20
Nov

Môj príchod

   Odoslal amuka a zaradil do Postrehy, Príbehy, Zamyslenia

V jednu sobotu popoludní sme sa mali stretnúť na vopred určenom mieste a čase s členmi Selekcie .
Naše očakávania a pocity boli zmiešané. Počas celej cesty sme rozoberali, čo tam asi bude .
Vyzdvihli nás dvaja členovia, jedného sme poznali už z predošlého stretnutia .Stratus nám predstavil aj Aschera .

Po predstavení sme šli do priestorov Selekcie, našej novej školy, kde nás budú učiť nové veci a budeme si vymieňať skúsenosti od starších a hlavne skúsenejších kolegov .
Tam nás oboznámili, ako bude približne prebiehať celý ceremoniál. Ja som ale ešte nemala meno, s ktorým mám biť stotožnená v škole.
Tak Ascher navrhol, nech si niečo vyberiem a našla som to dosť rýchlo, páčilo sa mi meno Amuka. Nevedno prečo, ale určite to má svoj dôvod, lebo nič sa nedeje len tak.
Stratus si napísal mená aj mojich kolegýň a pobrali sa preč. Nechali nás tam v očakávaní s jednou kolegyňou, ktorá došla a mala za úlohu nás odviesť na vopred určené miesto, kde sme mali byť prijaté, ale nechcela nám prezradiť ani miesto a ani čas, kedy to bude .
Zazvonil jej telefón a ona pokojným hlasom povedala: „Ak ste pripravené, môžeme ísť .“

Tak sme zobrali plášte a nastúpili k nej do auta. Cca po 15minútach jazdy zaparkovala a s úsmevom povedala: „Tak a teraz pôjdeme pešo trošku do kopca.“ Nám to nevadilo, naše očakávania boli väčšie ako nejaký kopec cez lúku, ktorá bola veľmi suchá a to nie len tráva, ale aj pôda bola popraskaná, čo som sa veľmi divila, lebo cestou strašne pršalo.

Došli sme k ochranke, ktorá od nás pýtala pozvánky. Odovzdali sme ich a kolegyňa, ktorá nás tam odviedla, odišla a my sme tam stáli a čakali na ďalšie pokyny.
Mali sme sa aj dohodnúť, ktorá z nás pôjde prvá.
Nakoniec išla Sára. Obliekla si plášť a mala nasledovať osobu, ktorá takisto bola odetá v plášti, nebolo jej vidieť do tváre a mala lampáš, s ktorým svietila na cestu, keďže už bol večer a šero .
My sme ostali stáť a čakať, kým dôjdu pre ďalšiu z nás.
Príroda bola vcelku krásna, no ľudia vedia znepríjemniť zážitok aj tím, že vypaľujú trávu.

O niekoľko minút došla ochranka pre ďalšiu, čiže mňa. Taktiež mi kázali ísť za postavou odetou v čiernom plášti, ktorej som nevidela do tváre, ale keď aj ja som mala plášť, z ktorým nie som ešte stotožnená, tak som sa snažila ho nasledovať, nikde sa nepotknúť a v hlave som mala kopec otázok, zmiešaných pocitov, ale aj vzrušenia.
Po chvíľke sme došli k starému kaštieľu, bol záhadný pod rúškom tmavého večera. Vedela som, že moja skúška a prijatie sa blíži každým krokom, ktorí som urobila. A tak môj myšlienkový pochod začal byť jednoznační a to nepopliesť odpovede.

Prechádzali sme popri múroch, pri ktorých taktiež stáli členovia Selekcie a držali sviečky, bolo to tajomné a krásne. Dorazili sme do miestnosti, kde stála prvá trojica majstrov, ktorá mi položila tri otázky, na moje počudovanie, lebo dosť stresujem a preto aj zabúdam, myseľ som mala čistú a pokojnú, takže som odpovedala správne a mohla som prejsť do druhej miestnosti, kde stála druhá trojica majstrov, ale tam som si už aj všimla našu kolegyňu, ktorá šla ako prvá.

Taktiež som odpovedala na tri otázky a postavila som sa k nej. Tak sme tam stáli a čakali na ďalšiu kolegyňu, ktorá došla po chvíľke za nami. Aj ona odpovedala na otázky a postavila sa k nám.
Následne nás vyzvali k zloženiu prísahy, ktorú sme spečatili podpisom.

Mali sme česť byť aj pri titulovaní nových majstrov. Ale aj tí pred našimi očami skladali poslednú skúšku, bolo to napínavé a pre mňa aj niečo nové. Po zložení skúšky taktiež skladali prísahu, ale už inú ako my. Jeden z majstrov po prečítaní a odriekaní textu z knihy vymenil časopriestor a cítila som závan chladu, ale len na chvíľku, a tak prizvali a predstavili Velkňažnú Taru, ktorá keď vošla, tak dočistila priestor a tak aj miestnosť, v ktorej sme všetci stáli.

Po skončení celého ceremoniálu nás ochranka vyviedla vonku, kde sme si zobliekli plášte a kolegyňa, ktorá nás priviezla, nás opäť čakala a odviedla k autu, ktorým sme prišli a odviezla nás do priestorov školy.
Tam po chvíľke dorazili všetci zúčastnení členovia, ktorí sa nám predstavili a začala voľná debata o pocitoch o záujmoch.

Po niekoľkých hodinách rozhovoru našich dojmov a pocitov sme sa rozlúčili a odišli si oddýchnuť, spracovať zážitky, ktoré sa v tú sobotu stali.

V nasledujúci deň, teda nedeľu bola škola až od 9tej hodiny . Tak sme sa odobrali do učebne, ale tam už nedošli všetci kolegovia ako večer, bol tam Ascher ,Stratus, mi nováčikovia, ale poctil nás aj Ašarat svojou prítomnosťou. Následne sme boli oboznámené s vyučovacím plánom a personalistickú agendu. Trvalo to len pár hodín a tak o dvanástej bolo ukončenie a naše cesty sa rozišli, každý z nás nových šiel domov.

Videla som a poznala veľa nového a láka ma spoznať a vidieť ešte viac. Aj teraz pri písaní som sa naučila niečo nové, lebo aj spomienky nás učia.

Tagy: ,

Tento príspevok bol odoslaný v Streda, November 20th, 2013 o 14:15 a je zaradený pod Postrehy, Príbehy, Zamyslenia. Môžete sledovať akékoľvek reakcie cez RSS 2.0 feed. Môžete zanechať reakciu, alebo spätná odkaz - trackback z Vašej strány.

2 komentárov

 1 

Nuž čo dodať? Všetkým kolegyniam a kolegom ktorí prešli tým ceremoniálom prijatia teraz nedávno, alebo pred dvadsiatimi rokmi niečo utkvelo z tohto momentu.
Nechcem opakovať kolegu Luisa, a tak si už len ticho spomeniem na jeden deň v čase hlbokého socializmu, na vtedy ešte zrúcanisko hradu Vígľaš.
Nie, nebol som tam prijatý, ale bol som tam skúšaný. A ten zážitok sa stal potom na istú dobu pohonom na to, aby som to vydržal a pochopil, že nemožné môže byť aj možné.

November 20th, 2013 at 17:53
 2 

Myslím na ten večer, Amuka, keď sme sedeli spolu po akcii v civile a neformálne... stále mám ten pocit akoby ženy v Selekcii tvorili pilier ktorý reprezentuje určitú stabilitu a silu, preto som stále tu odpočiatku až do konca.

November 21st, 2013 at 21:52

Zanechajte reakciu

Musíte byť prihlásený aby ste mohli komentovať.