Po dlhšej prestávke je tu 6. časť z práce “Emócie a prepínanie”. V tejto časti sa budeme venovať emóciám:
– osamelosť,
– strach,
– bezmocnosť, pocit neschopnosti a zlyhania.

Osamelosť

Strach z osamelosti vznikol v našej mysli a mysľou ju dokážeme aj prekonať. Už vyššie pri téme o potlačených identitách sme popísali, ako to vzniklo. Pre dieťa byť milovaným znamená, že prežije. Táto asociácia ľuďom zostala až do dospelosti. Máme pocit, že človek, ktorý nás má rád, nám zabezpečí naše potreby. Dávame však priveľa zodpovednosti na iných. To, že nás druhý nejakým spôsobom zachráni, je iba predstava, ukotvená v mysli a tele (žalúdku, srdci…).
Tu a teraz preberme zodpovednosť za svoj život.

Emócia osamelosti nám hovorí posolstvo: „Potrebuješ vyhľadať iných ľudí.“ Je to vlastne veľmi dobrá správa, pretože ak osamelosť cítim, ukazuje to, že mám rád ľudí a záleží mi na nich.

Osamelosť je naša vlastná voľba. Ak sa cítim osamelý, nie je to preto, že ma nikto nemá rád. Je to preto, lebo som sa izoloval sám. Izolovať sme sa mohli z dvoch dôvodov:
1) preto, že kedysi ma nemal rád jeden konkrétny človek, po ktorého láske som túžil, alebo som ho stratil – opustil ma alebo zomrel,
2) alebo preto, že verím, že nie som dosť dobrý a nikto ma nemôže mať rád = naša predstava, naše rozhodnutie. Určite nás už v živote mal rád aspoň jeden človek (pravdepodobne ich bolo aj oveľa viac) – ak mohol on, môže aj niekto ďalší!

Všade naokolo sú ľudia. Nie je kam ujsť. 😉 Nie sme sami, ani náhodou. To my však nerobíme krok k ľuďom. Nemusí prvý krok robiť vždy len ten druhý. My sme v stave osamelosti len preto, že sa nám nechce konať. Nechceme ísť za naše hranice, jednak z pohodlnosti, jednak zo strachu, aby sme neboli za „magorov“. A veľmi často podceňujeme vzťahy, ktoré máme, len kvôli jednému, čo kedysi nefungoval.

Vyhľadať ľudí môžeme okamžite – tu a teraz vyjsť v ústrety iným ľuďom. Zavolať niekomu, pozvať dávneho priateľa na výlet, vyjsť na ulicu a vyvolať úsmev na tvárach aspoň 3 cudzích ľudí, nadviazať hovor v obchode… Jednoducho vyjsť zo svojej pohodlnosti a strachu.

Takže keď cítime emóciu osamelosti, uvedomme si, že okamžite môžeme nadviazať s niekým kontakt. Je to na mne, tu a teraz. Ďalej si uvedomme, aký typ vzťahu nám teraz najviac chýba. Priateľka? Muž? Dieťa? Kolega?
Urobme si plán, ako sa začneme približovať k ľuďom a prekračovať svoje hranice. Ako zmeníme to, čo robíme.

Jedna z najsilnejších vecí, ktorá nám prináša veľa krásnych ľudí, je dávanie. Začnime trošku riskovať a dávať lásku prví bez ohľadu na to, čo dostaneme naspäť. Začnime pestovať svoje vlastnosti a schopnosti, ako je zvedavosť na iných, všímavosť ku iným a preukazovanie im pozornosti, rozdávanie úsmevu, malé darčeky či služby. A najmä odvahu.

Emócia osamelosti odíde, keď ju postupne transformujeme na odvahu a lásku, prekonáme sa, začneme žiť odvážne, nie zbabelo, vyjdeme za svoje hranice a začneme rozdávať lásku ako prví.

Strach

Strach akéhokoľvek druhu (strach z poznaného, strach z nepoznaného, strach intuitívny) má pre nás toto posolstvo: „Potrebuješ sa pripraviť na niečo, čo sa čoskoro stane.“

Je to ten nepríjemný pocit, že na nejakú situáciu sa necítime pripravení, neurobili sme všetko, čo sme mohli urobiť pre to, aby sme to zvládli.
V prírode je prirodzenou, pudovou, limbickou reakciou na strach buď boj alebo útek (niekedy ustrnutie, čo je podľa môjho názoru niečo ako „vnútorný útek“).
Aj nás ľudské bytosti emócia strachu privádza k dvom možným riešeniam:
A) pripraviť sa na to, aby sme situáciu zvládli, alebo
B) niečo urobiť, aby sme danú situáciu zmenili.

Ako mágovia sa potrebujeme naučiť vôbec nepodliehať ani strachu z poznaného, ani strachu z neznámeho. Jediný užitočný strach je intuitívny strach. Ale ani ten nás nesmie vyviesť z rovnováhy, rozhodiť – vnútorne ovládnuť.

Keď v sebe pocítime emóciu strachu, zastavme sa, nalaďme sa na svoje emočné centrá a preskúmajme – z čoho presne mám strach? Prečo z toho mám strach? Čo je za tým, o čo môžem prísť? Choďme do hĺbky a stále ďalej a pri každom vysvetlení sa opakovane pýtajme, prečo sa danej veci bojíme. Nakoniec hĺbkovou analýzou prídeme k tomu, že v pozadí za každým strachom je v istej forme ukrytý strach zo smrti, z deštrukcie, je to prejav nášho pudu sebazáchovy. Preto nezabúdajme, že strach je náš priateľ. Pomocník, ochranca. Skamaráťme sa s ním, dívajme sa mu do očí, veďme s ním dialóg a neodmietajme ho. Následne zanalyzujme a zvážme, čo potrebujeme urobiť, aby sme sa duševne či reálne pripravili.
Zistime, čo musíme vykonať, aby sme situáciu vyriešili čo najlepším spôsobom. Ak je to vhodné, môžeme si vytvoriť aj plán, môžeme ho skonzultovať s niekým, komu veríme, a ideálne s niekým, kto už prekonal to, čo teraz musíme prekonať my. A následne KONAJME.

Emócia strachu sa dá prekonať jedine transformáciou na KONANIE. Pokiaľ nejde vyslovene o ohrozenie života, tak veľmi často ide o veci, od ktorých nemáme utiecť, ale máme ísť odvážne do nich. Jedno príslovie hovorí: „Strach je divoká rieka, na opačnom brehu ktorej sa nachádza
naše šťastie.“ Náš strach je veľmi často krásny spôsob, akým nám naše vlastné telo a emočné centrá ukazujú: ÁNO! Toto je to správne pre teba! Choď do toho!

Emócia strachu, tréma, adrenalín, zrýchlený tep, je jedna fantastická továreň energie na konanie. Je to ten zrýchlený tep závodného koňa, ktorý prišiel vyhrať. Použime energiu emócie strachu, nebojme sa jej, a otočme ju vo svojom vnútri na čin, na svoj prospech, ona sama nás popoženie. Táto energia nám dokáže znamenite pomáhať k tomu najlepšiemu výkonu (pozor, toto platí v rovine fyzického života; čo sa týka roviny mágie, je veľmi kontraproduktívne, ak nás premôže strach, či už zo zlyhania, alebo z ohrozenia seba samého).

Robme vždy všetko pre to, aby sme si s čistým svedomím mohli povedať, že sme urobili maximum pre to, aby sme situáciu zvládli – a potom si jednoducho začnime VERIŤ.

Silu môžeme čerpať aj z energie našich predošlých úspechov, spomeňme si na náročné a ťažké veci, čo sme už v minulosti dokázali, zvládli.
V príprave na situácie nám môže pomôcť vizualizovať si presne danú situáciu, ako to bude prebiehať, ako sa pri tom budeme cítiť, v akom budeme rozpoložení a čo budeme vyžarovať, čo a ako povieme, čo a ako urobíme a ako presne to super dopadne. Dopredu si naprogramujme
priaznivý výsledok.

Jedna malá užitočná rada, ktorá tiež môže pomôcť – tesne pred udalosťou, ktorej sa obávame, môžeme urobiť niečo úplne jednoduché, obyčajné a normálne. Napríklad zatelefonujme niekomu blízkemu, kto ani netuší, čo je pred nami, a úplne normálne sa s ním bavme, akoby nič. Alebo zaplaťme účty. Alebo sa ideme len tak normálne prejsť. Proste dostať sa do pohody vďaka úplne bežnej normálnej veci – a šup, potom idem rovno na vec, už nerozmýšľam.

Vedzme, že iba ten prvý prechod cez tú rieku je najťažší a zdanlivo neprekonateľný. No keď raz nájdeme odvahu konať, tak ju už nájdeme vždy.
Za dobrý výsledok je užitočné sa odmeniť, pomáha to ukotveniu pozitívneho výsledku v tele.

A ako Ašarat hovorí: „Aj tak ťa nikto nepochváli a ak áno, tak nie tak dobre a nie tak často!“

Bezmocnosť, zlyhanie, neschopnosť

Pocit zlyhania sa nám deje vtedy, keď sa emocionálne trestáme za to, že sa nám nedarí dodržiavať nejaké zásady, ktoré sme si stanovili pre svoj život. Tento pocit príde, keď sa nám vidí, že nevieme urobiť niečo, čo by sme chceli urobiť. Pocit neschopnosti nesie posolstvo: „V súčasnosti nemáš na to, aby si splnil danú úlohu. Potrebuješ viac informácií, vedomostí, lepšiu stratégiu, viac prostriedkov alebo viac sebavedomia.“

Táto emócia, v ktorej pociťujeme, že nie sme proste dosť dobrí, alebo že toto nikdy nedokážeme, nás vlastne prišla naučiť, že často nie sme voči sebe fér. Sami od seba očakávame nerealisticky veľa, alebo v nerealistickom čase. Preto nás učí trpezlivosti.

Spýtajme sa svojho vnútra: „Som naozaj taký neschopný, alebo musím zmeniť, ako vnímam okolnosti?“ Ak je to potrebné, zmeňme svoju predstavu na takú, ktorá s určitou námahou realizovateľná je. Svoj veľký plán si rozmeňme na drobné, dajme si čiastkové ciele, a postupujme po maličkých krokoch.

Druhá vec, ktorú nám pocit neschopnosti môže ukazovať, je, že na to naozaj máme. Pocit neschopnosti nás práveže povzbudzuje. Máme na to, je to v nás, a dôkaz toho je už len to, že tú túžbu cítime. Máme na to, ale ešte tam nie sme, sme na ceste. Potrebujeme viac na sebe pracovať, naozaj by sme mali vynaložiť viac úsilia na to, aby sme sa dostali tam, kam sa chceme
dostať, aby sme zvládli majstrovsky oblasť, v ktorej sa dnes cítime slabí.

Emócia zlyhania sa niekedy upevní až na tzv. koncept naučenej bezmocnosti (learned helplessness). Je to vtedy, keď si už začneme hovoriť, že toto nikdy nedokážem, toto nemôžem, toto je úplne mimo mojich možností.

Zamyslime sa, či máme nejaké tieto momenty. Veď v každej jednej oblasti sa každý môže aspoň o niečo zlepšiť, aspoň o malý kúsok!
Naučená bezmocnosť je predstava, že dôsledky nejakej situácie sú úplne nezávislé od mojej vôle, sú mimo mojej kontroly. Pevne v to verím, toto presvedčenie znižuje moju motiváciu chcieť túto situáciu kontrolovať, ani si len nechcem pripustiť možnosť, že kontrolu nad tým vlastne reálne
mám.

Vedci to dokázali aj pokusmi na zvieratách. Je známy napríklad experiment, že mláďatá slonov priväzujú o nohu reťazou – sloník je ešte slabý, nevie ju roztrhnúť. Dokonca sa časom môže reťaz vymeniť za obyčajný špagát. Slon si zafixuje, že keď je pripútaný o nohu, jednoducho je vo väzení a nemôže uniknúť, a zostane mu to až do dospelosti. Dospelý slon by mohol obyčajným myknutím roztrhnúť svoje putá, no neurobí to. Pretože tomu neverí.

Kedy teda odíde emócia zlyhania? Odíde vtedy, keď príde prvý úspech, alebo keď si prenastavíme svoje očakávania správne.