Sme Slovania. Jedna z hypotéz etymológie výrazu Slovan je, že pochádza z výrazu slovo. Slovania mali vždy zvláštny cit pre slová. V slovanskej kultúre nachádzame rešpekt a úctu ku slovu.

Dobre to vyjadruje Teofan Zatvorník, ktorí hovorí: “Ak počuješ múdre slovo a nemáš papier, na ktorý by si ho napísal, neváhaj napísať si ho na vlastnú kožu, len aby si ho nezabudol.”

Príklad je možné vziať si najmä z duchovného života slovanských kresťanov. Oni mali a majú predovšetkým úctu k Biblii, Božiemu slovu. Prvá dochovaná literárna pamiatka v staroslovienčine je Proglas, predslov k prvému prekladu Biblie z pera Konštantína Filozofa. V nej dominuje obraz slova, ktoré možno interpretovať ako výpoveď, ako písmo a vzdelanie, ako označenie Biblie, či dokonca Boha samotného. V byzantsko-slovanskej liturgii má preto evanjeliár svoje stále miesto na oltári. Zostáva tam počas celej liturgie, ale aj mimo nej. Tým sa zdôrazňuje dôležitosť Božieho slova. I v slovanských kláštoroch sa vždy pestovala úcta k Božiemu slovu. Mnísi sa snažili poznať Písmo a posvätné texty. Teodor Studita nariadil mníchom, aby sa učili naspamäť dôležité úseky z evanjelia, a Serafín Sarovský vedel naspamäť celé Písmo. Išlo o techniku opakovania jednotlivých veršov takým spôsobom, aby zostalo trvalým bohatstvom človeka. Opakovanie a meditované slovo už nebolo prítomné len v rozume, ale dostalo sa do srdca človeka, a začalo ho postupne meniť.

Aj v našej výučbe v spoločenstve Selekcia, či začíname základmi a či pokračujeme v ďalších úrovniach ako napríklad téma kliatby a magické texty, sa obsah vyučuje opakovane a k učeniu kapitoly sa pristupuje aj opätovne, aj v rôznych obmenách a z rozmanitých aspektov. Opakovaním sa upevňuje učenie v pamäti, a premýšľaním a rozoberaním vetu po vete a slovo po slovo ukotvuje v mysli, a tak postupom času sa vnárajú starodávne tajomstvá postupne hlbšie do vnútra, ako keď kvapka po kvapke vyhlbuje jaskyňu či koryto rieky. To je smer pôsobenia zvonku dovnútra. Ale vytvárame tým aj priestor pre pôsobenie smerom zvnútra von, pretože umožňujeme, aby sa začala lepšie prejavovať pod nánosmi ľudskosti schovaná vnútorná sila a schopnosti našej duše, podobne, ako semienko začne vyrastať a rastlina silnieť pôsobením výživnej pôdy, vlahy a slnka, a mocnieť, až začne rodiť plody.

Vety sú často mnohovrstvové, mnohovýznamové. Slová v študovaných dielach z rúk kolegov postupne odkrývajú nové a nové úrovne a nové spôsoby chápania, ruka v ruke aj s narastajúcimi skúsenosťami a praxou. A človek sám sa pôsobením slov mení na spôsob toho, čo nosí vo svojom vnútri, na spôsob slov, ktoré sa zakorenili už nie len v rozume, ale v jeho vnútri. To je ten rozdiel medzi výrazmi „rozumieť“ mozgom a „chápať“ vnútrom, čo Ašarat mnohokrát zdôrazňoval ústne pri výučbe i písomne v študijných materiáloch.

Časom i zažívame, ako sa zvnútornené slovo stáva i súčasťou nášho každodenného života, keď sa nám v rôznych situáciách naše učenie vynára ako vnútorná múdrosť, posila a nástroj na okamžité využitie.

Slovo je dôležité. Akú dôležitosť a aký priestor a čas mu venujeme my?