mojou skúsenosťou – ako som sa popasovala s prepínaním medzi pracovným a osobným životom, možno to niekomu pomôže.

V prvom rade som sa zamerala na dôslednú organizáciu a prehľad v mojom priestore, poriadok na pracovnom stole a skriniach. Všetko dostalo svoje miesto a stopercentne som vedela, čo kde mám. Je vhodné dodržiavať chronologickú organizáciu, pokiaľ pracovné procesy fungujú v rámci určitej následnosti. Patrím k ľuďom, ktorým chaos a neporiadok nepomáha k vyrovnanosti. Ale niekomu to určite zas naopak vyhovuje a je to pre nich závan slobody a voľnosti. Nakoniec však by sme aj tak mali všetci dokázať zostať vyrovnaní aj za akokoľvek nevyhovujúcich podmienok. 🙂

V druhom rade – toto som robila hlavne vždy pred víkendom alebo dovolenkou – donútila som sa „uzavrieť deň“ a prestať pracovať na úlohách už tak štvrťhodinu/polhodinu pred koncom pracovnej doby. A tento posledný časový úsek som venovala vytvoreniu nadhľadu, prioritizácii a stanoveniu najbližších nasledovných krokov. Spoznámkovanie informácií, ktoré nechceme zabudnúť, využitie značkovania a štítkov s informáciami o stave problému a nasledovných úlohách, a podobne.

A v treťom rade – zatvorením dverí kancelárie si vizualizujem, že za týmito dverami nechávam za sebou rolu pracovníka. Keď sa do práce najbližšie vrátim, potom si to svoje pracovné ja vyzdvihnem.

V podstate podobne, ako sa lúčime s priestorom pri magických tréningoch a odpájame sa, môžeme sa rozlúčiť aj s akýmkoľvek iným priestorom, z ktorého odchádzame. Nechávame ho za sebou so všetkým, čo s ním súvisí. V predstave, vizuálne či verbálne sa od neho odpojme, odrežme, odstrihnime.

Jednu veľmi dobrú techniku ešte uviedla VK Tara v publikácii Energie v priestore, str. 25 a nedá mi ju aspoň veľmi stručne nespomenúť – ide o určenie tzv. zlomových bodov. Sú to momenty, ktoré si napríklad pomocou techník Silvovej metódy vložíme do podvedomia. A pre mozog bude daný moment a daná aktivita signálom na prepnutie. Príklad: odloženie kabáta na vešiak po príchode domov = v tomto momente sa stávam plnohodnotným členom rodiny. Pozor však, aby tie definície náhodou navzájom nekolidovali a nevyrobili sme si v podvedomí chaos.

Zhrnutie – prepínanie v rovine bežného ľudského života nám veľmi pomôže v každej z našich rolí byť prítomný plnohodnotne, reagovať správne, konať adekvátnym spôsobom.

Cesta k prepnutiu je prijatie skutočnosti (okamihu prítomnosti).